V slovenskej politike sa však uhorková sezóna nekoná. Zatiaľ čo topíme nakladačky v octovom náleve, prichádza odvodová (mini)reforma, schvaľovanie programového vyhlásenia vlády, idea privatizácie Carga… Všimne si to niekto popri detektívke okolo Ficovej busty a frmole pod bronzovým Svätoplukom?
Pseudopolitické tančeky a mediálne udalosti okolo monumentov zaváňajú čímsi maďarským. Nejde o to, že každá zo sôch s južnými susedmi nejakým spôsobom súvisí. (Spomeňme si na predvolebné hodené rukavice typu Cyril a Metod, Svätý Štefan či trianonský stĺpik na moste v Komárne. Alebo na čerstvú „kauzu“ údajnej heraldickej príbuznosti Svätoplukovho dvojkríža s fašistickými symbolmi Slovenského štátu, horthyovského Maďarska a nacistického Nemecka.) Je to skôr účinný recept na odvádzanie pozornosti verejnosti k žabomyším vojnám, často s národnostným podtónom. Odkukaný možno práve od Maďarov. Hry, ktoré zabavia občanov, aby si nevšímali, že im z vrecka mizne chlieb, sa totiž (aj) na juh od Dunaja úspešne hrajú už nejedno volebné obdobie.
Kým uprene sledujeme mlátenie demonštrantov (a prázdnej slamy populistických rečí) pod zdvihnutým mečom veľkomoravského kniežaťa, sotva sa zároveň pozeráme politikom na prsty. Pri zavádzaní nepopulárnych opatrení – pri vláde strán, ktorých ideovú ponuku väčšina voličov odmietla, ťažko pôjde o niečo iné – je to v podstate podmienka udržania moci.
A tí, čo prekukli zastieracie manévre? Ak zostanú v menšine, môžu mať z odľahčenej politiky akurát ťažkú hlavu. Aj v prípade, že nie je kovová a nemeria do pol chlapa ako Ficova.
