Spoločnosťou, vzájomnými vzťahmi medzi ľuďmi a ich rozličným delením sa zaoberali filozofi už od antiky. Postupne sa na tento predmet analýzy sústreďovali z rôznych aspektov. Svojim učením, formulovaním názorov a koncipovaním záverov k tejto téme výrazne prispel nemecký filozof Immanuel Kant (1724 – 1804).
Nevenoval sa tomu ako prvý a určite ani nie ako posledný. Kant však zanechal za sebou stopy, ktoré objavujeme aj teraz. Mnohé jeho myšlienky môžeme oprávnene považovať za nadčasové. A to nielen preto, lebo sa nimi zaoberá skupina filozofov, ale najmä preto, lebo obsahujú aktualizačný moment. Vďaka tomu sa dajú použiť aj v dnešnej dobe a nepochybne poslúžia aj neskôr.
Nemerateľná, ale smerodajná
Podľa Kanta je morálka založená na pocite náklonnosti. Doslova tvrdil: „Ak teda nepociťujem náklonnosť, nič ma nezaväzuje, aby som neškodil. Ak sa morálka zakladá na náklonnosti, nič nezaväzuje tých, ktorí náklonnosť nepociťujú.“ Zároveň zdôrazňoval, že morálka na nás kladie požiadavky, pred ktorými nemožno uniknúť. Človek ako tvor spoločenský žije v časopriestore s inými ľuďmi, s odlišnými charakterovými črtami, hodnotovým rebríčkom, osobnými ambíciami atď. Mohli by sme vymenovať veľmi veľa odlišného, ale aj spoločného, čo človeka núti nažívať s inými, hľadať kompromisy, rešpektovať iné vzorce a napokon prejavovať toleranciu. Práve to je základom ľudského spolunažívania, občianskej gramotnosti a spoločenskej stability. Podľa nemeckého filozofa je pravda, že morálka odráža výchovu, reflektuje na hodnotový rebríček, spoločenský status, či vzdelanie, ale zároveň je odrazom toho, čo môžeme nazývať nepísaným zákonom. Ducha tohto zákona jasne sformuloval v myšlienke, podľa ktorej „morálka nie je závislá od vlastných záujmov jednotlivca, ani od jeho šťastia“. Nakoľko v tejto súvislosti pripomínal, že pred morálkou niet úniku, znamená to, že každý z nás je súčasťou tohto pojmu, ktorý napĺňame reálnym správaním. Práva a povinnosti, ktoré pre nás vyplývajú zo zákonov a iných právnych noriem, v podstate reagujú na človeka v duchu metodického politického pesimizmu talianskeho filozofa Nicolla Machiavelliho. Práve on tvrdil, že zákon, ak má byť účinný, musí sa prijímať na úroveň toho najhoršieho jedinca. Za jeho porušenie prichádzajú sankcie, ktoré by mali zabrániť nežiaducemu konaniu. Morálku pritom nie je možné vyjadriť paragrafmi, odsekmi ani uzneseniami legislatívnych zborov. Je prirodzeným vnútorným záväzkom, ktorý predurčuje naše správanie, rozhodovanie a konanie. Vo svojej podstate nie je merateľná, ale je smerodajná. Napovedá o charakterových vlastnostiach človeka, skupiny ľudí i spoločnosti. Tak ako v práve platí, že zákon je písmo, ale dobru sa medze nekladú, rovnako to môžeme aplikovať pre kategóriu morálky. Keďže sa nedá vynútiť vyjadruje osobnostný rozmer a naznačuje, čo by človek mal robiť. Nakoľko „morálne správny čin musí mať aj morálne správny motív“.
