Sergej Jesenin, prežil svoj život v časoch, o ktorých iný veľký literát napísal, že sa ešte aj o sto rokov bude hovoriť o ich majestátnosti. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že Michail Bulgakov mal v tomto svojom proroctve pravdu. Obdobie, v ktorom sa rúcali veľké monarchie a na šestine sveta vzniklo obrovské impérium, ktoré si dalo do svojho znaku „kosák a kladivo“, nemožno len tak vygumovať z pamäti ľudstva. Pripomína nám ho svojou tvorbou aj Sergej Jesenin, pretože aj on sa zaangažoval pri jeho začiatkoch. Dôkazom toho, že vedel zaujať čitateľa aj inou ako politickou tvorbou, sú básnické zbierky Neodoslaná lýra, Chuligán, Nárek harmoniky, Rozbité zrkadlo…, pre ktoré sa vždy našlo dôstojné miesto aj za našich čias takmer vo všetkých veľkých kníhkupectvách. Ak dokázala jeho poézia zaujať čitateľa aj v týchto časoch, nečudujme sa, že dokázala poblázniť aj mladú Galinu Benislavskú, ktorá vídala, ako ho vynášajú na rukách k stolu, z ktorého im potom musel recitovať svoje najnovšie básne.
Sergej Jesenin bol však nielen veľký básnik, ale bol aj veľký flamender, bohém a alkoholik. Každá z jeho štyroch žien si s ním užila veľa pekných i ťažkých chvíľ, no vari najťažšie obdobie s ním prežila jeho družka Galina B. Napísala o týchto dňoch aj spomienky na Jesenina. Potom si zadovážila revolver a v noci z 3. na 4. decembra sa ozvali na hrobe básnika výstrely. Dobrovoľne ukončila svoj život tak, ako to urobil jej Serjoža. Čo pobabral revolver, dokončila dýkou. Zanechala po sebe zaujímavý odkaz na prázdnej škatuľke od cigariet: „Spáchala som samovraždu, aj keď viem, že po nej bude ešte viacej psov brechať na Jesenina. No nemu aj mne už to bude jedno. Teraz už kašlem na spoločenskú mienku.“
Desaťročia uplynuli od čias, čo písala roztrasenou rukou, na opustenom cintoríne zúfalá družka veľkého básnika tento odkaz. Nezniesla brechot psov, ktorí sa zo všetkých strán vrhali na jej milovaného Jesenina. Dokonca i Majakovskij označil jeho samovraždu za zbabelosť. Netrvalo však dlho a tiež urobil to isté. Najhoršie zo všetkého však znášala útoky od ľudí, ktorí nikdy nenapísali knihu a nikdy svojim talentom a príbehmi nikoho nezaujali. Vytvárali však „kopaním do Jesenina“ spoločenskú mienku, ktorá špinila a ničila životy talentovaných ľudí. Tento jej odkaz, ak sa nad ním trocha zamyslíme, platí aj pre tieto časy. Len si spomeňme, koľko útokov sme už zažili na Mináča, Novomeského, Válka… už po ich smrti. Od ľudí, ktorí im nesiahali ani po päty. Nepripomína vám to brechot psov, ktorých spomenula pred svojím odchodom zo života Galina Benislavská?
Na Slovensku každým rokom odchádza zo života asi 700 ľudí dobrovoľne. Ani pes po nich neštekne, dokonca i cirkev svätá ich odmieta pochovať, pretože samovražda je smrteľným hriechom. Rozpísať sa o tom, by už bolo inou kapitolou. Karavána ide ďalej, každý si v nej nesieme svoj vlastný kríž.
