Koncom apríla vystúpil na medzinárodnej konferencii Dve dekády po, ktorú pripravila Nadácia Friedricha Eberta v Bratislave a občianske združenie Proforum, maďarský historik Tamás Krausz. Uverejňujeme podstatnú časť jeho prednášky s názvom Revolúcia, ktorá sa nikdy neudiala: od štátneho socializmu k nadnárodnému kapitalizmu. Východoeurópska mainstreamová literatúra obetovala historický prístup, aby nehanebne glorifikovala udalosti z rokov 1989 až 1991. V teoretickej, historickej, ekonomickej a politickej literatúre o dejinách a následkoch zmien režimov sa vedie boj jednotlivých škôl o „správnu“ terminológiu. Voľná súťaž myšlienok sa mi však zdá len iluzórna. Mainstreamová literatúra poprela Marxovu teóriu vývoja spoločnosti ako nepreukázateľné „veľké rozprávanie“ a vylúčila ju zo súboru konkurenčných paradigiem. Toto vylúčenie úzko súvisí s nedávnym vývojom. V 80. rokoch minulého storočia bola marxistická teória legitimizujúcou ideológiou štátno-socialistického systému, ktorú v tom čase východoeurópski disidentskí intelektuáli zoširoka kritizovali. Po zmene režimu sa táto kritika premenila na novú legitimizujúcu ideológiu, ktorou sa ospravedlňovala vláda novej elity. Skutočným cieľom pokusov o diskreditáciu marxistickej teórie bolo odvrátiť pozornosť od kľúčovej otázky transformácie majetkových vzťahov. Deľba štátneho majetku sa nedala oddeliť od mocenských vzťahov. Preto mala táto otázka rozhodujúcu úlohu aj pri formovaní nových národných štátov. Ahistorický obraz o zmene režimu Aj dve desaťročia po udalostiach v takmer všetkých oblastiach spoločenských vied vo východnej Európe ešte stále dominujú skôr politické ako akademické záujmy. Pri príležitosti 20. výročia pádu štátneho socializmu sme boli svedkami bezohľadnej a nevkusnej sebaoslavy miestnych vládnucich elít v médiách, na plagátoch, vo vedeckých časopisoch a dokonca aj v akademickej obci. Táto „vedecká“ sebaoslava poukazuje len na čiastočné udalosti a hrdinské reči, vôbec však nezachytáva úplnosť tohto fenoménu. Takto sa nám predkladá ahistorický obraz o zmene režimu. Nik nehovorí o rozporoch, ktoré sa objavili v novom systéme. Dôraz na politickú sféru zatieňuje sociálne a ekonomické dôsledky pádu štátneho socializmu. Východoeurópska a súčasne aj západoeurópska mainstreamová literatúra vykresľuje ako hlavných a jediných aktérov dejín malé skupiny opozície, disidentských intelektuálov a „homo politicus“. V tomto výklade o zmene režimov sa negatívne spoločenské javy, napríklad vznik novej chudoby, kultúrna deprivácia mnohých ľudí a rýchlo rastúca sociálna nerovnosť, zdajú byť druhoradými problémami, ktoré dokážu „zvládnuť“ príslušné spoločenské inštitúcie. Optimisti však zabúdajú na to, že riešenie negatívnych spoločenských javov si vyžaduje hlbšie pochopenie špecifického východoeurópskeho vývoja. Táto špecifickosť nevznikla nastolením komunistickej vlády. Proces systematických zmien určili aktuálne trendy vo svetovej ekonomike a nerovnaké štrukturálne pozície. Novovznikajúce negatívne spoločenské javy nemožno primerane interpretovať bez toho, aby sa nehovorilo aj o probléme periférnej integrácie východoeurópskeho regiónu do svetovej ekonomiky. Neoliberálna elita na toto spojenie radšej zabudla, pretože celý problém periférneho vývoja by bol v priamom rozpore s výkladom roku 1989 ako „oslobodenia“ a „revolúcie“. Pod kliatbou tzv. dobiehania Jürgen Habermas bol asi prvým dôležitým mysliteľom, ktorý hovoril o východoeurópskych „nápravných“ alebo „dobiehajúcich“ revolúciách. Tento nemecký filozof neurobil nič iné, len preformuloval starú teóriu dobiehajúceho rozvoja, ktorá bola, mimochodom, aj snom starej komunistickej elity. To, čo sa v skutočnosti odohralo vo východnej Európe počas uplynulých dvadsiatich rokov, však nemalo nič spoločné s nijakými snami. To, čo sa dosiahlo, bolo prepojenie dobiehania a nekritického preberania inštitúcií a hodnôt