Slovenská republika (vec verejná všetkých obyvateľov v hraniciach Slovenskej republiky) má svoju jedinečnú špecifikáciu, je to štát vytvorený Slovákmi na naplnenie slovenských národných cieľov a na zabezpečenie slovenského života a života v slovenčine. Stelesnenie slovenského života je práve v existencii a fungovaní Slovenskej republiky ako jedinečného faktu sui generis. Táto jedinečnosť je zmyslom existencie samostatnej Slovenskej republiky, tak ako iné národné a jazykové jedinečnosti sú zmyslom existencie iných národných štátov, predovšetkým to platí v európskom teritóriu. A práve slovenčina je každodenným prejavom uvedenej jedinečnosti, čo má opodstatnenie v existencii zákona o generálnom a dôslednom používaní slovenského jazyka. Spomínané všeobecné a jedinečné či špecifické, v prieniku ako princíp národnej zvrchovanosti, je jasne a demokraticky formulované v preambule Ústavy SR ako jednota všeobecného občianskeho a špecificky národného princípu v živote slovenskej spoločnosti. Len „slovenským“ sa Slovenská republika odlišuje od susediacich krajín a získava opodstatnenie svojej „slovenskej“ štátnej existencie. A podobne, susedné krajiny sú na základe obdobného všeobecne platného národného princípu spoločnosťami – štátmi predovšetkým Čechov, Poliakov, Ukrajincov, Maďarov, Rakúšanov. Preto ak nám nezáleží na dôslednom používaní jazyka slovenského a zákonov, ktoré sa bezprostredne viažu na národný princíp počnúc zahraničnou politikou, cez školstvo a výchovu až po výkon verejnej správy, nemáme právo na slovenskú národnú existenciu. A preto, ak ju nezazlievame Nemcom, Čechom, Maďarom nesmieme ju ignorovať ani v našom prípade. Vidím tu dva nosné tematické okruhy. Prvým je zásadné definovanie národno-štátneho záujmu Slovenskej republiky a druhým (je čiastkou prvého) koncepčný prístup k slovensko-maďarským vzťahom.
K národno-štátnemu záujmu. Na základe všeobecných úvah o potrebe zmeny paradigmy smerovania fungovania štátu a spoločnosti je potrebné definovať a všeobecne odobriť predstavu o zmene paradigmy slovenskej spoločnosti. Predpokladom je dlhodobá vízia a stratégia rozvoja Slovenska. Na jej základe
1. formulovať zahranično-politické priority ako sú: miesto SR v svetovom spoločenstve, Slovensko ako aktívna súčasť Európskej únie, alebo prednostné zahraničné vzťahy.
2. Nevyhnutnosťou je identifikácia národohospodárskeho komplexu Slovenska, jeho predpokladov, možností, cieľov a ich postupného dosahovania. (Opakujem národohospodárskeho, čiže takého prístupu k ekonomike a fungovaniu spoločnosti vôbec, ktorý môžeme my, na Slovensku, ovplyvniť) Vytvoriť model (národohospodárskeho) rozvoja Slovenska, ktorý rešpektuje primárny a sekundárny potenciál Slovenskej republiky. Za primárny potenciál v súlade s odborníkmi považujem: polohu krajiny, nerastné suroviny, reliéf krajiny, klímu, vodu (!) a pôdu. Za sekundárny potenciál: obyvateľstvo – v komplexe kvalít jeho charakteristík, osídlenie, poľnohospodárstvo, priemysel, doprava a spoje. Uvedená štruktúra by sa mala prejaviť aj v štruktúre programového vyhlásenia. Prinajmenšom preto, aby sa predišlo úzko orientovanému rezortizmu a nedostatočnému prihliadaniu na súvislosti.
3. Zvyšovanie kultúrnosti obyvateľov Slovenska (inak povedané skvalitňovanie ľudských zdrojov – ten výraz až tak nemám rád, evokuje mi to podcenenie svojprávnosti občana, človeka). Pod tým myslím vytváranie podmienok pre plnohodnotný život všetkých obyvateľov SR. Od zdravia, výchovy a vzdelávania, cez každodenné napĺňanie zmyslu života až po dôstojnú starobu. Obyvateľstvo – ľudia žijúci na území Slovenska, sú základný sekundárny potenciál jeho rozvoja.
Ku koncepcii slovensko-maďarských vzťahov. Mnohí sa kyslo zatvária pri téme tzv. maďarskej otázky, ktorej návrh riešenia jednoznačne navrhujem zaradiť do programového vyhlásenia. Tak ako o tom hovorí minister Miroslav Lajčák: v súlade s európskymi princípmi. Európskym východiskom slovensko-maďarského spolužitia je trianonská a parížska mierová dohoda a následné bilaterálne i multilaterálne dohody. Premenené na drobné: maďarská strana musí uznať právo Slovenska na svoj štátoprávny život v súčasných hraniciach. Musí uznať, že uhorské dejiny sú aj slovenské dejiny. (Vrcholom maďarskej ústretovosti a pozitívnym prístupom by bolo zavedenie pojmu Uhorsko do maďarského jazyka.) Zmieriť sa s tzv. trianonskou krivdou. Uznať, že hranice vzniknuté po 1. svetovej vojny síce neboli spravodlivé pre Maďarov, ale neboli spravodlivé ani pre Slovákov a ďalšie uhorské národnosti. Prestať žonglovať so štatistickými údajmi o národnosti, jazyku obyvateľstva. Orientovať sa na skvalitňovanie komplexu životných podmienok (aj národných) svojich občanov bez ohľadu na národnosť. Platí to na obidvoch brehoch Dunaja od Petržalky po Štúrovo. Často sa hovorí o princípe reciprocity. Dovoľme Maďarom na Slovensku len toľko, koľko Maďari Slovákom v Maďarsku! Som proti tomu! Je to negatívny prístup. Ja som za pozitívny prístup. Dosiahnuť stotožnenie našich obyvateľov maďarskej národnosti so slovenskou štátnosťou na takej úrovni, ako sa Slováci v Maďarsku stotožňujú s maďarským štátom. Aby Maďari na Slovensku svätili nielen 15. marec či Štefana kráľa, ale aj deň vzniku SR alebo Slovenské národné povstanie! Aby nestratili maďarské národné povedomie, ale získali aj hrdosť na svoje slovenské občianstvo. Aby v obciach na juhu Slovenska stavali pomníky tak kráľovi Svätoplukovi ako aj kráľovi Štefanovi. Aby každý Maďar ovládal slovenčinu a nestratil maďarčinu. A spôsoby naplňovania cieľov novej kvality našich vzťahov premietnuť do programového vyhlásenia vlády.
Autor je sociológ
