O hlave štátu rozhodli občania 26 federálnych štátov 31. októbra. Dilma Rousseffová zarobila 56 percent hlasov, centrista José Serra 44. Víťazke iste pomohlo do kresla aj požehnanie odchádzajúceho Lulu. Populárnemu prezidentovi po dvoch volebných obdobiach zabránila v ďalšej kandidatúre ústava.
Ustála mediálne útoky
Prezidentská kampaň bola dramatická. Pravicovo naladené veľké médiá nasadili proti Rousseffovej zbrane ťažkého kalibru – na Lulovu kandidátku vytiahli plánovanie bankových lúpeží z čias odboja proti vojenskej diktiatúre, obvinili ju z extrémizmu a z podpory terorizmu. Pozitívnu pozornosť si šetrili pre Josého Serru. Mediálna masáž verejnej mienky bola taká nápadná, že vzbudila podozrenie na (minimálne finančnú) angažovanosť Spojených štátov amerických.
Dilma Rousseffová ustála útoky najmä vďaka tomu, že sa do kampane osobne vložil prezident da Silva. Na stranu ľavicovej kandidátky sa však ručičky váh definitívne prevážili až v druhom kole. To si vynútil neočakávaný úspech Mariny Silva Vaz de Lima zo Strany zelených, ktorá skončila ako tretia. Druhé kolo bolo o to napínavejšie, že po „Afro-brazílskej žene z chudobných pomerov“, ako sa Silva sama označuje, ostalo viac ako devätnásť percent hlasov.
Revolucionárka
Šesťdesiatdvaročná Dilma Vana Rousseffová má pozoruhodný životný príbeh. Dcéra bulharského prisťahovalca a brazílskej učiteľky z mesta Belo Horizonte sa v mladosti nadchla pre myšlienky socializmu. Bola to zrejme rodinná „diagnóza“, otec Pedro Rousseff (Pédar Rúsev) bol komunista a emigroval pre politické prenasledovanie.
V roku 1964 proamerické sily zvrhli ľavicového prezidenta Joãa „Janga“ Goularta. V krajine nastolili vojenskú diktatúru. Dvadsaťročná Dilma Rousseffová sa pridala k socialistickej mestskej guerille Národnooslobodzovací oddiel (Comando de Libertação Nacional). Popri štúdiu na ekonomickej univerzite šírila marxizmus medzi odborármi, písala do novín, bojovala so zbraňou v ruke, plánovala subverzívne akcie, pracovala v ešte radikálnejšom ozbrojenom oddieli (Vanguarda Armada Revolucionária Palmares) a unikala pred políciou. Zatkli ju v roku 1970. Po zatknutí nasledovalo údajne až 22-dňové vypočúvanie pomocou pästí a elektrických šokov. A zhruba tri roky väzenia.
Po prepustení Rousseffová vstúpila do politiky ako členka Demokratickej strany práce. Pod zástavou tejto strany zastávala viaceré funkcie v štáte Rio Grande do Sul a v meste Porto Alegre. V roku 2000 prestúpila do Lulovej Robotníckej strany. V jeho prvej vláde bola ministerkou energetiky, neskôr sa stala šéfkou vládneho kabinetu – druhou najmocnejšou funkcionárkou v štáte. V roku 2010 po prvý raz, a hneď úspešne siahla po najvyššom poste.
Brazília to niekam dotiahne
Rousseffová preberá úspešnú krajinu, ktorá prechádza vzrušujúcim rozvojom. Význam Brazílie rastie vo sfére politiky aj vo sfére svetového hospodárstva. Líder Latinskej Ameriky je ťahúňom regionálneho rozvoja a emancipácie od USA. V súčasnosti je vzorom pre všetky krajiny tretieho sveta. Brazília jednoducho vyzerá, že „to niekam dotiahne“: Hospodárska kríza na nej nezanechala vážne škrabance a už dnes s Čínou, Indiou Ruskom hádže rukavicu hegemonickému postaveniu Spojených štátov. Práce je napriek tomu stále dosť – napríklad v environmentálnej oblasti. Navyše, viesť krajinu po bezkonkurenčne najobľúbenejšom politikovi bude aj tak náročná výzva. Dôveru väčšiny voličov napokon Rousseffovej priniesol najmä sľub udržať kormidlo Brazílie v Lulovom kurze.
Foto: Prvá brazilská prezidentka Dilma Rousseff.
Autor foto: Isaac Riberio
Ilustračné foto: Isaac Riberio
