O príčinách problémov i možnej záchrane slovenského agrosektora hovoríme s dlhoročným podnikateľom v tejto oblasti, prezidentom United Industries Eduardom Šebom.
V čom vidíte hlavné príležitosti dnešného agrosektora?
Do agrobiznisu som vstupoval s predstavou, že najdôležitejšia pri podnikaní v tomto sektore je veľkosť. Mal som osobnú skúsenosť ako malý farmár, ktorý nemá dlhodobú šancu podnikať v poľnohospodárstve, pretože je znevýhodnený obchodnými štruktúrami, medzinárodnými transfermi a nákupom surovín či hotových produktov na iných trhoch. Malý farmár nemôže byť partnerom Billy, Tesca, pretože nemá dostatok produktov pre celú obchodnú sieť, rovnako nemá ani kapitál, ani skúsenosti, ani čas, aby sa zaoberal dovozom lacnejších produktov napr. z Poľska, Brazílie… Farmár tak vo veľkých obchodných štruktúrach upadá a mizne a mení sa v anonymnú privátnu značku reťazca.
Po pätnástich rokoch v agrobiznise sa môj názor trocha mení a myslím si, že veľkosť nie je a najmä v budúcnosti nemusí byť rozhodujúca v tomto podnikaní. Dnes môžete byť aj obrovským producentom, avšak voči obchodným štruktúram nemáte žiadne hospodárske šance obstáť. Je len otázka času, kedy sa stanete iba dodávateľom privátnej značky, pre ktorú je úplne jedno, či je pôvodom z Indonézie alebo Turecka, alebo zo Starej hory z Modry.
Zdá sa mi, že sa dnes začína vytvárať v tomto modeli vážna trhlina, ktorá by mohla obnoviť status farmára či roľníka a vrátiť ho znova do hry a do jednoduchšieho vzťahu roľník (spracovateľ) -kupujúci. Je to tým, že v boji o cenu farmári či spracovatelia môžu prežiť iba siahnutím na kvalitu svojho produktu a to tak, že v jeho zložení využijú náhrady, ktoré majú iba budiť zdanie prírodného produktu, ale čistými prírodnými produktmi nemôžu byť. Kritika tejto praxe však naberá na sile a nebude možné ju len tak ľahko zamiesť pod koberec a reťazce sa budú musieť s týmto problémom v budúcnosti vyrovnať.
Kritika kvality potravín sa stáva vážnym fenoménom, čo vyvoláva potrebu u spotrebiteľov, že žiadajú garanciu kvality a chcú poznať ich pôvod. Jednou z možností riešenia je opätovné objavenie konkrétneho roľníka – spracovateľa, ktorý môže ukázať na skutočné pole, na reálny kurín, z ktorých pochádzajú produkty, ktoré ponúka. Záujem spotrebiteľov o tento typ potravín čoraz viac narastá najmä vo vyspelom svete. Preto si myslím, že nastáva doba obratu vo výrobe a predaji potravín, a to od anonymných výrobných a obchodných štruktúr ku konkrétnym producentom.
Už dávnejšie ste sa vyjadrili, že agrosektor nemá budúcnosť. Stále však v ňom ostávate. Takže zotrvávate na tomto názore, alebo ste ho zmenili?
