Literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka a vysokoškolská pedagogička prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc. (1950 Trenčín) externe prednášala na Katedre slovenskej literatúry PdF UK v Bratislave i na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Teraz vedie doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV a externé semestrálne prednášky v Ústave slavistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorkou knižných literárnovedných monografií: Biele miesta v slovenskej literatúre (spolu s Jozefom Hviščom, Viliamom Marčokom a Vladimírom Petríkom, 1991), Roky úzkosti a vzopätia (1992), Jozef Cíger Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000, v roku 2004 rozšírená v nemčine, Prémia Literárneho fondu a SAV), Paradoxy Pavla Straussa (2006). Novou porovnávacou metódou v nich spracúva problematiku tabuizovaných tém literárnej histórie 20. storočia a miesto slovenskej literárnej moderny v kontexte európskej literárnej moderny. Vydala aj prozaické knihy: Zvony v kameni (1993, Kanadská literárna cena Hronský ´92), Tíš (1996), Tell (1999, Cena Literárneho fondu a Cena Spolku slovenských spisovateľov), Biele steny (2003) a básnickú zbierku Púšte a oázy (2008). Vydavateľstvo Ikar pripravuje vydanie jej nového román Stred. Literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka a vysokoškolská pedagogička Mária Bátorová S hostkou Slova Máriou Bátorovou sa zhovárala Vladimíra Komorovská. Predvlani ti vyšiel výber z poézie, zbierka Púšte a oázy, z ktorej si dovolím zacitovať: „Za čím/ Či pred čím/ Unikáme/ Čo nám uniká/ Hľadáme seba…“ Prečo požívaš básne aj ako predely medzi poviedkami v prozaických dielach? Báseň je to, čo v nás znie, keď sme veľmi šťastní, alebo veľmi nešťastní, je to zvláštna a komprimovaná forma toho, čo spracúvame v rozšírenej podobe, povedzme v próze. Tak som začala kombinovať básne s poviedkami, buď ako doplnok, alebo ako kontrapunkt (v Tíši). Áno, hľadáme seba cez druhých, len tak možno k sebe dôjsť. Poézia býva však aj meditácia, či sebareflexia, keď si ujasňujeme vlastné postoje, stanoviská, činy. A kladieme si aj priame otázky, aby sme sa nemohli vyhnúť sami sebe. Ako vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV v oddelení teórie a dejín slovenskej literatúry si sa zapojila do kolektívneho diela, ktoré vyšlo pod názvom Biele miesta v slovenskej literatúre. Ide o prvú súvislejšiu sondu do slovenskej literatúry doplnenú o literárne portréty proskribovaných autorov, kde si spracovala dve kapitoly: O slovenskej literatúre a kultúre v rokoch 1939 až 1945 a O katolíckej moderne. Mohla by si čitateľom tento projekt priblížiť? Editoval ho profesor Jozef Hvišč. Moju časť tvoria štúdie, ktoré sú výberom z dizertácie, ktorú som obhájila po troch rokoch výskumu na sklonku perestrojky (vyšla v monografii Roky úzkosti a vzopätia). Do ústavu SAV som prišla s cieľom skúmať počiatok moderny. Ale dostala som túto tému, o ktorej som nevedela nič, len to, že je nebezpečná. Tiež v roku 1985, keď som konečne mohla nastúpiť na ašpirantúru (po šiestich rokoch, čo som získala to miesto v prvom konkurze v roku 1979, ale komunistická strana mi nepovolila nástup), som vedela, že túto tému musím urobiť materiálovo a striktne literárno-historickou metódou. To sa za tri roky aj podarilo a v máji 1989 som bola s touto už obhájenou témou v Umenovednom ústave na konferencii, kde som rozoberala Tatarkovu novelu Pach publikovanú v Slovenských pohľadoch roku 1943. Téma bola nová a obidve knihy slúžili začiatkom 90. rokov ako odporúčaná literatúra pre vysoké a stredné školy. Vedeckú hodnosť doktorky vied si obhájila monografiou o J. C. Hronskom a moderne. Kniha vyšla v doplnenom a prepracovanom vydaní aj v nemeckej verzii. Hronského predstavuješ ako autora „povestného iróniou a sarkazmom v románoch pre dospelých“, ktorý sa „v detských rozprávkach ľahko mení na hrajúce sa dieťa“. Čo ťa na ňom ešte zaujalo? Je to unikátny autor v mnohých smeroch, ale viaceré z našej literatúry by sa mali znova