Uplynulo päťdesiat rokov, čo od nás odišla prvá slovenská divadelná režisérka, manželka martýra a potom prezidenta Magda Husáková-Lokvencová (13. 9. 1916 – 17. 1. 1966). Pri tej príležitosti som si zalistovala v spomienkach Márie Tvarožkovej. Táto novinárka a ženská aktivistka videla a na vlastnej koži spoznávala, ako žijú na Slovensku ženy na konci štyridsiatych rokov minulého storočia: v politike nebola ani jedna, v zamestnaní vždy iba v podradných kategóriách. Keď prišla kamsi na Kysuce na schôdzu, sedelo za stolom dvanásť mužov, ženy postávali okolo stien. Prikázala mužom vstať, chcela usadiť ženy – no tie sa okúňali, váhali. Bratislava, kam ju z oblastného výboru poslali, aby pomáhala budovať novozaložený Zväz slovenských žien, bola iná. No aj tu sa premietli nové spoločenské pomery do života žien, nie však žiaducim spôsobom. Víťazila politika neskúsených, slabo vzdelaných, zato ambicióznych súdružiek.
Vo svojej knihe spomienok Mária Tvarožková napísala, ako ju hneď v prvý večer v bratislavskom Charitase navštívila elegantná pani: „Ešte som takú krásnu, dobre oblečenú ženu s hrdým postojom a prirodzenou istotou nevidela.“
Bola to podpredsedníčka zväzu žien Magda Husáková. Povedala mladému neskúsenému dievčaťu svoj názor na organizáciu: „V Slovenskom zväze žien je hrozný stav, z pozadia hovoria do práce organizácie funkcionárky z ústrednej komisie žien ÚV KSS, ktoré neovládajú situáciu, nepoznajú slovenské ženy, všade vidia fašistov, vrátili sa z hôr, lágrov, emigrácie, naskrze ničomu nerozumejú, ale riadia. Ale ak chceme mať na Slovensku jednotnú organizáciu žien, a nie nejaký spolok komunistiek, treba sa spojiť so Živenou. Ale živeniarky sú zväčša v Demokratickej strane, a tak sa iba vedú politické boje.“ Husáková videla jediné riešenie vo výmene funkcionárok. V novej posile ZSŽ Márii Tvarožkovej hľadala spojenca. Skončilo sa to však celkom inak. Keď Mária Tvarožková zašla na ÚV KSS, aby informovala o predstave Husákovej, tam zareagovali: „Tak tá Magda nedá pokoj!“
A nasledovalo zvolanie komisie žien, kde sa na rebelku vyrútili veriace, zato nič netušiace súdružky. Hrdá Magda Husáková si ich pokojne vypočula a povedala im: „Ak nemienite nič meniť a budete pokračovať, ako ste začali, nedávam zväzu žien veľkú nádej, že prežije, preto sa svojej práce vzdávam a od vás sa dištancujem. Vraciam vám aj svoju členskú legitimáciu, hoci vy ste mi ju nedali, a robte si svoju politiku ďalej.“
Takto zo ženského hnutia vystúpila manželka vtedy ešte významného politika Gustáva Husáka a nikdy viac sa doň nevrátila.
Tento dlhší citát som nevybrala náhodou. Predznamenáva, v čom bola skrytá od samého začiatku tragédia nielen ženského, ale aj komunistického hnutia, ktoré si do svojho vienka vpísalo najušľachtilejšie idey: zbavovalo sa ľudí mysliacich, pochybujúcich, no s úprimným záujmom pre národ niečo urobiť.
Dnes je to už jedno. No iba zdanlivo. Lebo komunisti pri moci a antikomunisti zdanlivo v bezmoci, no v skutočnosti pri mediálnej moci, sa vo svojich skutkoch v podstate nelíšia: spájať a zapájať do zmysluplného diela všetkých mysliacich ľudí sa im nechce. Priestor si vytvárajú iba pre seba. Uviazli mentálne pred rokom 1989. Tak, ako víťazní komunisti všade videli fašistov, oni dnes všade vidia „komunistov“. A chcú nad nimi zvíťaziť teraz, zajtra, včera, zas a znova!
Najnovšie to veľmi zreteľne vystúpilo nad hladinu pri pohrebe Antona Srholca. Konzervatívne a „liberálne“ Slovensko ho pochovávalo demonštratívne. Priestor na pietu sa zmenil na arénu. Čakalo sa, kto z vlády si trúfne do tejto vyhranenej antikomunistickej arény vstúpiť. Čakalo sa, či sa na smútočnom obrade bude v kostole (okrem potlesku) aj hvízdať… Predseda vlády mal toľko vkusu, že túto hru prehliadol. Na pohreb mal prísť poslanec Vladimír Faič. Ten Vladimír Faič, ktorý od skalopevných súdruhov dostáva za otvorenie dverí cirkvám strašne na frak. Tentoraz dostal mediálny výprask od antikomunistov: ak by bol prišiel, tak zle, ak neprišiel, ešte horšie. Koho mali vypískať?!
“… naskrze ničomu nerozumejú, ale riadia…“, chce sa mi povedať s Magdou Husákovou-Lokvencovou.
