Toho ďalšieho by sme si mohli aj my zvoliť radšej priamo… Hádam taká mohla byť podľa týždenníka Bild am Sonntag prvá myšlienka pospolitých Nemcov, keď sa dozvedeli o demisii svojho pomerne síce rešpektovaného, zato nie veľmi akčného prezidenta. Pri rezolútnosti rozhodnutia Horsta Köhlera málokto uveril kancelárke Angele Merkelovej, že ho od tohto úmyslu viac ako dve hodiny odhovárala. Veď predtým ani ona ktovieako neprispela k väčšej úcte úradu hlavy štátu, keď osobe na tomto poste nedala primeranejší „priestor na sebarealizáciu“. A čo tak priama voľba? Tento problém vyvstal v súvislosti s Köhlerovou demisiou, ktorá sa len pridružila k ďalším „jóbovkám“ jediného týždňa. Sama kancelárka ich totiž s rizikom nezdaru musela riešiť z titulu svojich širokých kompetencií. Druhý problém – alternatíva priamej voľby – zrazu tiež prestal byť zanedbateľný. Prekvapujúce číslo priaznivcov priamej voľby, až 62 percent, zistené bleskovým prieskumom verejnej mienky publikovali v populárnej TV-talkshow „Tvrdo, ale slušne“. Na analýzu príčin Köhlerovej demisie (úprimné prerieknutie na tému nepopulárnej nemeckej vojenskej angažovanosti v Afganistane) dala veľmi skoro zabudnúť potreba zvoliť v predčasných voľbách desiateho prezidenta veľkej a vplyvnej krajiny, ku ktorej sa s nádejou upierajú zraky Európanov napríklad pri kríze euromeny. Pozornosť sa obrátila najmä na to, či prezident vzíde 30. júna z parlamentného hlasovania o kandidátoch z núdzovej stranícko-politickej ponuky, alebo či predsa len nedozrel čas na priamu voľbu, na ktorú treba zmeniť ústavu. Tá by mohla byť pre dvadsať rokov znovuzjednotené Nemecko azda väčším problémom ako to, či a koľkí kandidáti budú teritoriálne Nemci „západní“ a koľkí „východní“. Lenže v Nemecku ešte nenadišiel ideálny čas prestať s „Ost-West“ odlišovaním tak, aby prestalo problematizovať akékoľvek voľby. Samozrejme, pri súčasnom spôsobe voľby spolkového prezidenta mala na rýchly výber kandidáta s najväčšou šancou na víťazstvo rozhodujúci vplyv spolková kancelárka. Tej mohla rozhodnosť voľby pomôcť pozdvihnúť aj vlastnú padajúcu prestíž vnútri CDU/CSU. Veď práve tam sa stále znova ozývajú trúfalci s pochybnosťami, či jej cesta na vrchol straníckej hierarchie bola naozaj jedinečnou „succes-story“, alebo či tam nemohli vystúpať iní neškandalózni harcovníci tejto najväčšej strany. Muž, ktorý má na to Onou „nekonfliktnou“ voľbou, s ktorou takpovediac naisto prichádza CDU/CSU je päťdesiatnik Christian Wulff, doterajší premiér Dolného Saska. Proti nemu postavila opozičná SPD spolu so Zelenými takmer šokujúco bezpartajného kandidáta, no s nespornou charizmou. Je ním svižný sedemdesiatnik Joachim Gauck, luteránsky pastor z Rostocku s minulosťou umierneného disidenta (čo u syna námorného kapitána na nútených prácach na Sibíri nie je nič čudné). V zjednotenom Nemecku sa preslávil, keď ako spolkový poverenec Úradu pre záležitosti štátnej bezpečnosti desať rokov dôsledne odhaľoval zlovestnú činnosť východonemeckej tajnej služby Stasi. V jednom z prvých interview sa ako kandidát vyjadril prostoreko, že by bol hádam prijateľný aj pre CDU/CSU, keby sa pani kancelárka obťažovala opýtať sa ho na to. To by však mohol byť skôr kandidátom pospolitých občanov v priamej voľbe, kde by iste zúročil autoritu, ktorej sa toľké roky teší. Médiá by mohli sotva o niekom inom napísať, že by „dokázal prekonať trpkú a závažnú priepasť medzi vládnucimi a ovládanými“. Niečo na tom zrejme bude, pretože nestranícky voliť Gaucka vyzýva aj šéfredaktor rešpektovaného denníka Die Welt, Thomas Schmid. Nemenej mienkotvorné Frankfurter Allgemeine Zeitung zasa upozornili, že práve „Gauck má to, čo prezident má mať“. Aby toho na konto Gauckovej reputácie nebolo málo, preriekol sa šéf koaličnej FDP Otto Fricke, že v role prezidenta by ho vedeli prijať aj slobodní liberáli. Akou váženou osobnosťou v občianskych kruhoch je Joachim Gauck, vidí iste aj Christian Wulff. Výnimkou je azda strana Linke/Ľavica, ktorá zgrupuje dedičov minulosťou sprofanovanej SED. Hlasovací poker v Bundestagu môže priniesť aj nečakaný výsledok napriek tomu, že v ad hoc rozšírenom hlasovacom grémiu s aktuálnym počtom 1 244 členov bude mať vládna koalícia „pohodlnú“ väčšinu – o 23 hlasov viac, než je potrebné na okázalé zvolenie Christiana Wulffa. Jeho protikandidát za opozíciu sa môže s pokorou sebe vlastnou vari len prizerať, ak sa premárni nečakaná šanca – nie jeho osobná, ale celej krajiny. Kapacita kandidáta-outsidera Gaucka by sa však pred spravodlivosťou histórie nemusela merať rozpakmi z jeho pravdepodobnej prehry v súboji o najvyšší ústavný post. Veď ani galéria deviatich predchodcov v kresle nemeckých prezidentov nenúka „ideál krásy“. Vinu za tento deficit nenesú občania, ale iba politici a nimi dosiaľ preferovaný spôsob voľby. Autor je publicista