takto interpretovať. Keď vyšla monografia o Hronskom, mnohí mi hovorili, že je výborne napísaná a číta sa ako bestseller. A mnohí zase s nedôverou aj kolegiálnou závisťou ohovárali metódu, ktorú som si pre porovnania vymyslela. Teraz, po niekoľkých rokoch sa zabávam nad pokusmi opakovať ten zložitý proces po mne. Nie je to totiž také jednoduché, ako sa to jednoducho číta. Je to úplne nový, dlhotrvajúci, teoreticky aj prakticky zložitý typ komparácie, ktorá je typologická, čo je legitímne, ale pred ňou sú aj dôkladné textové analýzy vybratých diel porovnávaných autorov. Ukázalo sa, že do „ducha doby“, alebo toho, čomu sa hovorí svetová literatúra, zapadá motívmi a poetikou aj slovenská moderna. Načo to konštatovať, keď inde je to samozrejmé? Treba si uvedomiť, že tu o moderne nebolo nič samozrejmé, tu ostávali a ostávajú dodnes veci nevyslovené, neinterpretované v reálnom rozmere, nielen o moderne. Hronský bol dlho zámerne, z politických dôvodov, držaný ako „rurálny“ autor. Pritom je to autoreflexívny moderný rozprávač s nedozernou psychologickou drámou moderného človeka vo veľkých románoch a s modernými detskými rozprávkami. Kto pozná americký film Prasiatko Babe, mi iste dá za pravdu, že je to motív Budkáčika a Dubkáčika, len vznikol o päťdesiat rokov neskôr. Titul univerzitnej profesorky ti vyniesla literárnovedná monografia Paradoxy Pavla Straussa, autora literárnej moderny, ktorý celý život prežil na Slovensku, hoci ovládal niekoľko svetových jazykov. Analyzuješ v nej autorskú intenciu básnika a esejistu, ktorý podľa vlastných výpovedí pocítil na vlastnej koži dve totality minulého storočia – fašistickú a komunistickú i dve konverzie – marxistickú a katolícku. Čím sa líšil od Hronského, ktorý po vojne emigroval? Monografia o Pavlovi Straussovi bola len pokračovaním môjho dlhodobého výskumu tabuizovaných tém. Nepotrebovala som ju už na profesúru. Ktovie, prečo jeden človek emigruje a iný nie… Hronský urobil strašne veľa pre túto kultúru. Založil Neografiu, široko-ďaleko najmodernejšiu tlačiareň, založil vedecké odbory, sám napísal čítanky a knihy pre žiakov od najmladších po maturitov, ktoré ilustroval Martin Benka. Písal všetky žánre. Bol až neuveriteľne mnohostrannou osobnosťou. Nebol to človek, ktorý sa zaoberal nízkou politikou. Preto bol sklamaný z agresie, s akou sa k nemu správali. Ale ani pomery za hranicami mu nesedeli. Pavol Strauss ostal vo vnútornej emigrácii, písal svoje veci pre seba. Dôsledne konvertoval, ale tomu ľudia nerozumejú, takže spoločensky skončil medzi oboma presvedčeniami. Sám sa sťažoval, že jedni ho odsúdili a druhí neprijali… Je to celkom inak zvláštny autor so zložitým myslením v kruhu. Zlé je však zriadenie, ktoré jedného vyženie a druhého umlčí. Takýmto vylučovaním sa decimuje náš malý intelektuálny fond neustále. V súčasnosti zameriavaš svoju vedecko-výskumnú činnosť na „vnútornú emigráciu“ disidentského autora Dominika Tatarku, ktorého prezentuješ na pozadí historicko-politických a spoločensko-kultúrnych udalostí vtedajšieho Československa. Ako by si charakterizovala jeho? Tatarka je zvláštny prípad v našej literatúre a to ma fascinuje, jeho premeny a nemenné postoje. Obraciam to z mnohých strán, napríklad nedávno na medzinárodnej konferencii o identite som ho použila ako kľúčový príklad. Ten výskum robím znova inak – v širšom historicko-politickom rámci disentu, štúdie mi narastajú a dúfam, že bude z toho výstižná monografia o tomto našom výraznom autorovi a nielen o ňom. Si vo svojom odbore jediná a vlastne prvá žena, ktorá dosiahla najvyššie tituly. Akademický aj pedagogický. Aký je to pocit? Po roku 1989 akoby sa bolo všetko otvorilo. Profesionálne intenzívne dvadsať rokov žijem aj tvorím. Tie tituly som si riadne obhájila a naozaj je za nimi prerozmýšľaný čas a koncentrovaná práca, ktorá ma nenudí ani dnes, ani pri čítaní či analýzach. Ani v rozhovoroch so študentmi, s ktorými si výborne rozumiem. Výskum a prenos jeho výsledkov do pedagogickej činnosti je ideálny stav. Škoda, že študenti