kľúčových kapitalistických krajín. Preto kým v mainstreamovom výklade bola myšlienka dobiehajúcej revolúcie hlavným cieľom zmeny režimov, v skutočnosti sa udiala periférna integrácia, pri ktorej je nepravdepodobné, aby tento región dobehol v krátkom čase kapitalistické centrum. V celom regióne dnes vidíme, že „návrat do Európy“ znamená návrat k intelektuálnym, politickým a spoločenským štruktúram medzivojnového obdobia. Staré kapitalistické a prežívajúce feudálne štruktúry existujú spolu s modernými globálnymi inštitúciami kapitalizmu. Od roku 1989 sa očakávalo, že Maďarsko alebo ktorákoľvek iná východoeurópska krajina čoskoro dobehne Rakúsko, Japonsko či Fínsko. Niektorí dokonca snívali o Švajčiarsku. Vybraná cieľová modelová krajina závisela len od vkusu a preferencií lokálnych médií. Skutočné fakty však túto teóriu jednoznačne vyvrátili. Dvadsať rokov po páde štátneho socializmu žijú veľké masy občanov stále na rovnakej a na mnohých miestach dokonca horšej úrovni ako za „odporného komunistického“ režimu. Východoeurópska politická elita používa teóriu dobiehania na ospravedlnenie svojej vlastnej existencie. Nuž, pre ktorúkoľvek politickú elitu by bolo ťažké priznať, že hlavný zdroj jej legitímnosti bol od začiatku postavený na lžiach a podvrhoch. Vodcovia východoeurópskych národných hnutí 19. storočia verili v možnosť dobiehania rovnako ako štátnosocialistické elity so svojimi vodcami od Stalina po Gorbačova. V novom systéme sa to opäť stalo „oficiálnou“ doktrínou ako legitimizujúca politická ideológia. Sociálno-liberálna vláda zdôrazňuje význam „globálnych hodnôt“ (voľný trh, multikulturalizmus atď.). Nacionalisticko-konzervatívna elita kladie zase dôraz na „národné hodnoty“, ku ktorým pridá v prípade volebného víťazstva trochu nových „korenín“ (rasistické a extrémne pravicovorevizionistické sentimenty). Obe však zostávajú pod kliatbou dobiehania podobne ako staré štátnosocialistické elity. Technika získania moci Neoliberálni myslitelia propagujú rovnaké reklamné heslá slobody, demokracie, západnej kultúry a v neposlednom rade „dobiehania“ na celom svete. Podávajú nám príbeh zmeny režimov ako výsledok nevyhnutného revolučného procesu. Nedokážu však vysvetliť, prečo na prelome 80. a 90. rokov padol štátny socializmus a ako mohol prežiť historicky najťažšie obdobia: občiansku vojnu v rokoch 1918 – 1920, veľký hladomor v rokoch 1932 – 1933 a útok nacistického Nemecka v roku 1941. Podľa liberálneho výkladu sa pád štátneho socializmu vysvetľuje doktrinálnymi, ideologickými dôvodmi. Ako by zrútenie systému bolo zakódované v spoločenských ideáloch, v teóriách socializmu, v tom, ako sa tieto myšlienky uplatňovali za stalinistickej alebo brežnevovskej éry. Všetky v podstate odlišné fázy štátneho socializmu miznú pod zásterkou stalinizmu, diktatúry a totality, naplnených ideológiou studenej vojny. Pomocou ideologického triku vtláča neototalita nacizmus a štátny socializmus do tej istej kategórie „socializmu“, ktorá je priamym protikladom demokracie a trhového hospodárstva. Mainstreamoví autori vysvetľujú degeneráciu socializmu na „štátny socializmus“ priamo pomocou Marxovej teórie socializmu. Neberú však do úvahy obmedzené historické podmienky a špecifický vývoj krajín, kde komunisti získali moc. Tieto špecifické črty historicky existovali dávno pred nastolením komunistickej vlády. Hlavným dôvodom tohto prístupu je zdiskreditovať akúkoľvek komunitárnu alternatívu kapitalizmu ako utopickú. Tento ideologický prístup bol výsledkom zmeny režimov a svoj vrchol dosiahol, keď postavil na rovnakú úroveň voľný trh a politickú slobodu. Pojmy ako sloboda a demokracia sa roztopili v politicko-právnom rámci a na ich ekonomické a sociálne aspekty sa zabudlo. Neoliberálny prístup velebí zvrhnutie systému založeného na jednej strane ako „víťazstvo slobody“. V skutočnosti však buržoázna demokracia vo východnej Európe ako slogan a