Hodnota agrosektora nespočíva len v produkcii potravín, ktoré ovplyvňujú naše zdravie, ale aj v činnosti, ktorá ovplyvňuje podobu našej krajiny a preto agrosektor bude i v budúcnosti kľúčový v utváraní ľudskej budúcnosti. Iné je však, či je to dobrá oblasť investovania a podnikania. Vidíme, že na Slovensku skrachovali takmer všetci výrobcovia hydiny, bravčoviny, ovocia, zeleniny… To nie je výsledkom toho, že by sa ľuďom nechcelo robiť, ani klimatických zmien. Je to výsledok zle nastavených vzťahov výroba – obchod. Preto sú pestovanie zemiakov či chov hydiny u nás nerentabilné, resp. nie sú konkurencieschopné, takže mnohí farmári museli skončiť a prenechať priestor iným producentom z vyspelejšieho sveta, prípadne z rozvojových krajín. Aj rast dovozu agroproduktov ukazuje, že Európa môže veľmi ľahko žiť i bez slovenských výrobkov. O budúcnosti slovenských farmárov, o ich záchrane môžu rozhodnúť iba slovenskí konzumenti, ktorí budú trvať na tom, že chcú slovenské potraviny, pretože veria v ich kvalitu a dôverujú ich pôvodu. A preto je dôležitá osveta, informácie, veľa práce v médiách a celková kultúrna úroveň našich občanov.
Slovenských farmárov znevýhodňuje nespravodlivé prerozdeľovanie dotácií. Ako to, že dokážete byť napriek tomu úspešný? Myslíte si, že dotácie sú najpodstatnejším článkom, ktorý rozhoduje o úspechu slovenského agrosektora?
Dotácie sú vynútená forma podpory, či ochrany agrosektora. Sú výrazom prispôsobenia sa agrosektora medzinárodnej obchodnej legislatíve, ktorá je nastavená na potreby globálnych spoločností. Je priznaním kapitulácie, že medzinárodný obchod s potravinami nie je možné v dnešných podmienkach len tak ľahko zmeniť, a preto si tento sektor vyžaduje zvláštny prístup, ktorý sa nám na prvý pohľad môže zdať protirečivý.
Pre mňa sú dotácie potvrdením, že svetové ceny neodrážajú všetky prínosy a hodnoty, ktoré sú spojené s ich výrobou a konzumáciou. Globálne ceny agropotravín neodzrkadľujú sociálne ani ekologické náklady v rozvinutých krajinách, a preto musí EÚ a rovnako i USA priplatiť svojim farmárom. Keby sme to neurobili a dožadovali sa „férovej“ súťaže s mexickými či indickými farmármi, museli by sme klesnúť na úroveň ich sociálnych a ekologických nákladov, t. j. chodiť bosí, zamestnávať deti, pracovať za pár dolárov denne a iba sa prispôsobovať devastovanej krajine. Problém dotácií je tak problémom nevhodne nastavených svetových cien, pritom sa prehliada fakt, že náš farmár je nielen výrobca kalórii, ale je aj záhradníkom našej krajiny a naším lekárom.
Ak chceme tieto funkcie zachovať, musíme tieto náklady zohľadniť aj pri prevzatí globálnych cien. Ak nechceme vystaviť Európu ekologickým rizikám, aké sú bežné napríklad v Číne, je nutné, aby sme si priplatili za zdravé kalórie, za čistý vzduch a bezchybnú vodu i za krásu krajiny. Preto si myslím, že príplatky farmárom sú nielen opodstatnené, ale i potrebné. Liberálne pohľady, ktoré sa vydávajú za jedinú akceptovateľnú teóriu, môžu občanov i náš agrosektor uvrhnúť do biedy a úpadku. Myslieť si, že keď prestaneme v Európe alebo v Amerike podporovať agrosektor, tak pomôžeme chudobným, je trestuhodnou ilúziou, ktorá nás dovedie k vlastnému bankrotu a k svetovému úpadku a chaosu. O tom, že je to reálny problém, svedčí aj to, že EÚ, ale i USA dnes blokujú ďalšie rokovania v rámci WTO. Podľa môjho názoru, slúži im to ku cti a považujem to za prejav zdravého rozumu.
Samozrejme, pojem dotácií je niečo iné, keď ho používame v rámci EÚ. Rozdielna výška medzi jednotlivými členmi EÚ je na prvý pohľad nespravodlivá a odporuje koncepcii jednotnej poľnohospodárskej politiky. Tieto otázky však súvisia s nedoriešenými problémami vzniku EÚ.
