Západné priečelie zámku Hrádek u Nechanic.
V roku 2001 vyhlásili štátny zámok Hrádek u Nechanic (mestečko vzdialené zo dvanásť kilometrov od Hradca Králové) za národnú kultúrnu pamiatku. Súčasná expozícia približuje bývanie šľachty v druhej polovici 19. storočia s pôvodným historickým zariadením. Návštevníci môžu obdivovať reprezentačné miestnosti, apartmány grófskych manželov, komnaty pre hostí, obrazáreň, či kaplnku.
Keď stojíte v rade na lístky pred pokladňou, pokojne môžete privrieť oči a popustiť uzdu svojej fantázie.
Spoza hradieb vonkajšieho opevnenia vidíte cválajúceho tátoša s rytierom v sedle. Uniká z bojiska pred nepriateľom. Ešte že má brnenie, inak by ho iste osudovo zasiahla kopija. Koňovi sa na ľade trocha pošmyknú zadné kopytá, ale odrazí sa a vbehne aj s pánom do zadného nádvoria, sluhovia za nimi urýchlene zatvárajú bránu. Čoskoro sa rozvíri sypký sneh, rúti sa skupina čiernych jazdcov. Z ústrednej veže sa ozve povel: „Nedáme sa! Do boja! Kuše natiahnuť!“ Čochvíľa sa zo strieľní a z plochej strechy s dlhým radom cimburia spustí na prenasledovateľov dážď šípov. V kaplnke pod štíhlymi gotickými oblúkmi kľačí pred oltárom žena a jej pery šepkajú modlitbu: „Daj, Bože, aby môj rytier z toho šťastne vyviazol…“
Takže takto dajako to tu mohlo vyzerať uprostred stredoveku? Ale kdeže! Zámok (na Slovensku by sme ho skôr označili za veľký kaštieľ) oficiálne pomenovaný podľa neďalekej dedinky postavili iba pred 160 rokmi. Patrí teda medzi najmladšie nielen vo východných Čechách, ale v celej Českej republike. Netreba sa zmiasť názvom obce Hrádek u Nechanic, ktorý pochádza od malej pevnôstky z 9. storočia. Neskôr ju obývali slobodní rytieri, no zanikla pravdepodobne v roku 1528.
Malá Hluboká a Harrachovci
O zámku sa niekedy hovorí ako o Malej Hlubokej – podľa slávnejšej historickej pamiatky pri Českých Budějoviciach. Obe totiž vybudovali v historizujúcom štýle tudorovskej gotiky. Kým však Hlubokú nad Vltavou do súčasnej podoby prestavali v 19. storočí z renesančného hradu, Hrádek vyrástol doslova na zelenej lúke. Tú aj so širším okolím dali niekdajší majitelia pretvoriť na romantický park a súčasná česká elita zase na deväťjamkové golfové ihrisko.
Podobný architektonický šat si svojho času obliekla aj bývalá vodná tvŕdza v Rusovciach, dnes v mestskej časti Bratislava. No kým slovenské vlády sa s jej rekonštrukciou neúspešne boria už pomaly tri desaťročia, český zámok od gruntu vystavali za 18 rokov (1839 – 1857), čo inakšie na tie časy trvalo pomerne dlho.
O zrodenie zámku sa zaslúžil gróf František Arnošt z Harrachu (1799 – 1884). Pochádzal z významného rakúskeho rodu, ktorého desiatim príslušníkom zdobil hruď Rád Zlatého rúna. Tiež však mali ako mnohé iné šľachtické rodiny české korene siahajúce prinajmenšom do 13. storočia. Priezvisko sa odvodzuje od dediny Hora (nazývanej aj Harrachy) pri juhočeskom mestečku Rožmberk.
Čoskoro však ťažisko svojich aktivít presunuli do Dolného Rakúska. Jedna z vetví rodinného klanu dodnes sídli neďaleko Bratislavy – na zámku Rohau (v tejto obci sa narodil hudobný skladateľ Joseph Haydn), ale vlastnili paláce aj vo Viedni a v Prahe. Príbuzenstvo s bývalým slovenským ministrom školstva a hospodárstva Ľubomírom Harachom sa dosiaľ nepotvrdilo.
