Historici hovoria, že druhá svetová vojna vypukla preto, lebo sa po prvej svetovej nepodarilo naplniť víziu Spojených národov európskych. EÚ je druhý pokus, ako predísť vojne. Lebo vojna vôbec nie je vylúčená! A tu príde bývalý vysoký bankový úradník, dnes poslanec slovenského parlamentu a povie s dešpektom: euro je predovšetkým politický projekt. A že sa nemáme (my, pupok sveta) klaňať Bruselu. A že nemáme nikomu pomáhať. A že mu to potvrdil aj Mikloš: „Jozef, vecne máš pravdu, ale je to politický projekt.“ Vie ten človek, čo robí a hovorí?
Na túto moju poznámku na facebooku zareagovala moja priateľka Gordana Kusturica: moja zlatá, už dávno sme sa nerozprávali o vojne.
Tá dievčina v čase, keď sme spoznali, žila tiež v „politickom projekte“ – štáte zvanom Juhoslávia. Spomínate si ešte? Žili v ňom spolu Srbi, Chorváti, Slovinci, Kosovskí Albánci… Až kým im ktosi nenahučal, že svoje si nemajú dať a na cudzie neprispievať.
Gordana bola vtedy mladá, pripomínala mi padáčik zrelej púpavy: krásna hlava s bohatou hrivou tmavých vlasov, tenučká ako stonka púpavového semienka, oblečená v krátkej bielej skladanej sukni, okolo hrdla jej v podvečernom vánku vial hodvábny šál ako tanečnici Isadore Duncanovej. Bolo to v Mostare, nad smaragdovou riekou Neretvou sa klenul historický most, mestečko malo ospalý pôvab neskorého konca leta, zreli jantárové jablká a Zelenčania s principálom Jožkom Bednárikom im priviezli svoju legendárnu Guľôčku. Divadlo plné maškarád a ľudských vášní. Gordana milovala divadlo, skláňala sa pred umením, sama túžila hrať a pre divadlo žiť. Nič jej v tom nemohlo zabrániť, bola krásna, mala talent, spoznávala svet, lebo mala to šťastie, že žije v tom politickom projekte Juhoslávii, ktorý po druhej svetovej vojne zosnoval Josip Broz Tito – aby zabránil v budúcnosti bratovražedným vojnám.
Kým ktosi nevyužil opäť tie najspodnejšie ľudské vášne. Iba nedávno, iba neďaleko od nás. Ľudí sa nikto nepýtal, keď politici začali toto šialenstvo. Keď Václav Havel hovoril o humanitárnom bombardovaní Juhoslávie, myslela som na ňu, na Gordanu. Či sa jej podarí nebyť v blízkosti tej humanitárnej bomby.
Našťastie, unikla. Ale mnohí tam zostali. Úplne nevinné obete ľudí, ktorí sa podujali spravovať veci verejné tak, aby nezostal kameň na kameni.
Ešte v čase zúriacej juhoslovanskej vojny som Gordanu stretla v Trnave. Ako utečenka bola šťastná, že si zachránili doslova holý život. Bývali v prenajatom jednoizbovom byte s mužom a dvoma malými deťmi. Jej domov na brehu Neretvy už nejestvoval, aj z toho krásneho klenutého mosta zostali ruiny, videla som ich na fotografii. A z mnohých chlapcov, ktorých som pri tom divadelnom zájazde spoznala, sú iba kopce hliny. Gordana mi rozprávala: vieš, mali sme krásnu čerešňovú kuchyňu. Keď náš dom zasiahla bomba, dobre horela. Z celého svojho domova našla potom v zhorenisku sklenenú banku presýpacích hodín…
Gordana Kusturica žije dnes v Austrálii. S mnohými svojimi blízkymi sa stretáva na facebooku – a vidím, cítim, ako jej chýbajú tí živí ľudia, Srbi, Chorváti, Slovinci s ktorými kedysi hrala divadlo, smiala sa i plakala a vôbec si nekládli otázky, či na seba doplácajú a či si navzájom pomáhajú. Aj mne Gordana Kusturica chýba, ale som rada, že ju mám, ako živú pripomienku, aby som neverila hlúpym politikom a ich hlúpym mediálnym pusipajtášom, ktorí medzi ľudí zasievajú nenávisť, ktorí nám ukazujú, že náš ľudský brat je vlastne náš nepriateľ, lebo odkusuje z nášho sladkého koláča. A stačí, aby sme sa ho zbavili, už nám bude dobre. Nie, našimi nepriateľmi nie sú ani „leniví“ Gréci, ani „socialistický“ Brusel, ba ani naši „cigáni“. Naším spoločným nepriateľom je chamtivosť a nenažranosť tých, čo nás už raz okradli, a ešte im je málo. Na tých si treba dávať pozor, lebo…
Áno, Gordana, dávno sme sa nerozprávali o vojne.
(Vyšlo: Petržalské noviny č. 13/2012)