Nedávno ste investovali v tomto segmente v rámci čínskeho spracovateľského podniku. Ten by mal byť súčasne i „kanálom“ predaja slovenských vín v Číne. Čo očakávate od expanzie na čínsky trh?
Náš obchod s Čínou bol výsledkom tlaku prebytkov vína na európskom trhu. Európa je nielen najväčším konzumentom vína, ale najmä jeho najväčším výrobcom. Tlak veľkých výrobcov (Španielska, Francúzska, Talianska) má za následok, že Slovensko dnes dováža vyše polovicu vína z týchto krajín. Ak chceme prežiť, musíme hľadať nové trhy, a preto sa koncentrujeme najmä na kontinentálnu Čínu. Musím však povedať, že je to ťažký trh a aj my sme v začiatkoch. Ak by sa nám podarilo tento rok predať 300 000 litrov vína, je to stále menej ako 5 percent našej celoročnej produkcie. Uvažovať v tejto situácii o rozširovaní importu ďalších produktov by tak bolo predčasné.
Slovenskí vinohradníci a producenti vína s obavami očakávajú rozhodnutie vlády o zvýšení spotrebnej dane na víno. Ako by sa to dotklo tohto podnikania?
Nie je problém dorobiť víno, ale predať ho. Koncentrácia obchodných štruktúr dosiahla taký stupeň, akého výroba nie je schopná. A preto im nemôže byť partnerom, o čom svedčí fakt, že 40 – 60 percent z pultovej ceny pripadne obchodu. Myslím si, že obchod bude musieť prehodnotiť tento likvidačný prístup k slovenským výrobcom a priznať si vlastný podiel na kríze agrosektora. Na vinohradníctve je najlepšie vidieť prepad a úpadok slovenského poľnohospodárstva. Z 33 000 hektárov v roku 1990 máme dnes menej ako 10 000 ha.
Bohaté Rakúsko malo a aj dnes má približne toľko hektárov ako kedysi Slovensko a vidíme, čo dokáže z tohto odvetvia urobiť. Vinárstvo je v Rakúsku považované takmer za jeden z národných pilierov, okolo ktorého sa točí nielen turistika, ale je aj významnou exportnou zložkou, ktorá robí dobré meno krajine. V tom je medzi nami priepastný rozdiel. Je zvláštne, že je výsledkom „iba“ kultúrnej povahy a občianskych rozdielov medzi Slovákmi a Rakúšanmi. Vidíme, a to nielen z hospodárskych štatistík, aké potraviny Rakúšania kupujú, ale vidíme to aj na krásnej obrobenej krajine, že Rakúšania majú chuť i záujem pokračovať vo svojich vinárskych tradíciách, dbať o podobu svojej krajiny i o vlastné zdravie.
A u nás namiesto toho, aby sme ako kultúrna krajina pristúpili k týmto aktivitám s úctou a so snahou využiť tento potenciál, chceme ho deštruovať a dať mu poslednú ranu zavedením spotrebnej dani z vína. Diskusia o nej ukazuje, kam až nás naša vlastná nekultúrnosť a neúcta dovádza. Samozrejme, naši politici a najmä ich krstní otcovia to robia pod zámienkou spravodlivosti a rovnosti, z ktorej sa však naši konkurenti smejú a tešia sa z toho, ako vlastní dokážu zlikvidovať svojich producentov v kedysi významnej oblasti hospodárstva.
Zachovanie nášho slovenského agrosektora je tak závislé iba od vôle nášho občana, ktorý môže vyvinúť jednoduchý tlak na reťazce, a to tak, že si praje najmä slovenské produkty, pretože verí v ich kvalitu, oceňuje ich pôvod a spôsob výroby, či spracovania. Slovenský občan iba takto môže oceniť prínos agrosektora a farmárov a prejaviť tak svoju kultúrnosť, že cena a hodnota potravín sa nedá vyjadriť iba svetovou cenou.
Foto: Žarko Šušnjar