inštitucionálny import neboli nič iné ako technika získania majetku a moci; nikdy sa nestali reinkarnáciou západoeurópskych buržoáznych demokracií, hoci je módne prezentovať tento príbeh práve takýmto spôsobom. Novovytvorený inštitucionálny systém bol vhodný na vyriešenie zásadnej otázky zmeny režimov, a to transformácie štátneho majetku na súkromné vlastníctvo. Špecifické črty subregiónov Na rozdiel od povrchných teórií „modernizácie“ východoeurópskemu regiónu vždy chýbali štrukturálne formy, ktoré poznáme z histórie západnej Európy. V porovnaní s kľúčovými západnými krajinami má východoeurópsky historický región mnoho výrazných špecifických, čŕt. Pozíciu východnej Európy vo svetovom systéme definuje teoretická analýza semiperiférie. Giovanni Arrighi poukazuje na to, že storočie trvajúci národný a regionálny sen o dobiehaní nie je nič iné len utópia. Uplynulé dve desaťročia ukázali, že zmena semiperiférneho postavenia v globálnom systéme nezávisí od politickej alebo ideologickej vôle. Poukazuje na to aj fakt, že podobné štrukturálne problémy musel riešiť aj kapitalizmus pred 2. svetovou vojnou či štátny socializmus. Západná časť východoeurópskeho regiónu – Česko a Slovinsko – mali v porovnaní s ostatnými subregiónmi na buržoázny vývoj najlepšie historické podmienky. Mali najväčšiu šancu dobehnúť kľúčové západné krajiny. No geopolitické mocenské vzťahy voči takémuto výsledku nikdy neboli priaznivé. Treba však spomenúť, že ani v tomto regióne sa buržoázna demokracia nemohla v dôsledku slabej sociálnej a materiálnej základne kapitalizmu a nepriaznivých medzinárodných podmienok pevne usadiť. V stredo- a východoeurópskej oblasti (pobaltské krajiny, Poľsko, Maďarsko a Chorvátsko) bola buržoázia nielen slabá, ale sa aj etnicky a národnostne líšila od širokých más miestneho obyvateľstva. Tieto krajiny charakterizovala autoritárska vláda a prežívanie určitých „feudálnych“ prvkov. Pre rusko-ukrajinsko-bieloruský región bola do konca 19. storočia charakteristická tradicionalistická spoločnosť. A nakoniec, v balkánskych krajinách – z tohto hľadiska do tejto kategórie patrí aj Slovensko – môžeme pozorovať formovanie „neúplnej“ spoločnosti, ktorá nemala vlastnú mocenskú elitu a ktorej chýbali ďalšie charakteristické znaky buržoáznych spoločností. Regionálne historické charakteristiky, ktoré sú historikom dobre známe a ktoré majú špecifické črty v každom subregióne, možno zhrnúť takto: rozhodujúca úloha štátu v hospodárstve, dôležitosť štátneho vlastníctva a všemocnosť štátu, všeobecne slabé postavenie občianskej spoločnosti a neprítomnosť demokratickej buržoázie schopnej riadenia. Všetky tieto črty prispeli k obratu k štátnemu socializmu po roku 1945 a zohrávali dôležitú úlohu aj pri jeho páde v roku 1989, keďže podporovali príchod semiperiférnych foriem mnohonárodnej, nadnárodnej kapitalistickej vlády. Štátny socializmus ako osobitný druh „neúplnej spoločnosti“ nemal vládnucu elitu, preto sa koncom 80. rokov počas neoliberálnej reštrukturalizácie mohli vysokopostavení členovia straníckej byrokracie a ďalšie kádre ľahko ocitnúť v postavení nových majetných tried. Aj keď sa určitý čas zdalo, že svoju historickú úlohu zohrávali ako zástupcovia pracujúcej triedy. Štátny majetok vo východnej Európe Napriek všetkým osobitným historickým znakom je v štyroch subregiónoch východnej Európy nesporná absolútna prevaha štátneho vlastníctva. Išlo o výsledok historického procesu, ktorý ešte viac posilnil export stalinizmu. Táto forma vlastníctva sa v dejinách považuje za úplne novú a originálnu, pretože tento druh majetku nebol v kapitalistických vlastníckych vzťahoch zakorenený. Pred rokom 1989 sa štátny majetok vo východnej Európe nedal predať, kúpiť, ani zdediť. Zmena režimu bola nevyhnutná s cieľom zbaviť sa ho, keďže neoliberalizmus nemohol zrealizovať privatizáciu v jej „klasickej“ podobe – na rozdiel od Veľkej Británie