15. mája si pripomíname 67. výročie palestínskej Nakby, katastrofy, pri ktorej bolo viac ako 800 tisíc Palestínčanov vyhnaných zo svojej zeme.
Som utečenec. Keď som sa pred viac ako 50 rokmi narodil, bolo mi povedané, že som utečenec. Nerozumel som tomu, pretože deti si neuvedomujú, čo znamená byť občanom a čo utečencom. Im stačí materské mlieko a materinská láska, a tohto sa nám všetkým dostalo požehnane. Keď som vyrástol, zistil som, že žijeme v táboroch, ktoré pre nás vybudovala UNRWA – agentúra, ktorú vytvorila OSN, aby sa starala o palestínskych utečencov. UNRWA si prenajala pozemky od nedobrovoľne hosťujúcich krajín susediacich s Palestínou a dočasne presídlila do nich palestínskych utečencov, ktorí boli vyhnaní zo svojej vlasti židovskými teroristickými militantnými organizáciami. UNRWA poskytla palestínskym utečencom základné vzdelanie, obmedzený výber potravín ako múka, ryža, cukor, mlieko, olej a prvotnú lekársku starostlivosť. Samozrejme, časom sa táto pomoc znížila, ale počet utečencov sa zvýšil. Z 800 tisíc Palestínčanov, ktorí boli v rokoch 1947 až 1948 vyhnaní z vlasti, je dnes takmer 6 miliónov a ich dočasný štatút utečenca trvá už viac ako 67 rokov.
Palestínska škola v utečeneckom tábore v roku 1948.
Foto: gnuckx/flickr
Západné krajiny vrátane Československa a jeho následnícke štáty sa pýšia tým, že pomohli Izraelu pri jeho vzniku, dokonca aj zbraňami. Veď Československo bolo prvým štátom, ktorý dodal zbrane židovským militantným organizáciám 1. apríla 1948, mesiac a pol skôr ako vznikol samotný štát Izrael. Tieto zbrane neslúžili len na vznik štátu, ale podieľali sa na tragédii palestínskeho ľudu a aj pomocou nich boli bezbranní palestínski civilisti vyhnaní zo svojej vlasti. Prečo to spomínam? Uvádzam to ako reakciu na mnoho slovenských predstaviteľov, ktorí si umývajú ruky nad problémom utečencov a tvária sa v duchu „ja nič, ja muzikant“. Áno, je to aj vaša zodpovednosť. Dodnes sa nám nikto neospravedlnil za krivdy, ktoré boli na nás spáchané. Tieto krivdy sa páchajú aj v dnešnej dobe. Nedávno Francúzsko, Anglicko a Taliansko zneužili BR OSN, aby prijala rezolúciu o bombardovaní Líbye a bombardovanie propagovali ako humanitárny čin. Keď padol diktátorský režim v Líbyi, a tieto štáty si zabezpečili svoje ekonomické záujmy, nechali krajinu rozdrobenú, zmietajúcu sa vo vnútorných bojoch a niet silnej centrálnej moci, ktorá by udržala poriadok. Každý deň umierajú ľudia a nikto ich nepočíta. Hlavne, že nadnárodné zbrojárske a naftárske firmy zarábajú. Pred 4 rokmi sa celá diskusia v EÚ ohľadom Sýrie niesla v duchu sankcií voči sýrskemu režimu, a zároveň Anglicko s Francúzskom ozbrojili teroristov a nazvali ich opozíciou, ktorá mala bojovať proti sýrskemu režimu. Dokonca tolerovali, možno aj organizovali, príchod žoldnierov z Európy do Sýrie. A nikto z európskych lídrov, najmä anglických a francúzskych, nechcel počuť o možnosti hľadania politického riešenia. Aby som bol spravodlivý, a vzhľadom na to, že článok píšem na Slovensku, musím povedať, že asi pred dvoma rokmi, minister Lajčák bol verejným zástancom politického riešenia. Príbeh Iraku je všetkým známy. No k tomu chcem dodať, že Mikuláš Dzurinda, bývalý predseda slovenskej vlády, dodnes považuje účasť Slovenska v tejto agresívnej, barbarskej okupácii za správnu. Keď mierumilovní Slováci demonštrovali proti vojnám, bola ich hŕstka a prevažná väčšina občanov mlčala. Proti vojne nič nerobila a dnes hlasno kričí, nie utečencom.
