Je tma. Tábor kypí činnosťou, no nič nevidno. Iba svetelné body, tancujúce naokolo. Ťažko povedať, či sú to hviezdy, svetlušky alebo maoisti v pohybe.
Odniekiaľ sa zjavil malý Mangtu. Zistila som, že patrí do skupiny desiatich detí, ktoré tvoria prvú várku žiakov Mobilnej školy mladých komunistov. Učia sa tam čítať, písať a spoznávajú základné komunistické princípy. „Indoktirnácia mladých myslí!“ vyjú naše médiá. Televízne reklamy, ktoré vymývajú deťom mozgy, ešte kým sú vôbec schopné rozmýšľať, sa za indkotrináciu nepovažujú.
Mladí komunisti nesmú nosiť zbraň ani uniformu. No ťahajú sa za jednotkami Ľudovej oslobodzovacej gerilovej armády s hviezdičkami v očiach ako groupies za rockovými skupinami.
Mangtu si ma adoptoval so šľachetne majetníckym výrazom. Naplnil mi fľašu vodou a povedal, že by som si mala zbaliť batoh. Zapíska píšťalka. Stan z modrého džhili je rozobraný a zložený za necelých päť minút. Ďalší hvizd a všetkých sto súdruhov stojí v radoch. V piatich radoch.
Veliteľom operácie je súdruh Radžu. Kontroluje prezenciu. Tiež stojím v rade, a keď ma súdružka Kamla upozorní, kričím svoje číslo. Počítame do dvadsať a potom začíname znova od jednotky, pretože väčšina Gondov nevie rátať ďalej. Dvadsať je pre nich akurát. Možno by to malo stačiť aj nám.
Čandu je teraz v uniforme a drží ľahký guľomet Sten. Súdruh Radžu potichu inštruuje skupinu. Všetko je v jazyku gondi, nerozumiem ani slovo. No stále sa opakuje: „RV, RV…“ Neskôr mi Radžu vysvetlil, že to je namiesto „rendezvous“. Stalo sa z toho gondské slovo.
„Určujeme si miesta stretnutia, aby sme sa dokázali znovu zoskupiť, ak by sme sa dostali do paľby a museli sa rozutekať.“ Zrejme si nedokáže predstaviť, akú paniku tým vo mne vyvolal. Nie že by som sa bála streľby, no desí ma predstava, že sa môžem stratiť. Som smerová dyslektička, schopná zablúdiť cestou zo spálne do kúpeľne. Čo by som robila v šesťdesiatich tisícoch štvorcových kilometrov lesa? Nech sa bude diať čokoľvek, nepustím sa rukáva súdruha Radžu.
Veliteľom operácie je súdruh Radžu. Kontroluje prezenciu. Tiež stojím v rade, a keď ma súdružka Kamla upozorní, kričím svoje číslo. Počítame do dvadsať a potom začíname znova od jednotky, pretože väčšina Gondov nevie rátať ďalej. Dvadsať je pre nich akurát. Možno by to malo stačiť aj nám.
Čandu je teraz v uniforme a drží ľahký guľomet Sten. Súdruh Radžu potichu inštruuje skupinu. Všetko je v jazyku gondi, nerozumiem ani slovo. No stále sa opakuje: „RV, RV…“ Neskôr mi Radžu vysvetlil, že to je namiesto „rendezvous“. Stalo sa z toho gondské slovo.
„Určujeme si miesta stretnutia, aby sme sa dokázali znovu zoskupiť, ak by sme sa dostali do paľby a museli sa rozutekať.“ Zrejme si nedokáže predstaviť, akú paniku tým vo mne vyvolal. Nie že by som sa bála streľby, no desí ma predstava, že sa môžem stratiť. Som smerová dyslektička, schopná zablúdiť cestou zo spálne do kúpeľne. Čo by som robila v šesťdesiatich tisícoch štvorcových kilometrov lesa? Nech sa bude diať čokoľvek, nepustím sa rukáva súdruha Radžu.
Kým sme sa vydali na cestu, objavil sa súdruh Venu: „V poriadku, súdružka. Dovoľujem vám odísť.“
Som zarazená. Venu vyzerá vo vlnenej čiapke a žabkách ako malý komár, obklopený telesnou strážou. Tri ženy a traja muži. Po zuby ozbrojení.
„Sme vám veľmi vďační, súdružka, že ste prešli celú cestu až sem.“ Zasa podanie ruky, zaťatá päsť. „Lal Salaam, súdruh.“ A zmizol v lese Kľúčiar. V okamihu to vyzeralo, akoby tu nikdy ani nebol. Cítim sa trošku olúpená. No mám aspoň hodiny nahrávok na počúvanie.
Ako sa dni menia na týždne, stretávam množstvo ľudí, ktorí vypĺňajú farbou a detailmi mriežku, čo mi Venu načrtol. Pustili sme sa opačným smerom. Radžu, ktorý na kilometre vonia jódovou masťou, vraví so šťastným úsmevom: „Mám kolená v ťahu. Dokážem kráčať, len keď pojem za hrsť liekov proti bolesti.“
Som zarazená. Venu vyzerá vo vlnenej čiapke a žabkách ako malý komár, obklopený telesnou strážou. Tri ženy a traja muži. Po zuby ozbrojení.
