Pohľad na Skalicu z kalvárie, ktorú postavili na valoch veľkomoravského hradiska.
Skalica je pjekné mjesto, hovorí slogan v miestnom dialekte na pohľadnici s malebným námestím. Na jedinej pohľadnici, ktorú mi ponúkali v jedinom otvorenom kiosku v tomto meste na slovenskom Pomoraví. A slogan z pesničky je naozaj pravdivý. Možno dodať „velice pjekné mjesto“.
Na návštevu Skalice ma v tom dobrom zmysle slova vyprovokovali časté, pochvalné zmienky v článkoch nášho spolupracovníka Vladimíra Blahu. Iste na tom čosi musí byť, veď aj Blahovci v dejinách tohto mestečka na moravsko-slovenskom pomedzí niečo znamenali!
Skalické premeny v čase
Románska Rotunda svätého Juraja zo začiatku 11. storočia je najstaršou budovou a súčasne symbolom mesta.
Ak nepočítam len prefrngnutia autom, špeciálne do Skalice som posledný raz zavítal dakedy koncom 80. rokov, keď sa tu ukončila jedna z etáp rekonštrukcie románskej Rotundy sv. Juraja. Ja som odvtedy ostarol o dve desaťročia, zato kruhová stavba s apsidou až o dve storočia. Totiž, kým vtedy jej pôvod kunsthistorici odhadovali na 13., najviac na koniec 12. storočia, po opakovaných prieskumoch už hovoria o prvej polovici 11. storočia. Nielen základy, ale aj časť múrov si zrejme pamätá veľkomoravskú dobu.
Asi mnohým by naskočili alergické vyrážky, keby som tvrdil, že sa sem chodil modlievať aj kráľ Svätopluk. Ale archeologické eldorádo na Valoch pri Mikulčiciach je odtiaľto, čo by si kameňom dohodil. Aj tu, vedľa rotundy, sa dosiaľ rysujú kontúry veľkomoravského hradiska s hlbokými priekopami. Predpokladá sa, že si kostolík nechal postaviť tunajší veľmož.
Môj mladý informátor Janko na barokovej kalvárii z roku 1823.
Dnes najvyššie položené návršie Skalice krášli klasicistická kalvária. Tá sa tu však objavila až v roku 1823. Keď som sa sem v nedeľu zatúlal, o podstavec sochy sv. Jána sa opieral bicykel a pod ním sedel usmievavý mládenec.
„Dobrý deň. Nedáte si so mnou pivo?“ ponúkal mi plechovku v úsilí nadviazať rozhovor. „Ďakujem, nie, takto ráno nepijem,“ odpoviem. Fotografujem, aj Janka – povedzme, že sa tak volá – pri kamennej Panne Márii. A tak sa znova dáme do reči. Ochotne mi ukazuje pamätihodnosti, ktoré odtiaľto vidno ako na dlani.
Na svoju veľkosť (či malosť?) má Skalica až neuveriteľne veľa kostolných veží. Niekedy si však neuvedomujeme, že ešte v 17. storočí sa radila medzi šesť najväčších miest Slovenska.
Spiace okresné mestečko
Spolkový, dnes Kultúrny dom, sídlo Záhorského múzea, navrhol architekt Dušan Jurkovič, autorom nástennej maľby Svätý Štefan žehná slovenskej rodine je český umelec Mikoláš Aleš.
„V zlý čas ste prišli,“ hovorí mi blonďavý Janko. „V nedeľu predobedom je tu všetko pozatvárané. Varí sa rodinný obed, mnohí chodia na omšu. Hurhaj sa začína až po popoludní. Aj expozíciu Záhorského múzea v rotunde otvárajú o druhej, podobne ako kostoly, Dom kultúry, ktorý postavil Dušan Jurkovič, či starý mlyn. Počkajte, oddá sa vám.“
Pozriem na hodinky. Žiaľ, to veru nepôjde, mám to inak naplánované. Dodatočne sa dozvedám, že počas letnej sezóny tu od piatka poobedia do nedele večera v kultúrnych objektoch fungujú mladí sprievodcovia, ktorí poskytujú odborný výklad. To je iste fajn, lenže turisti z väčšej diaľke sem skôr zavítajú predpoludním ako neskoro poobede. A tak mi neostávalo nič iné, ako si historické budovy popozerať zvonka.
