Autor teórie stresu sa plným menom volá Hans Hugo Bruno Selye, narodil sa 26. 1. 1907 vo Viedni, avšak detstvo a stredoškolské štúdia prežil v Komárne a vysokú školu absolvoval v Prahe. To je dôvod, prečo sa na odlesku jeho slávy chcú zahriať skoro všetci národní či štátni dedičia rakúsko-uhorskej monarchie. Azda najvážnejšie sa hlásia k spolupodielu na formovaní jeho slovutnosti naši slovenskí občania maďarskej národnosti a volajú ho tak našsky – Jánoš. Dokonca aj maďarskorečovú univerzitu v Komárne tak nazvali.
Hans Sely: Stress of Ny Life. A Scientist´s Memoirs, Hardcover 1979. Druhé vydanie Selyeho pamätí.
Historik profesor Zoltán Szénássy, komárňanský rodák pre týždenník Život pred časom okrem iného povedal: „Pochádzal z veľmi dobrej rodiny, jeho otec bol vojenský lekár, matka bola celý život v domácnosti. Išlo o kultivovanú židovskú rodinu, ktorá sa zhodou okolností ocitla v Komárne, otca Selyeho sem prevelila armáda. Nasťahovali sa do centra mesta, kde dodnes stojí prekrásny Selyeho palác. V tom období bola v meste silná židovská komunita a Selyeovci patrili k najvyššej spoločenskej vrstve. Jeho rodičia v Komárne dožili. Žiaľ, viac detí nemali, János bol jedináčik. Po ich smrti palác získali noví majitelia a János sa sem už nikdy nevrátil.“
Čo na to hovorí samotný stresológ Hans? „Nikdy som nemal vlastnú národnosť, alebo, ak sa vám táto formulácia viac páči, môžem tvrdiť, že som ich mal veľmi mnoho. Môj otec bol Maďar a silné maďarské cítenie, ktoré mi vštepovali učitelia v Komárne, nezostalo bez vplyvu. Matka však bola Rakúšanka a ja som zazrel svetlo sveta vo viedenskej pôrodnici. Po roku 1918 pripadlo Komárno Československu a bez toho, aby som zmenil bydlisko, som v jedenástich rokoch získal nové, československé občianstvo. Roku 1931 som sa presťahoval do Kanady, do krajiny, ktorá ma odvtedy čoraz viac púta, do krajiny, ktorú som si dobrovoľne vybral za vlasť…“
Hans Selye svoj multinacionálny pôvod a občianske svetobežníctvo považuje za rozhodujúci faktor úspešnosti. Ďakuje rodičom, že mu „umožnili cestovať po svete: bolo to v čase, keď som bol ešte mladý, aby som ľahko chápal a prijímal kultúrne dedičstvo a sociálne správanie rôznych národov (…) som však presvedčený, že názory svetobežníka, ktoré som takto získal, boli pri mojej vedeckej dráhe na úžitok: moja myseľ bola ochotná prijímať myšlienky iných ľudí a uvedomil som si, že príslušníci rôznych etnických skupín a rás úspešne riešia tie isté sociálne, politické, hospodárske a jazykové problémy, ale pristupujú k nim z úplne protichodných strán“.
Ešte v čase hlbokého československého socializmu vyšli dve knihy Hansa Selyeho v slovenčine. Bratislavský Obzor v roku 1966 vydal Život a stres a v roku 1967 Od snov k objavom s podtitulom: Ako sa stať vedcom. Práve z tejto knihy pochádzajú jeho vyjadrenia a citácie k vlastnému životopisu a pôvodu. Áno, Hans Selye nikdy nezapieral svoj rakúsko-uhorský pôvod a veľmi vplyvnú maďarsky orientovanú výchovu až do maturity. Nezanedbateľné bolo aj takmer 15-ročné žitie v Československu ako jeho občan. Československo v tom čase bolo skutočne multikulturálne a tak Hans určite po roku 1918 je ovplyvňovaný aj novým už slovakizujúcim sa prostredím Komárna a v matičke českej Prahe zase študoval na nemeckej univerzite.
Profesor pedagogickej psychológie Ladislav Ďurič sa podľa Ladislava Pajtinku o Selyem vyjadril takto: „… ja som ho ešte zažil keď chodil na Slovensko i do Maďarska. Boli sme kamaráti. Keď som prišiel s ním do Budapešti, Hans všetkým, ktorí to čakali hovoril – ja som Maďar, najlepší Maďar, akého si viete predstaviť. Keď prišiel do Bratislavy, hovoril v podstate to isté – ja som Slovák, som najhrdší Slovák, akého dnes matička Zem nosila a nosí“.
Hans Selye dal mnohým národom a štátom príležitosť pyšniť sa ním. Maďari, nemecky hovoriace stredoeurópske národy, Slováci a Česi, ale aj Kanaďania, každý ho má možnosť považovať za svojho. Určite to nemá nikomu z nás za zlé, sám tvrdí, že sme ho všetci formovali. Sám sa podpisoval sa ako Hans Selye a možno by bolo vhodné aj univerzitu v Komárne premenovať na Univerzitu Hansa Selyeho. Žiaden z jeho stredoeurópskych dedičov by ho nemal pokladať len za svojho. Mimochodom, myšlienky v jeho knihách sú aj dnes veľmi podnetné…