„Sme vám veľmi vďační, súdružka, že ste prešli celú cestu až sem.“ Zasa podanie ruky, zaťatá päsť. „Lal Salaam, súdruh.“ A zmizol v lese Kľúčiar. V okamihu to vyzeralo, akoby tu nikdy ani nebol. Cítim sa trošku olúpená. No mám aspoň hodiny nahrávok na počúvanie.
Ako sa dni menia na týždne, stretávam množstvo ľudí, ktorí vypĺňajú farbou a detailmi mriežku, čo mi Venu načrtol. Pustili sme sa opačným smerom. Radžu, ktorý na kilometre vonia jódovou masťou, vraví so šťastným úsmevom: „Mám kolená v ťahu. Dokážem kráčať, len keď pojem za hrsť liekov proti bolesti.“
Súdruh Radžu vie perfektne po hindsky a dokáže rozprávať najvtipnejšie príbehy s kamennou tvárou. Osemnásť rokov pracoval v Raipure ako advokát. Spolu s manželkou Malti boli členmi Strany a súčasťou jej siete v meste. Koncom roka 2007 jedného z kľúčových členov raipurskej siete zatkli, mučili a napokon prinútili udávať. Vozili ho po Raipure v uzavretom policajnom aute, z ktorého musel ukazovať prstom na svojich bývalých kolegov.
Ukázal aj na súdružku Malti. Zatkli ju 22. januára 2008, tak ako mnohých iných. Hlavým bodom jej obvinenia bolo, že posielala členom parlamentu cédečka s videozáznamom zverstiev polovojenskej organizácie Salva Judum. Jej prípad sa sotva dostane na prejednávanie, pretože polícia vie, že obvinenie je chabé. Nový Špeciálny zákon pre verejnú bezpečnosť v Čatísgarhu však dovoľuje, aby ju polícia zadržiavala niekoľko rokov bez kaucie.
„Vláda zamestnala niekoľko bataliónov čatísgarhskej polície ochranou úbohých členov parlamentu pred ich vlastnou poštou,“ hovorí Radžu. Jeho nezatkli preto, lebo bol v tom čase na stretnutí v Dandakaranyi. Ostal tam už natrvalo. Jeho dve školopovinné deti, ktoré ostali samy doma, polícia intenzívne vypočúvala. Napokon sa zbalili a odišli bývať k strýkovi.
Radžu sa o nich prvý raz čosi dopočul až pred niekoľkými týždňami. Čo mu dáva takú silu, takú schopnosť udržať si šibeničný humor? Čo ich všetkých drží nad vodou, napriek všetkému, čo pretrpeli? Viera, nádej – a láska – k Strane. Stretávam sa s tým zas a znova v najhlbších, najosobnejších podobách.
Ukázal aj na súdružku Malti. Zatkli ju 22. januára 2008, tak ako mnohých iných. Hlavým bodom jej obvinenia bolo, že posielala členom parlamentu cédečka s videozáznamom zverstiev polovojenskej organizácie Salva Judum. Jej prípad sa sotva dostane na prejednávanie, pretože polícia vie, že obvinenie je chabé. Nový Špeciálny zákon pre verejnú bezpečnosť v Čatísgarhu však dovoľuje, aby ju polícia zadržiavala niekoľko rokov bez kaucie.
„Vláda zamestnala niekoľko bataliónov čatísgarhskej polície ochranou úbohých členov parlamentu pred ich vlastnou poštou,“ hovorí Radžu. Jeho nezatkli preto, lebo bol v tom čase na stretnutí v Dandakaranyi. Ostal tam už natrvalo. Jeho dve školopovinné deti, ktoré ostali samy doma, polícia intenzívne vypočúvala. Napokon sa zbalili a odišli bývať k strýkovi.
Radžu sa o nich prvý raz čosi dopočul až pred niekoľkými týždňami. Čo mu dáva takú silu, takú schopnosť udržať si šibeničný humor? Čo ich všetkých drží nad vodou, napriek všetkému, čo pretrpeli? Viera, nádej – a láska – k Strane. Stretávam sa s tým zas a znova v najhlbších, najosobnejších podobách.
Pohybujeme sa teraz v jednom rade. Ja a sto „nezmyselne brutálnych“, krvilačných povstalcov. Kým sme odišli, poobzerala som sa po tábore. Okrem trochy popola z ohnísk tu nezostala ani pamiatka po kempovaní stovky ľudí.
Táto armáda je neuveriteľná. Vzhľadom na to, ako postupuje konzumný spôsob života, je gándhíovskejšia než akýkoľvek gándhíovec a zanecháva menšiu uhlíkovú stopu ako ktorýkoľvek apoštol klimatických zmien. V súčasnosti má dokonca gándhíovský postoj k sabotáži. Napríklad, kým zapáli policajné auto, vybrakuje z neho každú použiteľnú súčiastku. Volant sa narovná a premení na hlaveň, koženkové čalúnenie sa použije na vrecká na muníciu, batéria sa prerobí na solárne nabíjanie. Nové inštrukcie z vrchného veliteľstva nariaďujú zajaté vozidlá pochovať do zeme namiesto kremácie. Tak, aby mohli vstať z mŕtvych, keď bude treba.
Nemala by som napísať hru s názvom trebárs – Gándhí, ber si pištoľ? Zlynčujú ma za to?