Pravda, s výnimkou farského kostola, kde sa akurát končili hromadné krstiny. Tak som si preletel trojloďovou gotickou bazilikou. Ale vyhliadka z renesančnej arkády na mohutnej veži bola ešte zavretá. Opäť som si vypočul: „Až od 14. hodiny.“
Socha svätého Jána Nepomuckého na vymaľovanej Štefánikovej ulici.
Okrem skupinky ľudí s krstniatkami v náručí, som nikoho v centre Skalice nenašiel. Akoby tú Spiacu krásavicu rozprávkový princ po sobotňajších diskotékach ešte neprebudil. Iba pod slnečníkmi pri budove mestského úradu bolo pomerne rušno. Mladé Skaličanky si v reštaurácii objednávali kávu so šľahačkou a akýsi vyhladnutý manželský pár z Bratislavy kuracie prsia v horčicovej omáčke. V radnici v novembri 1918 sídlila Šrobárova dočasná vláda pre Slove
Keď som mesto Ruženku bol pred vyše 20 rokmi poznávať, okolie opravenej rotundy vyzeralo strašne, samá špina, odpadky. V roku 2005 však prostredie vzorne zvelebili, zrekonštruovali susedné hradby, čiastočne aj tzv. fortňu – Severnú bránu. Už len zničený židovský cintorín žaluje na svoj osud, hoci dodáva tomuto miestu svojské čaro.
Farský kostol Michala Archanjela na Námestí slobody.
Pri predchádzajúcej návšteve mi Skalica pripadala nielen ospalá, ale sivá, ošarpaná. Tak ako mnoho šedivých mestečiek, ktoré územnosprávnou reorganizáciou začiatkom 60. rokov minulého storočia stratili okresné sídlo (obnovilo sa až v roku 1996). No všetko zlé býva na niečo dobré, možno vďaka tomu sa paneláková „modernizácia“ výrazne nedotkla historického jadra Skalice.
Dnes je radosť pozrieť sa nielen po Námestí slobody, ale aj do uličiek, ktoré sem ústia. Fasády domov hýria farbami, nie však cukríkovými, no v hraniciach vkusu. Ožilo plno obchodíkov, služieb, pohostinstiev, cukrární. Iste, ešte všetko nevyzerá ako zo škatuľky, ale vidno ako stará štvrť postupne krásnie, v prelukách rastú citlivo zakompované nové budovy.
Šetrili už za Ondreja II.
Socha kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, ktorý 6. októbra 1372 povýšil skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto, stojí pred Karnierom svätej Anny.
Pred Karnerom sv. Anny, osemhrannou gotickou stavbou, ktorá pre svoju barokovú kupolu pripomína rotundu na vŕšku, nedávno odhalili sochu uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z rodu Anjouovcov. Z vďaky za to, že 6. októbra 1372 Skalicu povýšil na slobodné kráľovské mesto. (Bratislava síce má v bronze zvečnených všelijakých čumilov a paparacov, ale ešte sa nezmohla na skulptúru Bela III., ktorý jej v roku 1291 udelili všetky mestské výsady.)
Keď už sme pri monarchoch, Skaličania sa hlásia ešte k jednému, Arpádovcovi Ondrejovi II. Hoci iba nepotvrdenou legendou. Vraj sa tu narodil, keď jeho rodičia utekali pred nepriateľom. Neskôr sa tunajším obyvateľom „odmenil“ tým, že im povolil postaviť okolo celého mesta opevnenie. Muselo byť však také hrubé, aby po jeho ochodze mohli premávať vozy. Skaličania toľko peňazí vtedy ešte nemali (víno začali pestovať omnoho neskôr) a tak na materiáli i robote šetrili, akoby udrela celosvetová hospodárska kríza.
Panovník nečakane prišiel na kontrolu stavby. Bol už slepý, a tak milí mešťania podplatili kočiša, ktorý potom s Ondrejom II. prechádzal na koči iba po ulici. Keď sa o tomto podvode kráľ neskôr dozvedel, hrozne sa nahneval a prikázal konšelov zamurovať do hradieb. Aj sa tak stalo, ale zase iba spolovice. Prešibaný richtár sa opäť vynašiel, nechal zaživa do múrov pochovať kmínov z mestského háreštu.
Rajský dvor zreštaurovaného Františkánskeho kláštora.
Návštevníkom iste neujde kúria na hlavnom námestí s vyobrazením zbraní na kamennom štíte. V rokoch 1783 až 1801 tu býval uhorský generál a básnik Jozef Gvadányi. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale jeho kuchár priniesol zo Sedmohradska recept na sladkú pochúťku, ktorá Skalicu preslávila prinajmenšom tak, ako chýrne súkno a gramofónové platne – trdelník.