Morálka stanovuje hranice slobody
Už spomenutý stredoveký taliansky filozof v známom diele Vladár veľmi otvorene prezentoval svoj pohľad na politiku, vládnutie a občanov. Opisoval mechanizmy a technológie moci, ktoré Kantovi dávajú napríklad za pravdu v tom, že človek by mal rešpektovať slobodu ľudí. Otázna zostáva schopnosť manipulácie so slobodou, keď sa jej hranice môžu tak oklieštiť, že sloboda voľby je rozhodovaním medzi povestným väčším a menším zlom, prípadne ak je sloboda podnikania závislá od toho, aké ekonomické aktivity umožnia živnostníkovi nadnárodné korporácie. Sloboda má svoje hranice a práve morálka ako nepísaný zákon ich tiež stanovuje. Kant to definoval nasledovne: „Konaj iba podľa tej maximy, o ktorej zároveň môžeš chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.“ To už je vecou človeka, jeho rozumu, schopnosti rozlišovať dobré a zlé, pravdu a lož. Podľa neho všetky pravdy sú nevyhnutné a zásadne ich možno poznať iba rozumom, bez pomoci zmyslovej skúsenosti. Ľudský rozum sa tak stáva neoddeliteľným nástrojom ľudského správania, vďaka čomu ho nemožno odčleniť od skutkov a konania. Teda aj od zodpovednosti. Tak v rovine morálnej ako i na úrovni vlády zákona. Zákony hoci sú prijímané niektorými pre všetkých, musia mať svoje prirodzené štandardy. V prvom rade sa nesmú zamerať proti niekomu, ale za niečo. V praktickej politike ich vnímame ako produkty politickej vôle. Najvyšší zákon zjednocuje ľudí žijúcich v štáte, pričom im dáva šancu podieľať sa na rozvoji spoločnosti. Podľa jeho slov „ľudia musia súhlasiť so všetkými zákonmi spoločnosti a všetky zákony musia byť verejne prístupné“. Občianska spoločnosť je pritom model spolunažívania, v ktorom zohráva dôležitú úlohu občianska participácia i verejná kontrola. Jej kvalita závisí od vyváženosti medzi právami a povinnosťami, slobodou a toleranciou. Ide o základný rozmer úspešného spolunažívania, ktoré sa opiera o ľudské rozhodovanie a konanie. Nemecký filozof dokonca považoval založenie štátu za požiadavku rozumu a samotného kategorického imperatívu.
Princípy politiky a ľudský rozum
Úvahy o každej inej forme vlády, ako je demokracia, sú pre formovanie princípov politiky bezpredmetné. Strach, diktatúra, potieranie ľudskej dôstojnosti sú princípy vlastné totalitným a autokratickým formám vlády. Nie však demokracii. Kant sa zaoberal základným princípom politiky, z ktorého odvodil aj určité čiastkové princípy. Pôsobia ako piliere jej stability a ochrany. Prvým z nich je politická sloboda. Tá si vyžaduje zákony, „ktoré by sme mali chápať ako podmienky slobody, a nie ako obmedzenia či formy donucovania“. Druhým princípom politiky je rovnosť pred zákonom. Tvrdil, že zákon nesmie obsahovať žiadne privilégiá, lebo za tejto okolnosti by už nebol všeobecný. Tretím princípom je samostatnosť, ktorá súvisí s volebným právom. Politika sa dá charakterizovať rozličnými definíciami. Napriek tomu faktom ostáva, že ide len o názov, ktorý napĺňajú konkrétne činy. Kant svojím učením urobil z človeka občana. Definoval jeho miesto v spoločnosti, vyzdvihol ľudský rozum, obhájil kategóriu morálky a načrtol koncept spoločnosti, o ktorý sa pri svojich rozhodnutiach opierajú politici aj v súčasnosti. Kým politikov najlepšie vystihuje história, tohto filozofa najlepšie hodností samotná doba. Pretože jeho myšlienky nikdy nestrácajú na aktuálnosti. Aj preto, že človeka vyzbrojil právami a povinnosťami, vďaka ktorým z neho urobil občana.
Autor prednáša na Prešovskej univerzite
