Keď si v roku 1979 dala Quebecká vláda v Kanade vypracovať u filozofa Lyotarda správu „O poznaní v najrozvinutejších spoločnostiach“, ani netušila, že tým stanovuje medzník pre nastupujúcu postmodernú dobu. Tá ukončila moderné chápanie spoločnosti, ktoré predstavovalo názor, že svet mieri vpred stanoveným a plánovaným smerom.
Postmoderní doba skoncovala i s prílišným očakávaním človeka, že mu veda pomôže kontrolovať prírodné sily, ktoré majú byť schopné interpretovať podstatu sveta a človeka.
Lákavý prísľub slobody
Nástupom postmodernej doby nastala v dejinách západného individualizmu nová etapa. Človek v nej prežíval druhú individualistickú revolúciu, ktorá sa vyznačovala ďalším rozširovaním jeho súkromného priestoru, zrýchľovaním životného tempa, no zároveň i destabilizáciou jeho osobnosti. Neoliberalná ekonomika ako prostriedok postmoderného celosvetového vládnutia dodávala človeku aj neopísateľný pocit slobody, čiže možnosti byť kdekoľvek a čímkoľvek na svete. Moderné myšlienky produkované vo východnej Európe cez riadený kapitalizmus, ktorý si hovoril komunizmom, nemohli konkurovať tomuto lákavému prísľubu „slobody“ masívne podporovanej cez mediálnu reklamu. Konštruktéri novej verzie kapitalizmu na Západe naopak využili zmenu v spoločenskom dianí, (prechod z modernej doby do postmodernej) na predstavenie akceptovanejšieho modelu kapitalizmu, ktorý mal u ľudí vyvolávať dojem ideálneho a konečného zriadenia pre ľudstvo. Neoliberálne zmýšľajúci „mocní tohto sveta“ si vychutnávali víťazstvo liberálneho kapitalizmu a prostredníctvom svojich prisluhovačov začali naivne ohlasovať koniec dejín, ktorý mal byť potvrdený víťazstvom v studenej vojne. Jej tragédiou bolo, že proti sebe bojovali dve moderné ideológie dopredu odsúdené svojou štruktúrou na zánik, keďže záverečná fáza tohto zápasu sa odohrávala už v úplne inom priestore a čase, než v akom sa začala. Inak povedané: moderný Západ bojoval proti modernému Východu na postmodernom bojišti. Nepochopenie tohto faktu dodávalo víťazovi právo arogantného správania sa nad porazenými a legalizovanie neoliberalizovanej ideológie na ideológiu celosvetovú.
Čas plastikových peňazí a celebrít
Začiatok konca zrekonštruovaného kapitalizmu sa však stanovuje už od doby tzv. Clintonového blahobytu, keď USA začali naplno žiť za „plastikové peniaze“. Tento nezmyselný spôsob života na dlh sprevádzalo (a ešte stále sprevádza) tragikomické rozdelenie spoločenských hodnôt. Športovci či vychudnuté modelky s čudnou chôdzou a v nepraktickom oblečení, s väčšími príjmami, ako je HDP nejakého rozvojového štátu, si zabezpečili také privilegované postavenie, že urobili zo súčasného človeka úbohú karikatúru, na ktorej sa budú o niekoľko desaťročí dobre zabávať nasledujúce generácie. Nefunkčnosť takého systému dokazujú i súčasné problémy ľudí, ktorých záujem o celosvetové dianie sa zúžil na ľúbostný život herečiek či moderátoriek, ktorých vysoké postavenie v hierarchii spoločnosti zaručuje čítanie správ z monitora. Ľudia v postmodernom priestore si však začínajú uvedomovať, že neoliberálny kapitalizmus nedokáže poskytnúť reálne riešenie celosvetových problémov, napr. zhoršovanie životného prostredia, nárast populácie, civilizačné choroby či ekonomickú stabilitu. Potvrdením tohto pocitu je neistota zapríčinená ekonomickou krízou, ktorá zachvátila celý svet. Ten len neveriacky krúti hlavou nad tým, čo sa stalo.
Koniec utópie voľného trhu
Súčasný naivný ekonomický systém obhajovaný hŕstkou zbohatlíkov okradol milióny ľudí, ktorí verili, že sa dá zarobiť vo fiktívnom svete financií. Žiaľ, až tento drahý experiment vrátil ľudí na zem a prinútil ich opäť reálne premýšľať o tom, čo ďalej. Neuskutočniteľnosť utópie voľného trhu, ktorý mal podobne ako komunizmus vyriešiť ľudské usporiadanie vo svete, zlyhal. Postmoderné myslenie ako prechodový stupienok k zmene ľudskej paradigmy tak naberá poslednú fázu, aby uvoľnilo priestor ďalšiemu prechodovému systému „transmoderne“. Keď Jürgen Habermas na 21. svetovom filozofickom kongrese v Istanbule roku 2003 ohlásil nástup transmodernej doby, zasiahlo to iba úzku skupinu intelektuálov, hoci veľmi známych. Skutočný význam tomuto vyhláseniu dala až globálna kríza, ktorá v celej miere ukázala tragédiu tohto systému, čiže nereformovateľnosť kapitalizmu. Zánik modernej doby a v kŕčoch sa zvíjajúcej postmodernej doby tak dávajú priestor pre skutočný nástup doby transmodernej.
Človek ako prežitý druh
Začiatok transmodernej doby tak súvisí nielen s krízou, ale aj s udalosťami, ako je nástup afroameričana na prezidentský stolec najmocnejšej krajiny sveta, stále sa zväčšujúcimi ekologickými problémami či civilizačnými chorobami, ktoré môžu pri nezodpovednom správaní, respektíve neriešení problémov dostať človeka do pozície prežitia ako druhu. Zmenu vnímania spoločnosti ako celku si vyžaduje veľkú zodpovednosť od mocných tohto sveta, ktorí budú musieť pristúpiť k novému chápaniu spoločnosti, kde sa ekonomike (ako jediná zo spoločenských vied je najmenej prístupná k vnútornej korektúre) odoberie leví podiel účasť na riadení sveta. Jej nadmerné glorifikovanie totiž vo veľkej miere zodpovedá za súčasný úpadok našej civilizácii. Transmoderna doba ako prechodové obdobie má pripraviť pôdu pre spoločnosť s trvalo udržateľným systémom rozvoja ľudstva. je v súčasnosti najväčší problém, ktorý musí ľudská spoločnosť vyriešiť. Ak mocní tohto sveta nepochopia, o čo tu v skutočnosti ide, a budú opäť iba naivne kopírovať to, čo už tu bolo a čo je už dávno prekonané, stratia tým cenný čas preto, čomu sa ľudstvo nemôže vyhnúť, ak chce prežiť na planéte Zem.
Autor je filozof a pracovník v US Steel Košice
