Latinská Amerika oknom do budúcnosti?

Súčasná civilizačná kríza poskytuje silné argumenty na zdôvodnenie potreby hľadania alternatívnej nekapitalistickej cesty spoločenského vývoja, keďže ideológia neoliberalizmu prestala fungovať ako jediná nespochybniteľná univerzálna normatívna koncepcia. Ak hľadáme alternatívu, existuje v súčasnosti niečo ako okno do budúcnosti, odohráva sa niekde sociálny experiment, ktorého výsledok ovplyvní globálnu budúcnosť ľudstva? Kríza a transformácia v Latinskej Amerike je súčasťou hlbokej krízy globálneho kapitalizmu, ktorá tak či onak ovplyvní formovanie budúcnosti v celosvetovom meradle. O tom píše William I. Robinsom vo ­svojej najnovšej knihe Latinská Amerika a globálny kapitalizmus, venovanej kritickej perspektíve globalizácie. Autor, profesor politickej sociológie na Kalifornskej univerzite (Santa Barbara), je známy aj u nás. Nedávno vyšla v českom preklade jeho Teória globálneho kapitalizmu. Odbornú recenziu tejto publikácie od čestného predsedu Futurologickej spoločnosti na Slovensku Michala Majtána pod titulkom Globalizácia s ľudskou tvárou? uverejnilo Slovo v čísle 7/2010. Kritická perspektíva globalizácie Pozemskú civilizáciu ohrozujú ekologické hrozby rovnako ako extrémna globálna nerovnosť. Väčšina politických ekonómov dospela k poznaniu, že hospodársky krach je nielen možný, ale aj pravdepodobný. Globálne elity sa pod tlakom nadmernej akumulácie kapitálu a nadnárodnej spoločenskej kontroly uchyľujú k autoritárstvu, militarizácii a vojne, len aby udržali systém. Proti logike trhu a nadnárodného kapitálu stavia Robinson alternatívnu sociálnu logiku väčšín, ktoré sa zapájajú do celosvetových zápasov o formovanie alternatívy spoločenských vzťahov. Kapitalizmus je expanzívny systém v dvojakom zmysle – extenzívne a intenzívne. Jeho extenzívne rozširovanie znamená vťahovanie nových území do trhových vzťahov, či už prostredníctvom politickej a vojenskej nadvlády alebo hospodárskym nátlakom trhu. Kapitalizmus sa šíri intenzívne tým, že tovarová výroba nahradzuje nekapitalistické formy výroby a tovarové vzťahy zaťahujú spoločenský život do logiky tvorby zisku. Robinson definuje globalizáciu ako vyvrcholenie päťstoročného procesu rozširovania kapitalistického systému po celom svete tak extenzívne ako aj intenzívne. Extenzívne rozširovanie dospelo do konečného štádia v 90. rokoch minulého storočia po rozpade „sovietskeho bloku“, takže v súčasnosti neexistujú významnejšie oblasti planéty, ktoré by boli mimo systému. Kapitalistické vzťahy sa prehlbujú tým, že zvecňujú do podoby tovaru inštitúcie sociálneho a kultúrneho života. Na sklonku 20. storočia boli stámilióny ľudí, roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, podnikateľov a iných príslušníkov strednej triedy pozbavení výrobných prostriedkov, boli proletarizovaní a vystavení globálnemu trhu práce. Tak ako neexistujú teritóriá, ktoré by neboli zahrnuté do pôvodnej akumulácie, neexistuje ani nezávislá akumulácia mimo sféry globálneho kapitálu. Súmrak neoliberalizmu Globálny kapitalizmus čelí kríze v troch navzájom prepojených oblastiach. Ide o krízu sociálnej polarizácie, lebo systém nedokáže uspokojiť potreby väčšiny ľudstva ani zabezpečiť minimálnu sociálnu reprodukciu. Štrukturálna kríza nadmernej akumulácie sa prejavuje tým, že systém sa nemôže ďalej rozširovať, pretože vylučuje podstatnú časť populácie z priameho podielu na výrobe, tlak na znižovanie miezd a masovú spotrebu obmedzuje schopnosť svetového trhu absorbovať výsledný produkt. To vedie k zvyšovaniu vojenských výdavkov a narastaniu vojensko-priemyselného komplexu, globálny poriadok sa premieňa na vojnový stav. Ďalej nastáva kríza štátnej legitimity a politickej autority, ktoré spochybňujú miliardy ľudí vystupujúce proti hegemónii. Ďalšou dimenziou krízy je „ekologický holokaust“, čiže kríza udržateľnosti, tým sa však Robinson vo svojej knihe nezaoberá. Tým, že kapitalizmus produkuje nesmierne množstvo bohatstva, polarizácia a kríza nie sú výsledkom chybnej politiky, ale sú zabudované do podstaty systému. (Uvedené dokázal v polovici 19. storočia Karol Marx v Kapitáli). Investori môžu dosiahnuť zisk výlučne tým, že predávajú tovary a služby na trhu. Lenže pracujúci si z definície nemôžu kúpiť úplné množstvo tovarov a služieb, ktoré vyrobili, lebo mzdy musia byť nižšie ako je