František Arnošt dvakrát navštívil Anglicko. Nadchol ho tam neogotický štýl, v ktorom si vtedy nechávala šľachta, ale aj bohaté mestá stavať svoje sídla. Získal projekt radikálnej úpravy zámku Crewe Hall (teraz je v ňom exkluzívny hotel) vypracovaný Edwardom Bucktonom Lambem. Ten potom do detailov upravil a zrealizoval významný rakúsky architekt Karl Fischer, ktorý navrhol aj výzdobu všetkých vnútorných priestorov. A práve to najviac zdržalo celú stavbu.
Pod prísnymi pohľadmi predkov
Interiéry reprezentačného letného sídla jilemnickej vetvy Harrachovcov sú podstatne staršie ako jeho vonkajšie múry. Gróf si totiž zaumienil čosi, čo by dnešných pamiatkarov priviedlo do zúrivosti. Zo svojich starších hradov v Rakúsku a Taliansku dal presťahovať nielen obrazy, sochy, gobelíny, starožitný nábytok, či iné umelecko-remeselné predmety, ale aj – takpovediac – nehnuteľnosti, ako sú celé portály či kompletné kazetové, z dreva vyrezávané stropy.
Vianočný olovrant v zámockej herni v Hrádku pri Nechaniciach.
Najstarším zariadením na zámku je vyše tisícročná románska kamenná nádoba na kropiacu vodu. Umiestnili ju v Kaplnke sv. Anny, kde tiež nájdeme vzácne obrazy nemeckých majstrov z konca 15. storočia. O dvesto rokov menej majú tapety z teľacej kože vyrobené a pozlátené v Belgicku, preto sa najkrajšia zo stovky miestností na zámku volá Zlatá sála. Pravidelne tam usporadúvajú komorné koncerty.
V jedálni turistov zaujme i sklenená poldruhalitrová čaša „vilkum“. Naplnenou po okraj vínom vítali ňou vzácnych hostí. Tomu, kto dokázal toto množstvo vypiť na jeden raz, hostiteľ daroval diamantový prsteň a na večnú pamiatku nechal vyryť jeho meno do pohára. Za vyše štyristo rokov sa to podarilo iba tridsiatim piatim ľuďom, nepochybne hrdinom.
Mohutným dojmom pôsobí aj Rytierska sieň s vysokým stropom a historickými zbraňami. Z obrazov na vás prísne hľadia najvýraznejší predstavitelia rodu. Keď sme neskôr v Letnej jedálni uvideli podobizne cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-Neuburskej, ktorých v 17. storočí považovali za najošklivejší pár v celej Európe, sprievodkyňa prisahala, že s Harrachovcami nie sú príbuzní. Taká spodná pera, akou bol Habsburg prírodou nadmerne štedro obdarený, by sa veru nedala zatajiť ani v treťom kolene…
Ani dvanásť obrazov znetvorených tvárí z 18. storočia visiacich na stenách knižnice s troma tajnými dverami nemaľoval rodinný maliar. Predpokladá sa, že túto čudesnú zbierku priviezol lekár Karel Boromej z Harrachu ako názornú učebnú pomôcku pri diagnóze rozličných chorôb.
Rodinný salón zdobí zase portrét Eleonóry da Gonzaga, ktorá sa nechala zvečniť podstatne krajšia, akou v skutočnosti bola. Umelec jej prianiu vyhovel, ale keď mu odmietala za prácu zaplatiť, nahnevaný na obraz primaľoval škľabiaceho sa mopslíka, do výrazu ktorého ukryl naozajstnú podobu lakomej dámy.
História pretavená do legiend a filmov
Hoci Hrádek nemá ani dvesto rokov, už sa naňho viaže jedna legenda, priamo o jeho zakladateľovi. V grófovom apartmáne dodnes stojí novogotické hojdacie kreslo. Sedí sa síce v ňom pohodlne, no má to jeden háčik. Keď to s leňošením preženiete a dostane sa do polohy ležmo, sám nie ste schopný sa z kresla dostať. Starnúci František Arnošt preto často volával na pomoc sluhov. Raz však naňho zabudli a našli ho na druhý deň mŕtveho.
Povráva sa, že sa pravidelne na výročie smrti grófov duch prechádza po zámockých chodbách a o polnoci si sadá do osudného kresla. Pamiatková správa je vraj teraz na rozpakoch, či má povoliť v ten deň nočné prehliadky s turistami.