na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského nedostanú to, čo odo mňa získavajú, povedzme, v Brne. Tvoja pozícia je zvláštna. Venuješ sa vede aj umeniu, si viac-menej zriedkavým prípadom. Iste nemáš ustlané na ružiach. Ako žene sa ti nestáva, že niečo nemôžeš realizovať, lebo ti muži hádžu polená pod nohy, jedným slovom, že bývaš sklamaná z kolegiálnych vzťahov? Pozícia medzi vedou a umením je naozaj zaujímavá, pretože tieto oblasti zdanlivo idú proti sebe. Ale oni sa celkom dobre dopĺňajú. To, že niečo nemôžem uskutočniť, sa mi stávalo a stáva aj teraz z politických dôvodov. Ale rozčarúva ma naše umelecké a vedecké prostredie, aj keď sú to len kamarátske, nie milenecké vzťahy. Napokon, z histórie sú tiež známe príživníctva umelcov na svojich priateľkách – Rodin, Fitzgerald a iní. Veď to poznáš: povieš kamarátovi svoju originálnu ideu, či sa už týka výskumu, deja alebo štruktúry umeleckého diela, a on ju pokojne zapracuje do svojho diela a ešte sa tým verejne chváli… Na etiku umelcov alebo vedcov sa skrátka nemožno spoliehať. Len si zrejme neuvedomujú, že keď dvaja robia to isté, nie je to nikdy to isté. Na akademickú pôdu si vsadila aj poviedku Happy End zo zbierky Tell, kde zachytávaš kontroverznú obhajobu habilitačnej práce doktorky Viery Vrátilovej, niekdajšej straníckej funkcionárky, ktorá by mala viesť katedru a vychovávať odborný dorast. Nemohla som si nevšimnúť, že porovnávacia metóda, ktorou pracuješ ako literárna vedkyňa, sa ti premietla aj do umeleckej tvorby. A že aj ako autorke sa ti nádherne podarilo zobraziť pendant socializmu a demokracie i jej dopad na univerzitné pracovisko. Pokračuješ v týchto témach aj dnes? Áno. Komparácia je môj základný metodologický prístup k životu, pretože veci vidíme len vtedy úplnejšie, keď ich viaceré porovnáme. Neznášam očividné kamufláže a nerada sa ocitám v pozícii, že pri nich mám asistovať. Spoločenské procesy, to, ako sa ľudia správajú v istých situáciách, žmurknutie alebo len pohľad ponad plece, ich premeny, zjavné mimikry, názory, to, čo život prináša, sa neustále nachádza v mojom zornom poli. Takto to bude aj v románe Stred, ktorý už len upravujem a ktorý vyjde v tomto roku. Pracujem na ňom sporadicky niekoľko rokov, koncentrovane niekoľko mesiacov. Je to syntéza viacerých mojich poetík. V poviedke Démon zo zbierky Tell vystupuje mladá „ženská“, ktorá najprv balila otca a vzápätí začala chodiť s jeho synom. Matka sa chopí iniciatívy a napíše jej: „Ak zotrváte vo vzťahu s naším synom, staviate sa medzi otca a syna, teraz už aj medzi matku a syna.“ Skrátka, rozvíjaš v nej úvahu, že sa nemožno postaviť medzi minulosť a prítomnosť partnera. Naozaj si o tom presvedčená? Možno to risknúť, ak tam stojíme sami. Konkrétne táto úvaha v Démonovi sa týkala, myslím, detstva – prvej rodiny – toho muža, ktoré žena nereflektuje. Tým často stráca mužovu priazeň. A naopak, on jej priazeň, ak robí to isté. Bola a si členkou redakčných rád slovenských i zahraničných literárnych časopisov, Slovenskej literárnovednej spoločnosti, vedeckých rády Ústavu svetovej literatúry SAV, Fakulty dramatických umení UMB v Banskej Bystrici a Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, predsedníčkou stálych komisií pri ministerstve školstva, si autorkou mnohých odborných článkov a štúdií, literárnych scenárov, fejtónov, esejí, článkov a reportáží z oblasti kultúry, ba nachádzaš si čas i na recenzie… … a ešte na všeličo iné dobré. O tom nepochybujem. Koncom tohto roku osláviš významné životné jubileum. Ako ťa poznám, bude to zase originálnym spôsobom? Či je oslava prácou – tvorbou originálna, neviem, no stále ma to baví. Čaká na mňa podľa výskumného plánu ďalšia štúdia o Tatarkovi a román Stred. Aj keď mám rada spoločnosť, najmä dobrých kamarátov, jubileá nejako zvlášť neoslavujem mimo rodiny. A tam je ten najmenší – náš prvý vnúčik Adam – najväčší gratulant! Hronský bol dlho zámerne, z politických dôvodov, držaný ako „rurálny“ autor. Pritom je to autoreflexívny moderný rozprávač s nedozernou psychologickou drámou moderného človeka.