hodnota uvedených tovarov a služieb. V opačnom prípade by sa nevytvoril zisk a kapitalistická výroba by sa zastavila. Proces akumulácie kapitálu môže pokračovať, ak sú k dispozícii nové trhy a zdroje výnosného financovania sú otvorené. Lenže od určitého bodu sa niektorí kapitalisti ocitnú v situácii, keď síce majú nadbytok, ale nedokážu ho vynaložiť, bohatstvo nemôžu umiestniť na trhu alebo znovu investovať, a teda neprináša ďalší zisk. Vtedy v dôsledku ekonomickej recesie nastupujú nové spôsoby na trvalú akumuláciu, ako sú úver a finančné špekulácie. Nadmerná akumulácia nútila v posledných rokoch globálnych investorov, aby sa zapojili do bezprecedentnej vlny špekulatívneho investovania, známej ako globálne kasíno. Táto „finančná bublina“ zapríčinila vlny stagnácie a recesie od 80. rokov až po hlbokú štrukturálnu krízu globálnej ekonomiky na prelome 20. a 21. storočia. Podľa jedného z ideologických mýtov o globálnom kapitalistickom systéme problém chudoby a nerovnosti spočíva v nedostatku zdrojov či v nedostatočnom raste. V skutočnosti nejde o deficit rastu, ale o to, ako sú zdroje alokované a distribuované. Teda o to, akým spôsobom ich triedy a sociálne skupiny kontrolujú. Ekonomika globálnej vojny Na konci minulého storočia dokázal neoliberalizmus mierovou cestou, presnejšie metódou hospodárskeho nátlaku, otvoriť nové teritóriá pre globálny kapitál. Lenže priestor na „mierovú“ extenzívnu a intenzívnu expanziu je limitovaný. Neoliberálny program sa presadzuje prostredníctvom vojenskej intervencie, agresie a násilných sankcií. Tzv. vojna proti terorizmu umožnila nekonečný odbyt pre nadbytočný kapitál a vytvorila obrovský deficit. Tým sa ospravedlňuje obmedzovanie štátu blahobytu a formuje sa policajný štát potláčajúci disent v mene bezpečnosti. Aj napriek tomu je globálny kapitalizmus stále nestabilný a vystavený krízam. Po útoku na New York a Washington v septembri roku 2001 dochádza ku konsolidácii projektu kapitalistickej globalizácie v novej a hrozivo násilnej dimenzii. Možno sme svedkami napredovania globálneho fašizmu, nového poriadku, ktorý sa zakladá na vojenských výdavkoch a vojnách. Výzva k novému svetovému poriadku prichádza od podriadených skupín v rámci nadnárodnej občianskej spoločnosti alebo od niektorých špecifických národných štátov. USA prostredníctvom vojny a kalamitného kapitalizmu mobilizujú zdroje, aby vytvorili nový odbyt pre nadbytok a trvalú globálnu akumuláciu. Latinská Amerika ostáva v 21. storočí najnerovnejšou oblasťou sveta, kde aplikácia neoliberálneho modelu vytvára väčšinovú chudobu. Tamojšia stagnácia je vyvolaná sociálnou polarizáciou a nadmernou akumuláciou v rámci globálnej ekonomiky. Už dlho je známe, že riešením by bol prechod od špekulatívnych k produktívnym investíciám, redistribúcia príjmu a bohatstva, aby narastal dopyt u väčšiny populácie. Nový vojnový poriadok sa uplatňuje v Latinskej Amerike ako militarizácia regiónu, prudký nárast politicko-vojenského zasahovania Washigtonu pod zámienkou vojny proti terorizmu a drogám, vrátane bezprecedentnej militarizácie hranice medzi USA a Mexikom. Vláda Georgea W. Busha v roku 2003 začala uplatňovať novú doktrínu „efektívnej suverenity“, podľa ktorej je bezpečnosť v Latinskej Amerike ohrozená v dôsledku neschopnosti miestnych vlád kontrolovať rozsiahle „neovládateľné územia“ patriace do ich hraníc, čím sa zdôvodňuje dlhodobá vojenská prítomnosť USA. Nadnárodné dominantné elity, ktoré čelia kríze legitimity a zrúteniu politickej autority neoliberálnych režimov, sa vo zvýšenej miere spoliehajú na násilie. Latinská Amerika bola zatiahnutá do globálneho vojnového poriadku. Nová etapa odporu Zlyhanie Washingtonského konsenzu sa bezprostredne neprejavilo na odpore pracujúcich tried, ktoré globalizácia rozložila, zatiaľ čo nadnárodné elity sa stmelili. Až ekonomický úpadok Latinskej Ameriky v rokoch 1999 až 2002 vyvolal nové obdobie ľudového zápasu a zmeny. Hoci sa dominantným skupinám podarilo upevniť kontrolu nad politickou spoločnosťou, nepodarilo sa im udržať nadvládu nad občianskou spoločnosťou. Na program dňa sa dostali viaceré alternatívy vo vzťahu k prevládajúcemu modelu globálneho kapitalizmu. K ľudovej transformácii zdola na základe skúseností z Venezuely došlo napríklad v Ekvádore, Bolívii a inde. V rokoch 1999 až 2007 sa na základe volebného víťazstva