Táto armáda je neuveriteľná. Vzhľadom na to, ako postupuje konzumný spôsob života, je gándhíovskejšia než akýkoľvek gándhíovec a zanecháva menšiu uhlíkovú stopu ako ktorýkoľvek apoštol klimatických zmien. V súčasnosti má dokonca gándhíovský postoj k sabotáži. Napríklad, kým zapáli policajné auto, vybrakuje z neho každú použiteľnú súčiastku. Volant sa narovná a premení na hlaveň, koženkové čalúnenie sa použije na vrecká na muníciu, batéria sa prerobí na solárne nabíjanie. Nové inštrukcie z vrchného veliteľstva nariaďujú zajaté vozidlá pochovať do zeme namiesto kremácie. Tak, aby mohli vstať z mŕtvych, keď bude treba.
Nemala by som napísať hru s názvom trebárs – Gándhí, ber si pištoľ? Zlynčujú ma za to?
Kráčame v tme čiernej ako smola a mŕtvom tichu. Som jediná, kto používa baterku. Mierim s ňou dolu, takže v kruhu svetla vidím len holé päty súdružky Kamly v ošúchaných čiernych žabkách. Ukazujú mi, kam presne mám položiť nohu.
Kamla nesie desaťkrát ťažší náklad ako ja. Má batoh, pušku a na hlave veľký balík s proviantom: jeden z veľkých hrncov na varenie a dve kabely plné zeleniny. Balík na hlave je perfektne vyvážený. Dokáže s ním zliezať strmé svahy a šmykľavé kamenisté chodníčky bez toho, aby sa ho musela vôbec dotknúť. Je zázračná. Vykľul sa z toho dlhý pochod. Som vďačná za prednášku z dejín, pretože okrem iného dopriala mojim nohám celodenný odpočinok.
Kráčať nočnou džungľou je nádherné. A budem to robiť noc čo noc.
Smerujeme na oslavu stého výročia Bhumkalskej rebélie v roku 1910, v ktorej Koyovia povstali proti Britom. Bhumkal znamená zemetrasenie. Súdruh Radžu hovorí, že ľudia putujú na oslavu peši aj niekoľko dní. Les musí byť plný ľudí na pochode. Oslavuje sa vo všetkých oddieloch v Dandakaranyi. Náš je privilegovaný, pretože s nami ide súdruh Leng, ceremoniár. Leng znamená v gondčine hlas.
Súdruh Leng je vysoký muž v strednom veku. Pochádza z Andhrapradéšu a je kolegom legendárneho a milovaného speváka a básnika Gadara, ktorý v roku 1972 založil radikálnu kultúrnu organizáciu Džan Natja Manč. (JNM; Ľudový divadelný front – pozn. red.). Tá sa neskôr stala formálnou súčasťou Ľudovej vojenskej skupiny a v Andhrapradéši dokázala pritiahnuť desaťtisícové obecenstvo.
Kamla nesie desaťkrát ťažší náklad ako ja. Má batoh, pušku a na hlave veľký balík s proviantom: jeden z veľkých hrncov na varenie a dve kabely plné zeleniny. Balík na hlave je perfektne vyvážený. Dokáže s ním zliezať strmé svahy a šmykľavé kamenisté chodníčky bez toho, aby sa ho musela vôbec dotknúť. Je zázračná. Vykľul sa z toho dlhý pochod. Som vďačná za prednášku z dejín, pretože okrem iného dopriala mojim nohám celodenný odpočinok.
Kráčať nočnou džungľou je nádherné. A budem to robiť noc čo noc.
Smerujeme na oslavu stého výročia Bhumkalskej rebélie v roku 1910, v ktorej Koyovia povstali proti Britom. Bhumkal znamená zemetrasenie. Súdruh Radžu hovorí, že ľudia putujú na oslavu peši aj niekoľko dní. Les musí byť plný ľudí na pochode. Oslavuje sa vo všetkých oddieloch v Dandakaranyi. Náš je privilegovaný, pretože s nami ide súdruh Leng, ceremoniár. Leng znamená v gondčine hlas.
Súdruh Leng je vysoký muž v strednom veku. Pochádza z Andhrapradéšu a je kolegom legendárneho a milovaného speváka a básnika Gadara, ktorý v roku 1972 založil radikálnu kultúrnu organizáciu Džan Natja Manč. (JNM; Ľudový divadelný front – pozn. red.). Tá sa neskôr stala formálnou súčasťou Ľudovej vojenskej skupiny a v Andhrapradéši dokázala pritiahnuť desaťtisícové obecenstvo.
Súdruh Leng sa pridal v roku 1977 a stal sa slávnym spevákom. Žil v Andhra v období najhoršej represie, v ére zabíjania v „súbojoch“, v ktorých priatelia zomierali takmer každý deň. Jeho samého si vyzdvihla raz v noci z nemocničnej postele policajná dôstojníčka, preoblečená za lekárku. Odviezli ho do lesa za Warangalom, aby zomrel v „súboji“. Našťastie preňho, ako vraví, sa to včas dopočul Gadar a vyvolal poplach.