Oproti stojí jedna z najstarších stále fungujúcich stredných škôl na Slovensku – bývalé jezuitské kolégium, dnes gymnázium, kde pôsobí ďalší spolupracovník Slova – spisovateľ Jozef Spaček. Na mramorovej tabuli vytesali desiatky zvučných mien Slovákov, ktorí tu študovali. Medzi nimi na sklonku prvej svetovej vojny aj Vladimíra Clementisa, ktorého otec pochádzal zo Skalice.
Len dve z turistických atrakcií otvárali už o 13. hodine, a tak som ich mohol spoznať: Vínotéku a Galériu u františkánov. V prvej ponúkajú známy Skalický rubín a v druhej iné drahokamy – výtvarné diela miestnych autorov. A navyše pohľady na priestory niekdajšieho kláštora, ktoré i s rajským dvorom mesto v rokoch 2003 až 2005 nákladne zrekonštruovalo. Teraz slúžia pre rozličné kultúrne podujatia.
Z reprezentačného zámku ruina
Kamenný most vedúci k ošarpanému Holíčskemu zámku.
Navštíviť Skalicu a vzápätí iba pár kilometrov vzdialený Holíčsky zámok, to je ako v poviedke klasika slovenskej literatúry o dni dobrom a dni šerednom. Už v roku 1970 areál vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Zámku to nepomohlo, stále to s ním ide dole z kopca. Napriek tomu, že leží na rovine.
Do strategického vodného hradu blízko českých hraníc dal Matúš Čák Trenčiansky vbudovať gotický palác, ktorý neskôr prestavali na renesančnú protitureckú pevnosť s hviezdicovitým opevnením a zložitým systémom osemnástich dlhých podzemných chodieb (časť z nich teraz sprístupnili).
„Najslávnejšia kapitola zámku sa začala písať v roku 1736, keď ho aj s dlhmi od márnivého Jozefa Czobora odkúpil František Štefan Lotrinský, podnikavý manžel panovníčky Márie Terézie,“ drží mi prednášku spočiatku ako jedinému návštevníkovi milá pani. „Okrem viacerých manufaktúr a hospodárskych dvorov tu dal vybudovať letné sídlo Habsburgovcov – trojkrídlový palác. Majestátnu prestavbu navrhli poprední architekti – Francúz Jadot a Rakúšan Hillebrandt, na freskovej výzdobe pracoval Chamant.“
Námestie Mieru s farským Kostolom Božského srdca Ježišovho v Holíči.
Zámok sa považuje za jedno z vrcholných barokových diel na Slovensku. O to smutnejší je jeho osud po tom, čo v roku 1918 cisársky majetok na Pomoraví pripadol novému – československému štátu.
„Za socializmu v kaplnke s vynikajúcou akustikou a s raritným dvojposchodovým chórom obraz Nanebovzatia Panny Márie na oltári z ružového mramoru zastreli bielou plachtou a premietali na nej chlapcom z učňovskej školy bojové sovietske filmy,“ rozpráva sprievodkyňa, ale už pred dobrými dvoma tuctami zvedavcov, ktorých ku mne postupne pridávali.
A tak som si celú históriu mohol vypočuť asi sedemkrát. Aj príhodu o tom, ako tu poľskí remeselníci pokrývali novú strechu, pritom i s vedúcim prác z oltára zmizla jedinečná maľba. Nadobro. To ešte nik netušil, akí ďalší podvodní „reštaurátori“ budú osmŕdzať okolo zámku.
Najreprezentatívnejšou miestnosťou bola Čínska sála, ktorej steny zdobili maľby na koži, zobrazujúce krajinku kdesi na Ďalekom východe. Netešte sa na ne. Po predchádzajúcich trpkých skúsenostiach ich radšej zrolovali a uložili na bezpečné miesto. Dnes táto sála, podobne ako ostatné, vyzerá, akoby tadiaľto prešiel front a následne vykrádači umeleckých predmetov.
Bastióny kontra člnkovanie
Iba v opravenej časti prízemia vystavujú predmety kedysi bežnej potreby, dnes cenné exponáty, ktoré mestskému múzeu po opakovanej výzve priniesli Holíčania. Približujú spoločenský a hospodársky život v tomto mestečku najmä v 19. a na začiatku 20. storočia.
Na rozdiel od Skalice, tu je cez sezónu otvorené celú nedeľu. Prehliadka ostatných miestností (pôvodne ich bolo takmer sto) však skôr vedie k plaču, prípadne k zúfalej zúrivosti, kam až vedie „biznis“ a neúcta ku kultúrnemu dedičstvom tejto krajiny.