dostali k moci vlády, ktoré začali formovať regionálny antineo­liberálny blok. Odpor vo vzťahu k neoliberálnemu modelu však ešte nemusí znamenať odpor vo vzťahu ku globálnemu kapitalizmu. Kvázi ružový obrat doľava umožnil súťaž sociálnych a triednych síl, ideológií, programov a politík, niečo ako prebiehajúce nové osvietenstvo, ktorého výsledok je neistý, a teda otvorený. Latinská Amerika nie je na rázcestí medzi reformou a revolúciou. Skôr ide o to, ktoré sociálne a politické sily nastolia v zápase nadvládu nad neoliberalizmom a nahradia ortodoxné programy, ktoré sa uplatňovali od 80. rokov minulého storočia. Bolívarská revolúcia zachvátila Latinskú Ameriku, odkedy nastúpil vo Venezuele k moci charizmatický a nesmierne populárny socialistický prezident Hugo Chávez. Pod jeho vedením došlo k posunu smerom k radikálnej antikapitalistickej alternatíve, ktorá ide nad rámec miernej reformy statu quo. Programom bolívarskej revolúcie je „Socializmus pre 21. storočie“ v situácii, keď hnutia za globálnu spravodlivosť nedokážu prekonať negatívny rámec antikapitalizmu a socializmus minulého storočia sa skončil diskreditáciou. Unikáty Chávezovej revolúcie Revolúcia vo Venezuele je unikátna v troch smeroch. Po prvé nezvrhla starý buržoázny štát. Naopak, po víťazstve vo voľbách v rámci zavedeného polyarchického systému kapitalistického štátu Chávez zaujal najvyšší post v hierarchii štátnej byrokracie, ktorá odporuje a podrýva bolívarský projekt. Polyarchia (R. Dahl) znamená vládu malej skupiny s obmedzenou participáciou a bez demokratickej kontroly. Termín je odvodený od Aristotelovej politei, ústavného kompromisu medzi cnosťou a rovnosťou, aristokraciou a demokraciou. Ide o revolučný proces chudobnej väčšiny so svojím prezidentom proti štátu v zmysle starého poriadku. Po druhé, revolúcia vo Venezuele získala buržoázno-demokratickú legitimitu. Prezidentské voľby v roku 1998 vyhral Chávez väčšinou 56 percent, odvtedy sa podrobil ôsmim voľbám, v roku 2006 získal už 63 percent. Po tretie, chudobná väčšina sa organizuje v mestských slumoch, pričom ľudová základňa revolúcie nie je podriadená štátu ani žiadnej strane, ako to bolo v revolúciách minulého storočia. Vo Venezuele sa rozpútal silný triedny boj a tak, ako sa mobilizovali ľudové triedy občianskej spoločnosti, aktivizovali sa aj kontrarevolučné pravicové sily: Venezuela je možno stále v predrevolučnom štádiu. Za prvých osem rokov revolúcie sa zreformoval politický systém a prijala sa nová ústava, ktorá predstavuje právny základ novej spoločnosti. Táto ústava skoncovala s americkou nadvládou, zaviedla prinavrátenie výnosov z ropy späť do Venezuely, začala proces transformácie vlastníckych vzťahov a nový ekonomický model. Zásadnou otázkou je, ako možno uskutočniť ľudovú revolúciu bez revolučného štátu. Ide o problém spoločenskej zmeny v ére globalizácie: ako môžu sily, ktoré sa dostali k moci prostredníctvom volieb, konať nad rámec polyarchie a nadnárodných kapitalistických štátov? Vo Venezuele nahradila nadvládu nadnárodnej elity rozšírená ľudová nadvláda na úrovni politiky – štátu, ako aj v občianskej spoločnosti. Boj o hegemóniu v Latinskej Amerike bude pokračovať v pozičnej vojne v rámci občianskej spoločnosti i v zápase o kontrolu štátov. Príkladom objektívnych obmedzení projektu ľudovej transformácie na úrovni národného štátu je Kuba. Napriek problémom je spoločnosť na tomto ostrovnom štáte najviac rovnostárska a patrí medzi najrozvinutejšie z hľadiska kvality života. Na záver Robinson načrtol tri alternatívy. Prvou je globálny reformizmus založený na keynesiánstve, lenže absentuje globálna politická autorita, ktorá by si reformu dokázala vynútiť. Za druhý variant považuje globálny fašizmus založený na novom vojnovom poriadku ako úpadok smerom k barbarstvu. A napokon tretí – demokratický socialistický projekt ako globálna antikapitalistická alternatíva. Jedinú alternatívu voči zániku v podobe kolektívnej samovraždy, teda k scenáru zrútenia globálnej civilizácie a novej doby temna poskytuje demokratický socializmus založený na ľudovej demokracii. Autor prednáša politickú a právnu filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave Pretože kapitalizmus produkuje nesmierne množstvo bohatstva, polarizácia a kríza nie sú výsledkom chybnej politiky, ale sú zabudované do podstaty systému.