Potopa nie je zažehnaná

Minulý týždeň pripomínal pohľad z okna biblickú potopu. Intenzívny dážď najviac ovplyvnil život na východe Slovenska. Nepršalo síce štyridsať dní, no aj desaťkrát kratší „nácvik“ stačil na to, aby na uliciach, v pivniciach, v záhradách aj v domoch stála voda. Ľudia mohli na niekoľko dní zabudnúť na zabehnutú rutinu a komfort, niektorí aj natrvalo na svoje parkety, koberec, hriadku a záhon. Jarná potopa je, našťastie, už zažehnaná. Symbolické potopy sa však nevzdávajú len tak ľahko ako vrtošivé oblaky. K potope, ktorá zostane po nás, statočne prispievajú developeri ničiaci životné prostredie. Prírodný ekosystém sa buduje stovky a tisíce rokov, ale jeden zrealizovaný podnikateľský zámer ho zlikviduje za sezónu. Bez náhrady. Časť občanov za to developerom dokonca tlieska, napríklad na „vydarenej“ športovej akcii na zamrznutej hladine Štrbského plesa vo Vysokých Tatrách. No a čo? Veď keď sa dôsledky množstva takýchto podnikateľských zámerov podčiarknu, sčítajú a príroda nám vystaví účet, my tu hádam už nebudeme… Táto potopa, ktorá vôbec nemusí mať podobu prívalov vody, zažehnaná nie je. Inak by nemohli byť vysielacie časy našich televízií prešpikované reklamou, ktorá sa vyhráža Tatrám érou nových zjazdoviek a prvotriednych hotelov. Podľa svojho umiestnenia na škále pesimizmu a optimizmu si sami odpovedzme, či sa oplatí dúfať, že ju Rada pre reklamu aspoň symbolicky odsúdi ako neetickú. Cestu k ďalšej pomyselnej potope dláždia tie najľudskejšie a najušľachtilejšie úmysly, farebné stužky, biele pastelky a nedávno žlté narcisy. Obetavcov, ktorí dobrovoľne pomáhajú svojim blížnym, určite nechceme obviňovať z nekalostí. Charita spravila veľa dobrého pre mnohých núdznych. V kontexte volania po lepšom systéme spravovania vecí (a peňazí) verejných je však nástrojom na konzervovanie statusu quo. Pláta diery v nepostačujúcom sociálnom systéme. Ako si fungovanie podľa možnosti čo najmenej sociálneho štátu predstavujú „elity“, sa čitateľ dočíta v analýze českého sociológa Jana Kellera. Najbohatšie príjmové kategórie potrebujú sociálny systém len na to, aby pomáhal zamestnancom, keď sa ocitnú v havarijnej životnej situácii, sami sa však zdráhajú naň prispievať a jeho financovanie presúvajú na stredné vrstvy. Peňaženku otvoria iba vtedy, keď sa na dobročinných podujatiach rozsvietia televízne reflektory. Čím viac občianski altruisti vyzbierajú do krabičiek a na charitatívne účty a čím efektívnejšie tieto prostriedky použijú, tým dlhšie a spokojnejšie bude fungovať štrbavý systém. Nebolo by lepšie, keby potrebnú kvalitnú starostlivosť chorým ľuďom, ako aj iným osobám odkázaným na pomoc druhých, poskytol štát, ktorý je tu na to – a osvetové narcisy by sa rozdávali zadarmo? Potopa sociálneho systému, keď bude charita nedajbože robiť zbierky napríklad na naše budúce dôchodky, totiž tiež nie je zažehnaná.