Keď sa Ľudová vojenská skupina rozhodla v roku 1998 založiť kultúrnu organizáciu v Dandakaranyi, poverila Lenga vedením Četana Natja Manč. A tak je tu, kráča po mojom boku v olivovozelenej košeli a – ktovie prečo – fialovej pyžame s ružovými zajačikmi.
„ČNM má dnes desaťtisíc členov,“ vraví mi. „Máme 500 piesní v jazykoch hindi, gondi, čatísgarhi a halbi. Vytlačili sme spevník so 140 piesňami. Každý píše piesne.“
Keď som sa s ním rozprávala prvý raz, jeho hlas znel veľmi vážne a cieľavedomo. No o pár dní neskôr, keď sedel pri ohni, stále v tom pyžame, hovoril mi o veľmi úspešnom režisérovi strednoprúdových filmov Telugu (jeho priateľ), ktorý vo svojich filmoch vždy hrá naxalitu – maoistu. (Filmy Telugu, „tollywoodska produkcia“, sa nakrúcajú v štáte Andhrapradéš v jazyku telugu. Tvoria protiváhu bombajským „bollywoodskym“ filmom v hindčine. – pozn. red.)
„Spýtal som sa ho,“ hovorí Leng v ľúbeznej hindčine s telugským prízvukom, „prečo si myslíš, že naxaliti sú všetci takíto?“ A predviedol šikovnú karikatúru prikrčeného, vysoko našľapujúceho muža s uštvaným výrazom, ktorý sa vynoril z lesa s kalašnikovom. Jačali sme od smiechu.
Keď sa Ľudová vojenská skupina rozhodla v roku 1998 založiť kultúrnu organizáciu v Dandakaranyi, poverila Lenga vedením Četana Natja Manč. A tak je tu, kráča po mojom boku v olivovozelenej košeli a – ktovie prečo – fialovej pyžame s ružovými zajačikmi.
„ČNM má dnes desaťtisíc členov,“ vraví mi. „Máme 500 piesní v jazykoch hindi, gondi, čatísgarhi a halbi. Vytlačili sme spevník so 140 piesňami. Každý píše piesne.“
Keď som sa s ním rozprávala prvý raz, jeho hlas znel veľmi vážne a cieľavedomo. No o pár dní neskôr, keď sedel pri ohni, stále v tom pyžame, hovoril mi o veľmi úspešnom režisérovi strednoprúdových filmov Telugu (jeho priateľ), ktorý vo svojich filmoch vždy hrá naxalitu – maoistu. (Filmy Telugu, „tollywoodska produkcia“, sa nakrúcajú v štáte Andhrapradéš v jazyku telugu. Tvoria protiváhu bombajským „bollywoodskym“ filmom v hindčine. – pozn. red.)
„Spýtal som sa ho,“ hovorí Leng v ľúbeznej hindčine s telugským prízvukom, „prečo si myslíš, že naxaliti sú všetci takíto?“ A predviedol šikovnú karikatúru prikrčeného, vysoko našľapujúceho muža s uštvaným výrazom, ktorý sa vynoril z lesa s kalašnikovom. Jačali sme od smiechu.
Nie som si istá, či sa teším na oslavu. Obávam sa, že tam uvidím tradičné kmeňové tance, prekladané maoistickou propagandou, rozohnené prejavy a úctivé obecenstvo so sklenými očami. Na miesto prichádzame neskoro popoludní. Dočasný monument, bambusová konštrukcia zabalená v červenej látke, už stál. Navrchu, nad kladivom a kosákom maoistickej strany, sú luk a šíp džantana sarkaru v striebornej fólii. Primeraná hierarchia.
Pódium je obrovské, tiež dočasné. Stojí na pevnom lešení, pokrytom hrubou vrstvou blatovej omietky. Už sú tu roztrúsené aj malé ohniská. Začínajú prichádzať ľudia a varia si večeru. Sú z nich iba siluety v tme. Razíme si medzi nimi cestu (lalsalaam, lalsalaam, lalsalaam) a ideme ďalej asi štvrť hodiny, kým znovu nevstúpime do lesa.
Na novom táborisku sa musíme znova zoradiť. Ďalšia prezencia. Potom inštrukcie o pozíciách hliadok a o „palebných oblúkoch“ – rozhodnutia, kto bude kryť aké územie v prípade policajného útoku. Znovu sa ustanovujú RV body.
Predvoj už dorazil a varí večeru. Kamla mi priniesla dezert – planú guavu, ktorú odtrhla za pochodu a uschovala pre mňa.
Pódium je obrovské, tiež dočasné. Stojí na pevnom lešení, pokrytom hrubou vrstvou blatovej omietky. Už sú tu roztrúsené aj malé ohniská. Začínajú prichádzať ľudia a varia si večeru. Sú z nich iba siluety v tme. Razíme si medzi nimi cestu (lalsalaam, lalsalaam, lalsalaam) a ideme ďalej asi štvrť hodiny, kým znovu nevstúpime do lesa.
Na novom táborisku sa musíme znova zoradiť. Ďalšia prezencia. Potom inštrukcie o pozíciách hliadok a o „palebných oblúkoch“ – rozhodnutia, kto bude kryť aké územie v prípade policajného útoku. Znovu sa ustanovujú RV body.
Predvoj už dorazil a varí večeru. Kamla mi priniesla dezert – planú guavu, ktorú odtrhla za pochodu a uschovala pre mňa.