Posledný pán zámku z rodu Harrachovcov Ján, či skôr Johann, sa hlásil k nemeckej národnosti, a tak musel v roku 1945 narukovať do wehrmachtu. Gróf-negróf poslali ho rovno na západný front, kde bol zranený a zomrel v americkom zajatí. Ešte v tom roku na základe Benešových dekrétov štát zámok s priľahlými pozemkami skonfiškoval.
Mladá vdova Stephania sa presťahovala do Rakúska aj so synom Ferdinandom Bonaventurom, ktorý v roku 1961 zahynul ani nie dvadsaťročný pri autonehode. Grófka sa po novembri 1989 reštitúcií nedočkala. Posledný raz navštívila Hrádek v roku 2004. Údajne nemusela platiť vstupné.
Záujemcovia sa najskôr dostanú do zámku až po zimnej prestávke – týždeň pred Veľkou nocou (od 23. marca 2013), keď sa tu podobne ako v predvianočnom období organizuje osobitný kultúrny program.
O atraktivite exteriérov, ale najmä interiérov zámku nasvedčuje i to, že si tu filmári priam kľučku podávajú. Nielen českí a slovenskí, ale aj Angličania, Američania, Francúzi, Nemci a najnovšie Rusi, režiséri a herci zvučných mien. Na zozname som počnúc Atentátom Jiřího Sequensa (s nedávno zosnulým Radoslavom Brzobohatým) z roku 1964 až do roku 2011 napočítal 39 celovečerných a televíznych hraných i dokumentárnych filmov, seriálov, rozprávok, no hádam najviac detektívok.
Postupne sa tu vystriedali Juraj Herz, Miloš Kopecký, Vladimír Menšík, Libuše Šafránková (najčastejšie), Juraj Ďurdiak, Václav Vorlíček, Ladislav Chudík, Marta Vančurová, Zdena Studénková, Jan Svěrák, Oldřich Kaiser, Zdeněk Troška, Johnny Depp atď. A z postáv, ktoré stvárnili, to bol napríklad Sherlock Holmes, Jana Eyrová, Princ a Večernica, Klement Gottwald, Indiana Jones, Lady Chatterleyová, Jack Rozparovač…
Akurát korunného princa Alberta Saského nik nezahral, hoci práve on sa na Hrádku naozaj ubytoval. Bolo to v roku 1866, keď sa stretli armády Pruska a Rakúska v krvavej bitke pri Hradci Králové.
Rozvoj striedala stagnácia a naopak
Znie to paradoxne, ale práve táto bitka, v ktorej dostali Rakúšania (teda aj Česi) na frak, Hradcu Králové priam osudovo pomohla. Napriek tomu, že cudzie vojská opakovane plienili široké okolie, a mesto, kam neprenikli, sa stalo obrovským lazaretom pre vojakov z celej habsburskej monarchie. Hradec dovtedy nebol mestom v priamom zmysle slova, ale pevnosťou, ktorej hradby nepovoľovali hospodársky rast a zadúšali spoločenský život.
Dominanty Hradca Králové na Veľkom námestí Katedrála sv. Ducha, morový stĺp, Biela veža a radnica.
Podobne ako v Hrádku pri Nechaniciach aj nad sútokom Labe s Orlicou stálo kedysi slovanské hradisko, z ktorého sa do dnešných dní nič nezachovalo. Postavil ho rod Slavníkovcov a keď ich v rámci zjednocovania českých kmeňov v roku 995 Přemyslovci vyvraždili, premenilo ho na správne stredisko rozsiahleho územia v severovýchodnej časti rodiaceho sa Českého kniežatstva.
Prvý dedičný český kráľ Přemysl Otakar I. udelil roku 1225 Hradcu štatút slobodného kráľovského mesta a nechal postaviť nový gotický hrad, kde sa často zdržiavali aj jeho nasledovníci. Václav II. ustanovil Hradec za časť vena českých kráľovien, ktoré tu ako vdovy žili na hrade a z výnosov podnikania mešťanov získavali rentu. Za Luxemburgovcov sa Hradec stal po Prahe druhým najvýznamnejším centrom krajiny.
Lenže keď svätováclavskú korunu získal cisár Ferdinad I., postavili sa Hradčania do čela neúspešného odboja proti Habsburgovcom. Tí im to nikdy neodpustili. Ruka v ruke s násilnou rekatolizáciou jezuitmi (na mieste bývalého hradu vybudovali seminárny Kostol sv. Jána Nepomuckého) išla aj germanizácia. Ďalšie pohromy priniesla tridsaťročná a neskôr sedemročná vojna. Časté vpády Prušiakov viedli Jozefa II. k myšlienke prebudovať mesto na pevnosť. Za obeť padli predmestia i jeho ďalší rozmach.