V každej vojne, okrem bojujúcich strán, je jedna veľká skupina obyvateľstva, ktorá sa z rôznych dôvodov nechce zúčastniť na týchto bojoch. Pravdepodobne preto, že je mierumilovná. Táto skupina sa snaží brániť svoju rodinu a svoje deti a hľadá útočisko. Najprv to útočisko hľadá blízko, vo vnútri štátu. A keď sa vojna rozšíri, tak začne táto skupina utekať za hranice vlasti. Napríklad udalosti, ktoré prepukli v Sýrii pred viac ako štyrmi rokmi, sa diali v pohraničných oblastiach blízko Jordánska, Libanonu a Turecka. Svet, vrátane európskych štátov, pomáhal zakladať tábory v týchto krajinách. Chcem zdôrazniť, že v utečeneckých táboroch prevládajú nehumánne podmienky. Utečenci nesmú vychádzať za hranice tábora, trpia nedostatkom potravín a lekárskej starostlivosti a sú terčom premenlivého počasia; provizórne obydlia – stany často nevydržia nápory silného vetra a odletia a v dôsledku tuhej zimy a snehových prehánok, ktoré vlani zasiahli Blízky východ, zomrelo v táboroch niekoľko ľudí, nehovoriac o šírení chorôb. Verte, že v takýchto podmienkach som žil ja a moji rovesníci. Žiaľ, ľudstvo sa nepoučilo.
Tí, ktorí dokážu predajom svojho majetku zaplatiť pašerákom, aby sa dostali ďalej do bezpečia, konkrétne do Európy, neváhajú. Predajú všetko, na čo robili celý život, aby si kúpili lístok do bezpečia. Málo z nich dokáže zaplatiť cestu pre celú rodinu; na každú osobu je potrebných približne 5 tisíc dolárov a keď v priemere jedna rodina má 5 členov, potrebujú astronomickú sumu 25 tisíc. A keď rodina zoženie 10 tisíc, odchádzajú len dvaja. Jeden palestínsky utečenec, s ktorým som sa stretol v Rakúsku, zobral so sebou dcéru a v Sýrii nechal manželku a syna. Prečo dcéru? Bál sa, že doma ju niekto znásilní a na cestu šiel on, a nie manželka, aby dcéru mohol lepšie chrániť. Ďalší palestínsky utečenec vo Švédsku, ktorý má dve slepé dcéry, mal peniaze len pre jednu. Jednu zobral so sebou a druhú nechal čakať, kým sa mu podarí odviesť aj ju. Minulý rok, v gréckom lese zomrel palestínsky utečenec, ktorý objímal svoju dcéru, aby ju chránil pred zimou. Jemu zlyhali obličky, ale ju zachránil. To nie sú rozprávky, to sú príbehy konkrétnych ľudí, na ktorých sa svet vykašľal a neriešil ich problém. Otázka palestínskych utečencov je živá odvtedy, ako ste podporili militantné židovské organizácie a mlčali ste, keď vyhodili Palestínčanov zo svojich domovov a dnes sa tvárite, ako keby sa vás tento problém netýkal.
Riešenie je jednoduché. Vyvíjať efektívny nátlak na Izrael, aby umožnil palestínskym utečencom vrátiť sa domov, do dedín a miest, odkiaľ boli vyhnaní oni, ich rodičia, starí rodičia a prarodičia v rokoch 1947 až 1948. Možno niekto povie, že Izrael ich nevyhnal. Aj keď toto tvrdenie je nepravdivé, faktom je, že bez ohľadu na to, kto ich vyhnal, dnes je Izrael tým štátom, ktorý im neumožňuje návrat domov. Keď počúvame o pseudoriešeniach problematiky utečencov, nikdy nezaznie skutočné riešenie. Skutočné riešenie je to, aby sa utečenci vrátili domov, a kým sa ich dočasný pobyt v hosťujúcej krajine neskončí, a rozhodne by nemal trvať tak dlho, malo by sa s nimi zaobchádzať slušne a ľudsky, a nie sa na nich pozerať ako na potenciálnu hrozbu.
A čo sa týka politikov, ktorí majú negatívny, niekedy až rasistický vzťah k utečencom, a odmietajú, aby im Slovensko dočasne poskytlo útočisko, by mali byť a priori proti vojnám a nemali by podporovať militantné riešenie konfliktov a bežný občan by mal proti vojnám demonštrovať a tým vyvíjať nátlak na svojich zástupcov vo vláde a v parlamente, aby nepodporovali takéto riešenia. To je najlepšia prevencia. A dočasný pobyt utečencov v Európe by mali zaplatiť zbrojárske a naftárske spoločnosti.
Ja, ako utečenec, som v tomto procese nevinne. Ostanem utečencom, kým vo vás nezvíťazí ľudskosť nad vašimi záujmami. A všetko, čo od vás žiadam, je to, aby ste smrdeli človečinou.