Od zotmenia mám pocit, že sa tu na zajtrajšiu oslavu zhromažďuje čoraz viac ľudí. Šum vzrušenia hustne. Počujeme, ako skúšajú mikrofóny. Zástavy, pútače, plagáty a vlajočky stúpajú hore. Zjavil sa plagát s fotkami piatich ľudí, ktorých zabili v Ongnaare v deň, keď sme prišli.
Pijem čaj so súdružkami Narmadou, Maase a Rupi. Narmada spomínala na mnohé roky, čo pracovala v Gadčiroli, kým sa stala dandakaranyanskou hlavou ženskej organizácie Krantikari Adivasi Mahila Sanghathan (KAMS).
Rupi a Maase boli mestské aktivistky v Andhrapradéši a rozprávali mi o dlhom zápase žien v Strane. Nebojovali len za svoje práva, ale aj za to, aby Strana pochopila, že rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami je jadrom sna o spravodlivej spoločnosti. Bavíme sa o 70. rokoch minulého storočia a o ženách v naxalitskom hnutí sklamaných súdruhmi, ktorí sa považovali za veľkých revolucionárov, no boli obmedzení starým patriarchátom a starým šovinizmom. Maase si myslí, že sa to odvtedy veľmi zmenilo, stále však majú čo zlepšovať. V Ústrednej komisii Strany a v Politbyre stále nie je ani jedna žena.
Pijem čaj so súdružkami Narmadou, Maase a Rupi. Narmada spomínala na mnohé roky, čo pracovala v Gadčiroli, kým sa stala dandakaranyanskou hlavou ženskej organizácie Krantikari Adivasi Mahila Sanghathan (KAMS).
Rupi a Maase boli mestské aktivistky v Andhrapradéši a rozprávali mi o dlhom zápase žien v Strane. Nebojovali len za svoje práva, ale aj za to, aby Strana pochopila, že rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami je jadrom sna o spravodlivej spoločnosti. Bavíme sa o 70. rokoch minulého storočia a o ženách v naxalitskom hnutí sklamaných súdruhmi, ktorí sa považovali za veľkých revolucionárov, no boli obmedzení starým patriarchátom a starým šovinizmom. Maase si myslí, že sa to odvtedy veľmi zmenilo, stále však majú čo zlepšovať. V Ústrednej komisii Strany a v Politbyre stále nie je ani jedna žena.
Okolo poludnia dorazil ďalší kontingent Ľudovej oslobodzovacej gerilovej armády. Vedie ho vysoký, svižný, chlapčensky vyzerajúci muž. Má dve mená – Suchdev a Gudsa Usendi. Ani jedno nie je pravé. Meno Suchdev ostalo po veľmi obľúbenom súdruhovi, ktorého umučili. (V tejto vojne sú iba mŕtvi natoľko v bezpečí, aby mohli používať svoje skutočné mená.) Čo sa týka Gudsa Usendi, veľa súdruhov sa tak z času na čas volá. Pred pár mesiacmi napríklad Radžu. Ide o meno hovorcu Strany pre Dandakaranyu. Takže aj keď strávime so Suchdevom spolu zvyšok výletu, nemám šajn, ako by som ho mohla znovu nájsť. Jeho smiech však rozoznám kdekoľvek.
Do Dandakaranye prišiel v roku 1989, keď sa tam Ľudová vojenská skupina rozhodla presunúť tretinu svojich síl zo severnej Telengany. Je pekne oblečený, v „civile“, ktorý je protikladom k „šatám“ (maoistická uniforma), a mohol by sa vydávať za vedúceho úradníka. Pýtam sa, prečo nemá uniformu.
Odpovedá, že bol na cestách a práve sa vrátil z Keškal Ghatu neďaleko Kankeru. Objavili tam ložisko bauxitu – tri milióny ton – po ktorom poškuľuje spoločnosť Vedanta.
Bingo! Desať bodov z desiatich pre môj inštinkt.
Suchdev vraví, že tam šiel odmerať ľuďom teplotu. Zistiť, či sú pripravení na boj. „Chcú jednotky. A zbrane,“ tvrdí. Potom pohodí hlavou dozadu a zaburáca smiechom: „Povedal som im, že to nie je také ľahké, bhai.“ Z náhodných pramienkov konverzácie a z ľahkosti, s ktorou nosí svoj kalašnikov, usudzujem, že je vysoko v rebríčku gerilového velenia.
Do Dandakaranye prišiel v roku 1989, keď sa tam Ľudová vojenská skupina rozhodla presunúť tretinu svojich síl zo severnej Telengany. Je pekne oblečený, v „civile“, ktorý je protikladom k „šatám“ (maoistická uniforma), a mohol by sa vydávať za vedúceho úradníka. Pýtam sa, prečo nemá uniformu.
Odpovedá, že bol na cestách a práve sa vrátil z Keškal Ghatu neďaleko Kankeru. Objavili tam ložisko bauxitu – tri milióny ton – po ktorom poškuľuje spoločnosť Vedanta.
Bingo! Desať bodov z desiatich pre môj inštinkt.