Prusko-rakúska vojna z roku 1866 jednoznačne dokázala nezmyselnosť ďalšej existencie takého rozsiahleho opevnenia. O víťazovi sa totiž rozhodlo mimo neho, na otvorenom poli, či presnejšie na kopci Chlum (nie Chlumec, pri tejto obci sa odohrala bitka proti Napoleonovi v roku 1813). Ale obyvatelia mesta museli čakať ešte 27 rokov, aby aj v cisárskej Viedni pochopili, že hradby sú vážnou brzdou pokroku.
V roku 1893 sa o to zaslúžil vydavateľ kníh a námestník starostu Ladislav Jan Pospíšil, synovec Marie Pospíšilovej, do ktorej sa zamiloval počas pobytu v Hradci Králové Ľudovít Štúr, keď sa mu dievčina starala o dochrámanú ruku. Šťastím rozrušený Ladislav informoval mestské zastupiteľstvo o úspešnom zavŕšení vlečúcich sa rokovaní o zbúraní hradieb a odpredaji vojenských pozemkov mestu. Potom padol na zem postihnutý mozgovou mŕtvicou. O tri dni na to zomrel. Teraz jedna z hlavných dopravných tepien nesie po ňom meno.
„Okolo Hradce v malé zahrádce“
Do Hradca Králové pozývali najlepších architektov z Viedne a Prahy. Začalo sa vo veľkom stavať, no skutočne zlaté roky spojené s rýchlym vývojom urbanizmu prišli po prvej svetovej vojne. Mnohí vtedy nazývali mesto Salónom republiky. Regulačný plán architekta Josefa Gočára s radiálno-okružným princípom výstavby z rokov 1926 – 1928 dosiaľ ostáva vzorom pre moderne fungujúce mestské sídla. Takú výpravnú hlavnú železničnú stanicu, ale ani iné dôležité verejné budovy nemá Bratislava doteraz.
Biela veža v Hradci Králové.
Krajské mesto v roku 1990 prekročilo stotisícovú hranicu počtu obyvateľov, no v súvislosti s nepriaznivým demografickým vývojom v celom Česku toto číslo kleslo na súčasných približne 94-tisíc. Má vlastnú univerzitu, uznávané Klicperovo divadlo, najlepšie európske kino pre mladých – Centrál, viaceré hudobné festivaly a okolo 200 chránených kultúrnych pamiatok.
Dominantou je pôvodne renesančná Biela veža – 72 metrov vysoká zvonica postavená zo svetlého kameňa. Hodiny na nej odbíja desaťtonový zvon z roku 1509, tretí najväčší v Českej republike. Vedie k nemu schodisko, zhora je za jasného počasia vidieť až Sněžku v Krkonošiach.
Vedľa veže sa vypína majestátna gotická Katedrála sv. Ducha zo začiatku 14. storočia. Pochovali v nej husitského vojvodcu Jána Žižku z Trocnova, až kým jeho pozostatky nepreniesli do kostola v Čáslave, kde si na nich opakovane vyvršovali svoju zlosť a nenávisť víťazi bitky na Bielej hore. Stavbu hlavného chrámu iniciovala vdova po spomínanom Václavovi II. Eliška Rejčka, ktorá prebývala v susednom hrade. Dvojvežový kostol je dlhý 56 metrov, 25 metrov široký a jeho vnútorné klenby sú vysoké neuveriteľných 33 metrov.
Ďalšou ozdobou ústredného – Veľkého námestia je v jadre gotická, niekoľkokrát prebudovaná radnica s dvoma vežičkami a bohato zdobený, takmer dvadsať metrov vysoký Mariánsky stĺp, ktorý vztýčili v roku 1716 podľa plánov slávneho českého architekta talianskeho pôvodu Giovanniho Santiniho. Jeho ruku vidno tiež na Biskupskej rezidencii. Barokový štýl poznačil aj budovu bývalého jezuitského internátu s kostolom Nanebovzatia Panna Márie a fasády mnohých pôvodne gotických a renesančných domov.
(Pokračovanie)
Foto: Martin Krno