Margaret Thatcherovej alebo akejkoľvek inej tradičnej kapitalistickej krajiny, kde štátny majetok vznikol zo súkromného majetku a mohol sa privatizovať bez zmeny systému. Prvým dôsledkom zmeny režimu bolo, že ústava zakázala socializáciu štátneho majetku, čím skoncovala s akýmkoľvek komunistickým experimentom. Inými slovami, keďže privatizácia nebola za štátneho socializmu možná, mocenská elita musela zmeniť celý systém, aby zachovala svoje výsady a politicko-ekonomickú moc. Nie je náhoda, že tzv. expertné komisie a finančno-politické mocenské skupiny zo Západu a najmä z USA odmietli všetky kolektívne formy vlastníctva argumentujúc, že „sily svetového trhu“ a kapitalistické nadnárodné firmy môžu zohrať pozitívnu úlohu v reštrukturalizácii a že pracujúce triedy nemajú dostatočné schopnosti na zvládnutie tohto dejinného procesu. V mainstreamovom liberálnom historickom a ekonomickom výklade sa štátny majetok stal prekážkou technologického rozvoja, pretože nedokázal konkurovať trhovým ekonomikám založeným na súkromnom vlastníctve a viedol k diktatúre. Zo štátneho socializmu sa stala „slepá ulička“, pretože byrokratická elita zabránila socializácii štátneho majetku v mene socialistického dobiehajúceho rozvoja a pri obrane vlastných privilégií. V historickej chvíli, keď nadobudli pocit, že tieto výsady sú ohrozené, rôzne elitné skupiny si privlastnili štátny majetok pomocou nadnárodného kapitálu. Použili liberálnu ideológiu na prezentáciu uctievania súkromných záujmov a privatizácie ako spoločných národných záujmov. Verejne zdôrazňovali, že privatizácia je len druhotná otázka vo veľkom procese zmeny režimu, kým v skutočnosti všetky strany bojovali na život a smrť za rozdelenie štátneho majetku. Nástup novej aliancie V čase pádu štátneho socializmu sa takmer v celej východnej Európe budovala aliancia nacionalistických a neoliberálnych intelektuálov a opozičných marxistov na báze socializácie a demokratickej kontroly štátneho majetku. Počas mocenských bojov sa tieto spoločenské skupiny postupne menili na ideológiu trhu, ktorá bola medzinárodne široko propagovaným všeliekom na ekonomické problémy regiónu. Aliancia liberálnych a nacionalistických elít sa v druhej polovici 80. rokov naučila tri veci: 1. Pochopili, že myšlienka samoriadenia pracujúcich a priama spoločenská kontrola si nezíska podporu Západu. Začali tvrdiť, že majetok nakoniec ani nie je až taká dôležitá otázka, ako sa spočiatku domnievali. Predstierali, že prehliadajú fakt, že rozdelenie štátneho majetku je v boji o politickú moc rozhodujúca otázka. 2. Pochopili, že im privatizácia pomáha zbaviť sa byrokratickej vlády straníckych aparátov a že môžu obsadiť elitné pozície ako kapitalisti alebo predstavitelia nadnárodného kapitálu. 3. Odvtedy začali v boji za kapitalistickú obnovu používať heslá ako „sloboda“ a „demokracia“. V mnohých krajinách tento boj dokonca vyhlásili za revolučný zápas, ktorý v skutočnosti viedol k masívnemu ekonomickému a sociálnemu vyvlastneniu východoeurópskych obyvateľov. Zmena režimu a národné štáty Nové národné štáty zohrávali rozhodujúcu úlohu v konečnom vyvlastnení ľudí v celej východnej Európe. Tieto národné štáty sa formovali na pozostatkoch federálnych štátnych útvarov, ktoré vznikli v štátnosocialistickom období. A pre lokálny a globálny kapitál boli vhodným prostriedkom na organizovanie kontroly nad lokálnymi spoločnosťami. Zrodenie nových národných štátov preto nemožno oddeliť od kľúčovej otázky rozdelenia štátneho majetku. Už som spomínal, že ekonomická moc starých a nových lokálnych elít v celom regióne (vrátane Sovietskeho zväzu) sa zakladala na rozdelení štátneho majetku, ktoré bolo ústredným prvkom systematických zmien. Odrazilo sa to na rozpade veľkých federálnych útvarov a zrode malých štátov, na politickom využití etnických a národných rozdielov a vedomom vyostrovaní národnostných konfliktov. Tieto nové, slabé