Suchdev vraví, že tam šiel odmerať ľuďom teplotu. Zistiť, či sú pripravení na boj. „Chcú jednotky. A zbrane,“ tvrdí. Potom pohodí hlavou dozadu a zaburáca smiechom: „Povedal som im, že to nie je také ľahké, bhai.“ Z náhodných pramienkov konverzácie a z ľahkosti, s ktorou nosí svoj kalašnikov, usudzujem, že je vysoko v rebríčku gerilového velenia.
Dorazila džungľová pošta. Keksík pre mňa! Od súdruha Venua. Na maličký, dvakrát preložený kúsok papiera napísal slová piesne, ktoré mi sľúbil poslať. Súdružka Narmada sa pri ich čítaní usmieva. Pozná ten príbeh. Datuje sa do 80. rokov, keď ľudia ešte len začínali dôverovať Strane a prichádzať za ňou so svojimi problémami – s „vnútornými rozpormi“, ako vraví Venu. Prvé prichádzali ženy. Raz večer pri ohni vstala stará pani a zaspievala pieseň pre Dada log. Bola z kmeňa Maadija, v ktorom vydaté ženy chodia s obnaženými prsiami.
Džumper polo intor Dada, Dakoniley
Taane tasom intor Dada, Dakoniley
Bata papam kittom Dada, Dakoniley
Duniya kadile maata Dada, Dakoniley
Taane tasom intor Dada, Dakoniley
Bata papam kittom Dada, Dakoniley
Duniya kadile maata Dada, Dakoniley
Vravia, že si nesmieme nechať blúzku, Dada, Dakoniley
Nútia nás dať ju dolu, Dada
Čím sme zhrešili, Dada
Svet sa zmenil, či nie, Dada?
Nútia nás dať ju dolu, Dada
Čím sme zhrešili, Dada
Svet sa zmenil, či nie, Dada?
Aatum hatteke Dada, Dakoniley
Aada nanga dantom Dada, Dakoniley
Id pisval manni Dada, Dakoniley
Mava kojaturku vehat Dada, Dakoniley
Aada nanga dantom Dada, Dakoniley
Id pisval manni Dada, Dakoniley
Mava kojaturku vehat Dada, Dakoniley
Keď ideme na trh, Dada
Musíme ísť polonahé, Dada
Nechceme taký život, Dada
Povedz to našim predkom, Dada.
Musíme ísť polonahé, Dada
Nechceme taký život, Dada
Povedz to našim predkom, Dada.
Toto bola prvá ženská otázka, v ktorej sa Strana angažovala. Musela pritom konať delikátne, priam chirurgickými nástrojmi. V roku 1986 založila Adivasi Mahila Sanghathana (AMS), ktorá sa vyvinula do Krantikari Adivasi Mahila Sangathan (KAMS) a dnes má 90-tisíc zapísaných členiek. Pokojne môže byť najväčšou ženskou organizáciou v krajine. Mimochodom, všetky sú maoistky, 90-tisíc! Budú „vymazané“? A čo 10-tisíc členov ČNM? Tí tiež?
KAMS bojuje proti kmeňovým tradíciám núteného manželstva a únosu. Proti zvyku posielať menštruujúce ženy von z dediny do chatrče v lese. Proti mnohoženstvu a domácemu násiliu. Nevyhralo všetky svoje bitky, no ktorá feministická organizácia o sebe môže povedať niečo také?
Napríklad, v Dandakaranyi ani dnes nedovoľujú ženám siať. Na stretnutiach Strany muži súhlasia, že je to nespravodlivé a malo by sa s tým niečo robiť. No v praxi to jednoducho nedopustia. Strana preto rozhodla, že ženy budú siať na spoločných pozemkoch, ktoré patria džantana sarkarom. Tu slobodne sejú, pestujú zeleninu a budujú malé priehrady. Polovičné víťazstvo, nie úplné.
KAMS bojuje proti kmeňovým tradíciám núteného manželstva a únosu. Proti zvyku posielať menštruujúce ženy von z dediny do chatrče v lese. Proti mnohoženstvu a domácemu násiliu. Nevyhralo všetky svoje bitky, no ktorá feministická organizácia o sebe môže povedať niečo také?
Napríklad, v Dandakaranyi ani dnes nedovoľujú ženám siať. Na stretnutiach Strany muži súhlasia, že je to nespravodlivé a malo by sa s tým niečo robiť. No v praxi to jednoducho nedopustia. Strana preto rozhodla, že ženy budú siať na spoločných pozemkoch, ktoré patria džantana sarkarom. Tu slobodne sejú, pestujú zeleninu a budujú malé priehrady. Polovičné víťazstvo, nie úplné.
Ako v Bastare silnela policajná represia, ženy z KAMS sa stali obávanou silou. Zhromažďovali sa v stovkách, niekedy v tisícoch a fyzicky čelili polícii. Samotný fakt, že KAMS existuje, zásadne zmenil tradičné prístupy a zľahčil mnohé bežné formy diskriminácie. Pre veľa mladých žien sa stal vstup do Strany a najmä do gerily prostriedkom na únik pred útlakom vo svojej komunite.