Zničený bastión vo vodnej priekope, v ktorej sa dá člnkovať.
„Potom, čo mesto odkúpilo zámok od investora, ktorý tu napriek záväzkom roky nepohol ani prstom, sme na vstupnom a pomocou iných prostriedkov vyzbierali 16-tisíc eur,“ prízvukuje s nádejou v hlase sprievodkyňa. „no na hrubú rekonštrukciu hlavného objektu treba neporovnateľne viac.“
Na projekt obnovy historických valov získalo mesto pred troma rokmi grant od Ministerstva hospodárstva SR. Priekopu okolo celého komplexu vyčistili od nánosov bahna, napustili vodou, následne vybudovali drevené mólo a kúpili člny. Holíč získal novú atrakciu. Podľa všetkého sa však pritom narušili základy bastiónov.
Začiatkom mája tohto roku sa zrútil približne 50 metrov dlhý múr, ktorý lemoval vodnú priekopu. Niekoľko dní pred mojou návštevou sa situácia zopakovala. Strhnutie podmáčaných hradieb môže vyvolať dominový efekt na ďalšie stavby v areáli. Možno by sme napokon ušetrili na rekonštrukcii „rárohy“, ktorú nám tu zanechali nejakí Habsburgovci. Ani sme si ju nezaslúžili.
Zlatý klinec programu
Ako prísť na optimistickejšie myšlienky? Túrou po cisárskej, bicyklistami a korčuliarmi znovu objavenej ceste medzi Holíčskym zámkom a honosným žrebčínom v Kopčanoch. Za Habsburgovcov tam chovali lipicanské kone pre chýrnu Španielsku jazdeckú školu vo Viedni. Rovná hradská vedie v osi zámku cez niekdajšiu bažantnicu a kačenáreň, odkiaľ týmito divokými operencami zásobovali európske šľachtické dvory, až k čerešničke na torte môjho výletu.
Kostolík svätej Margity Antiochijskej pri Kopčanoch mnohí odborníci pokladajú za jedinú zachovanú stavbu Veľkomoravskej ríše.
Neďaleko brehov rieky Moravy pod košatým stromom čupí jednoduchý kostolík sv. Margity Antiochijskej. Nie je to tak dávno, čo ho odborníci charakterizovali ako barokovú kaplnku, no neskôr pri sondách v murive objavili zvyšky gotických a románskych okien. V rokoch 1994 až 2000 archeologický prieskum v bezprostrednom okolí ukázal, že tu pochovali kostry – vzhľadom na nájdené šperky – už za panovania Svätopluka či Rastislava. Rešpektovali línie zachovanej lode, presbytéria a predsiene, z ktorej zostalo iba torzo, a v hroboch našli kúsky muriva z chrámu. Neodškriepiteľné dôkazy o tom, sú mladšie ako kostolík.
Ide teda o jedinú, v hmote z veľkej časti zachovanú veľkomoravskú stavbu v Európe! Vzdušnou čiarou je vzdialená necelý kilometer od spomínaných Valov. Pravdepodobne tvorila súčasť mikulčickej sídliskovej aglomerácie pred 1 200 rokmi! Pochovávalo sa tu a slúžili omše od Veľkomoravskej ríše v podstate neprestajne až do 18. storočia.
Kostolík plánujú zaradiť do spoločného historického parku spolu s archeologickými náleziskami na Morave. K malebnému kútu Pomoravia, vzorne opatrenom veľkou informačnou tabuľou, nechodia iba cezpoľní, ale aj otcovia a dedovia so svojimi vnúčatami z priľahkých Kopčian. Na bicykloch, alebo len tak peši okolo kukuričných polí.
Práve zapadalo slnko, keď som sa lúčil s týmto mystickým miestom. Balzam na dušu nespokojenca so starostlivosťou štátu o historické pamiatky. To som ešte netušil, že v Kopčanoch budem po piatej hodine darmo hľadať autobusový spoj.
Po neúspešnom pokuse stopnúť niektoré z prechádzajúcich áut s bratislavskou poznávacou značkou som sa vydal na dvojkilometrovú túru k opustenej železničnej zastávke, kde som v spoločnosti bezočivých komárov hodinu čakal na posledný vlak. Veď kto to kedy na Slovensku videl, cestovať v nedeľu večer z výletu verejnou dopravou! Ešteže bufet v Kútoch bol otvorený.
Foto: Martin Krno