štáty uspokojujú potreby globálneho kapitálu: národy alebo presnejšie národné štáty prestali existovať v ekonomickom zmysle a „národ“ prežíva len ako kultúrna a politická entita. Rozpad jednotlivých štátnosocialistických federácií možno vnímať ako prirodzený dôsledok globálnych geopolitických záujmov a šírenia globálneho kapitálu. Vyššie opísané historické pozadie a nacionalistické ideológie nových mocenských elít by sa, samozrejme, mali analyzovať spolu so špecifickými lokálnymi podmienkami. Existovali národné varianty toho istého historického problému, a síce, že za buržoáznodemokratickou fasádou neexistovala demokratická buržoázia. Čím slabšie sú občianske tradície, tým väčšie je nebezpečenstvo nastolenia novej autoritárskej vlády, ktorá bezohľadne potláča nesystematické ľavicové hnutia a zároveň ochotne slúži záujmom nadnárodných firiem a inštitúcií. Z národných štátov sa tak stávajú lojálni vyberači daní v rukách týchto inštitúcií. Ideologická legitimizácia Systematické zmeny (riadenie globálneho rozširovania kapitálu) sa vo východnej Európe udiali v mene najextrémnejších foriem nacionalistických alebo liberálnych ideológií. V záujme získania novej legitimity nahradili mocenské elity všetky formy komunistickej ideológie nábožensko-duchovnými a nacionalistickými doktrínami. Hoci išlo o rôzne formy a stupne, nové mocenské skupiny v celej východnej Európe (s výnimkou Ruska) založili svoju intelektuálno-ideologickú legitimitu na konzervatívno-reakcionárskych tradíciách medzivojnového obdobia a na mýte protikomunistického „národného odporu“ (v spolupráci s nacistami) počas 2. svetovej vojny. V záujme dosiahnutia tohto cieľa musela elita vykonštruovať nové dejiny ako ustavičný boj za národné oslobodenie. (napr. nedávne „nové“ trendy na Ukrajine: velebenie Stepana Banderu, ktorý sa zúčastnil na holokauste, no bývalý prezident Viktor Juščenko ho posmrtne ocenil). Tieto trendy potvrdzujú, že v nových krajinách EÚ sa rehabilitoval etnický spôsob zmýšľania so silnou podporou západnej Európy. Lokálne elity sa však neobracajú na tradičný nacionalizmus. Znovuzrodenie etnicity využívajú na budovanie rasistického národného mýtu. Tento v podstate ahistorický mýtus sa prezentuje ako obrana záujmov miestneho obyvateľstva pred šírením globálneho kapitálu, najmä dôsledkov zmeny režimu… Lenin tvrdil, že kapitalistický rozvoj sa vyznačoval dvoma protichodnými tendenciami: integráciou a dezintegráciou. Nové politické triedy formovali svoju oficiálnu národnú ideológiu z hľadiska kategórií poznačených etnicitou. Táto ideológia sčasti vyjadruje a sčasti zakrýva sociálne a ekonomické záujmy, ktoré sú dané globálnymi a lokálnymi podmienkami. Miestni predstavitelia globálneho kapitálu („domáca buržoázia“), ktorí sú hnaní pretekmi o čoraz vyššie zisky, sú hlavnými pôvodcami najextrémnejších foriem rasizmu. Kým bombardovanie Juhoslávie znamenalo symbolický koniec sociálneho a ekonomického vyvlastňovania východoeurópskych obyvateľov, tí sa mohli utešovať slobodným vývojom etnického diskurzu pod zástavou demokracie a slobody. Kapitalistická obnova sa tak dokonala aj v ideologickom zmysle. Ľavicoví ideológovia starej demokratickej opozície hovoria o zlyhaní zmeny režimu, hoci podľa mňa zlyhali skôr len ilúzie o „dobrom, liberálnom kapitalizme“. Kapitalizmus v tomto regióne vždy vykazoval antihumanistické tendencie, podobne ako v ktorejkoľvek inej periférii. V tomto zmysle zmena režimu nezlyhala. Naopak, dosiahla svoj cieľ obnovením semiperiférnych foriem kapitalistickej nadvlády. Kľúčové krajiny môžu v tomto regióne prakticky nekontrolovane pod zástavou demokracie a slobody vytvárať a dolovať zisk. Ideologickou funkciou východoeurópskych „revolúcií“ teda bolo legitimizovať nové formy moci. Autor je profesor, pôsobí na ELTE univerzite v Budapešti. (Z angličtiny preložila Judita Takáčová. Mierne krátené, úprava a medzititulky Slovo.)