Súdružka Sušila, držiteľka vysokého úradu v KAMS, rozpráva o besnení Salva Judum namierenom proti členkám KAMS. Tvrdí, že jeden z ich sloganov znel Hum Do Bibi lajenge! Lajenge! – Budeme mať dve ženy! Budeme! Bojovali proti KAMS znásilňovaním a beštiálnym pohlavným mrzačením. Mnoho mladých žien, ktoré sa stali svedkyňami týchto ukrutností, následne vstúpilo do gerily. Dnes tvoria 45 percent kádrov Ľudovej oslobodzovacej gerilovej armády. Súdružka Narmada poslala po zopár z nich. O chvíľu sa k nám pripojili.
Súdružka Rinki má veľmi krátke vlasy. Strih „bob“, ako sa vraví po gondsky. Je to od nej odvážne, lebo tento strih tu znamená „som maoistka“. Pre policajtov je to viac ako postačujúci dôkaz, ktorý ospravedlňuje okamžitú popravu.
Na dedinu Korma, odkiaľ pochádza Rinki, zaútočil v roku 2005 Batalión Naga a Salva Judum. V tom čase patrila do dedinskej milície. Tak isto ako jej priateľky Lukki a Sukki, ktoré boli aj členkami KAMS. Keď chlapi z Bataliónu Naga vypálili dedinu, chytili Lukki, Sukki a ďalšie dievča, hromadne ich znásilnili a potom zabili.
„Znásilňovali ich na tráve,“ spomína Rinki, „no keď skončili, neostalo po nej ani pamiatky. Len udupaná hlina.“ Odvtedy prešli roky, Batalión Naga už neexistuje, no polícia stále prichádza. „Vždy, keď potrebujú ženy alebo kurčatá.“
Súdružka Adžitha tiež nosí strih bob. Judum prišli do jej dediny Korsíl a troch ľudí utopili v potoku. Keď odišli, Adžitha ich aj s milíciou sledovala na miesto v blízkosti dediny Paral Nar Todak. Videla, ako znásilnili šesť žien a jedného muža strelili do krku.
Súdružka Lakšmi, krásne dievča s dlhým vrkočom, hovorí, že videla, ako Judum vypálili v jej dedine Džodžor tridsať domov. „Nemali sme vtedy žiadne zbrane. Nemohli sme robiť nič, iba sa dívať.“ Krátko na to vstúpila do gerily. Patrí medzi 150 bojovníkov, ktorí v roku 2008 tri a pol mesiaca putovali džungľou do Najagarhu v štáte Uríssa, kde vylúpili policajnú zbrojnicu a získali 1 200 pušiek a 200-tisíc zásobníkov nábojov.
Súdružka Sušila, držiteľka vysokého úradu v KAMS, rozpráva o besnení Salva Judum namierenom proti členkám KAMS. Tvrdí, že jeden z ich sloganov znel Hum Do Bibi lajenge! Lajenge! – Budeme mať dve ženy! Budeme! Bojovali proti KAMS znásilňovaním a beštiálnym pohlavným mrzačením. Mnoho mladých žien, ktoré sa stali svedkyňami týchto ukrutností, následne vstúpilo do gerily. Dnes tvoria 45 percent kádrov Ľudovej oslobodzovacej gerilovej armády. Súdružka Narmada poslala po zopár z nich. O chvíľu sa k nám pripojili.
Súdružka Rinki má veľmi krátke vlasy. Strih „bob“, ako sa vraví po gondsky. Je to od nej odvážne, lebo tento strih tu znamená „som maoistka“. Pre policajtov je to viac ako postačujúci dôkaz, ktorý ospravedlňuje okamžitú popravu.
Na dedinu Korma, odkiaľ pochádza Rinki, zaútočil v roku 2005 Batalión Naga a Salva Judum. V tom čase patrila do dedinskej milície. Tak isto ako jej priateľky Lukki a Sukki, ktoré boli aj členkami KAMS. Keď chlapi z Bataliónu Naga vypálili dedinu, chytili Lukki, Sukki a ďalšie dievča, hromadne ich znásilnili a potom zabili.
„Znásilňovali ich na tráve,“ spomína Rinki, „no keď skončili, neostalo po nej ani pamiatky. Len udupaná hlina.“ Odvtedy prešli roky, Batalión Naga už neexistuje, no polícia stále prichádza. „Vždy, keď potrebujú ženy alebo kurčatá.“
Súdružka Adžitha tiež nosí strih bob. Judum prišli do jej dediny Korsíl a troch ľudí utopili v potoku. Keď odišli, Adžitha ich aj s milíciou sledovala na miesto v blízkosti dediny Paral Nar Todak. Videla, ako znásilnili šesť žien a jedného muža strelili do krku.
Súdružka Lakšmi, krásne dievča s dlhým vrkočom, hovorí, že videla, ako Judum vypálili v jej dedine Džodžor tridsať domov. „Nemali sme vtedy žiadne zbrane. Nemohli sme robiť nič, iba sa dívať.“ Krátko na to vstúpila do gerily. Patrí medzi 150 bojovníkov, ktorí v roku 2008 tri a pol mesiaca putovali džungľou do Najagarhu v štáte Uríssa, kde vylúpili policajnú zbrojnicu a získali 1 200 pušiek a 200-tisíc zásobníkov nábojov.
Súdružka Sumitra vstúpila do LOGA v roku 2004, teda ešte predtým, kým Slava Judum rozpútalo besnenie. Spravila to, pretože sa chcela dostať z domu.
„Ženy sú vo všetko ovládané,“ hovorí. „V našej dedine majú dievčatá zakázané loziť po stromoch. Ktorú prichytia, musí zaplatiť pokutu 500 rupií alebo odovzdať sliepku. Ak muž udrie ženu a ona mu to vráti, musí dedine venovať kozu. Muži odchádzajú na celé mesiace do hôr na spoločný lov. Nedovoľujú ženám priblížiť sa k zabíjačke, najlepšie mäso si nechávajú pre seba. Dokonca zakazujú ženám jesť vajíčka.“ Nie je to dobrý dôvod na vstup do gerilovej armády?
Sumitra rozpráva príbeh svojich dvoch priateliek Telam Parvati a Kamly, ktoré pracovali pre KAMS. Telam Parvati pochádzala z dediny Polekaja v južnom Bastare. Spolu s ostatnými sledovala, ako Salva Judumu vypaľuje dedinu. Potom vstúpila do LOGA a odišla pracovať do Keškal Ghats. V roku 2009 spolu s Kamlou práve dokončili prípravy na oslavu 8. mája – Dňa žien. Pobrali sa do malej chalúpky za dedinou Vadgo. V noci polícia obkľúčila chalúpku a začala strieľať. Kamla opätovala streľbu, no aj tak prišla o život. Parvati unikla, na druhý deň ju však našli a zabili.
To sa stalo vlani na Deň žien. A tu je tlačová správa z celoštátnych novín o tohtoročnom Dni žien:
„Ženy sú vo všetko ovládané,“ hovorí. „V našej dedine majú dievčatá zakázané loziť po stromoch. Ktorú prichytia, musí zaplatiť pokutu 500 rupií alebo odovzdať sliepku. Ak muž udrie ženu a ona mu to vráti, musí dedine venovať kozu. Muži odchádzajú na celé mesiace do hôr na spoločný lov. Nedovoľujú ženám priblížiť sa k zabíjačke, najlepšie mäso si nechávajú pre seba. Dokonca zakazujú ženám jesť vajíčka.“ Nie je to dobrý dôvod na vstup do gerilovej armády?
Sumitra rozpráva príbeh svojich dvoch priateliek Telam Parvati a Kamly, ktoré pracovali pre KAMS. Telam Parvati pochádzala z dediny Polekaja v južnom Bastare. Spolu s ostatnými sledovala, ako Salva Judumu vypaľuje dedinu. Potom vstúpila do LOGA a odišla pracovať do Keškal Ghats. V roku 2009 spolu s Kamlou práve dokončili prípravy na oslavu 8. mája – Dňa žien. Pobrali sa do malej chalúpky za dedinou Vadgo. V noci polícia obkľúčila chalúpku a začala strieľať. Kamla opätovala streľbu, no aj tak prišla o život. Parvati unikla, na druhý deň ju však našli a zabili.
To sa stalo vlani na Deň žien. A tu je tlačová správa z celoštátnych novín o tohtoročnom Dni žien:
Bastarskí rebeli kopú za ženské práva
Sahar Khan, Mail Today, 7. marec 2010
Vláda možno odstránila všetky prekážky v boji s maoistickou hrozbou. Lenže sekcia vzbúrencov v Čatísgarhu má na práci naliehavejšie záležitosti ako prežitie. Medzinárodný deň žien je za rohom a maoisti v Bastarskom kraji žiadajú na obhajobu ženských práv týždňové oslavy. Plagáty vylepili aj v Bidžapure v okrese Bastar. Štátna polícia žasne nad požiadavkami samozvaných šampiónov ženských práv. Generálny inšpektor Bastaru T. J. Longkumer tvrdí: „V živote som nevidel takéto nápady od naxalitov, ktorí veria jedine v násilie a krviprelievanie.“
Správa pokračuje ďalej:
„Myslím si, že maoisti sa snažia čeliť vysoko úspešnému projektu Džan Džagran Abhijaan (kampaň na prebudenie verejnosti). Odštartovali sme túto prebiehajúcu kampaň s cieľom získať ľudovú podporu pre operáciu Zelený lov, ktorou polícia zamýšľa vykoreniť ľavicový extrémizmus,“ povedal generálny inšpektor.
Takýto koktejl zloby a nevedomosti nie je nezvyčajný. Gudsa Usendi, kronikár maoistickej súčasnosti, o tom vie viac ako väčšina ľudí. Jeho malý počítač a MP3 prehrávač sú plné tlačových vyhlásení, popretí, opráv straníckej literatúry, zoznamov mŕtvych, televíznych programov a zvukového a obrazového materiálu.
„Najhoršie na práci Gudsu Usendi je vydávanie objasnení, ktoré nikto nikdy nezverejní. Mohli by sme vydať hrubú knihu nepublikovaných vysvetlení lží, ktoré o nás píšu a hovoria.“
Hovorí to bez stopy rozhorčenia, dokonca trochu pobavene.
„Najhoršie na práci Gudsu Usendi je vydávanie objasnení, ktoré nikto nikdy nezverejní. Mohli by sme vydať hrubú knihu nepublikovaných vysvetlení lží, ktoré o nás píšu a hovoria.“
Hovorí to bez stopy rozhorčenia, dokonca trochu pobavene.
(Pokračovanie na budúce.)
(Celkovo 9 pozretí, 1 dnes)
