Nemyslím si, že sme múdrejší a civilizovanejší, ako boli naši predkovia. Občas mám však dojem, že o svojej minulosti sme toho predsa len vedeli viac, ako dnes vedia naši potomkovia, naše deti a vnúčatá. Nemali sme síce toľko možností, ako majú dnešní mladí ľudia pri dolovaní poznatkov o našej histórii, nevedeli sme, čo je to počítač, internet, dévedéčko, mobilný telefón, no ak sa nás niekto spýtal, čo to bol slovenský štát, čo je to arizácia, kto bol Tiso, Šaňo Mach, Tuka…, vedeli sme odpovedať. Naučili nás to naši učitelia, otcovia a dedovia, ktorí si ich užili naživo.
O holokauste sa začalo písať a hovoriť od čias, čo tento názov vymyslel Elie Wiesel, židovský spisovateľ, ktorý prežil Osvienčim aj Buchenwald a stal sa dokonca i nositeľom Nobelovej ceny za mier. Dnes je to už neodmysliteľné pomenovanie pre vyvražďovanie predovšetkým Židov. Niet dňa, aby sa o tom v médiách nehovorilo alebo nepísalo, aby sme sa nedozvedeli niečo nového alebo nepripomenuli si, to čo už vieme. O niečo menej sa už spomína na transporty, ktoré odvážali do koncentračných táborov Poliakov, Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, Juhoslovanov, Rómov, homosexuálov, Svedkov Jehovových, telesne a duševne postihnutých, komunistov, anarchistov, demokratov… odhaduje sa, že v týchto táboroch zahynulo 12 – 16 miliónov ľudí. Myslím si, že by sme sa ešte viac strápnili, ak by sme sa spytovali mladých ľudí, na osudy týchto obetí vojny. Vlastne, keby tak urobila občianske združenie, ktoré v januári robilo sociologický prieskum o vedomostiach nášho národa, o tom, čo vedia naši ľudia o slovenskom štáte, transportoch Židov, arizácii a holokauste. Zber údajov zabezpečila agentúra Fokus metódou osobných pohovorov, písali o tom aj naše mienkotvorné média.
Bola to jednoduchá otázka a chcelo to jednoduchú odpoveď, mladí ľudia, vo veku 15 – 17 a 18 – 21 rokov pohoreli na celej čiare. Asi tak polovica z nich nevedela, alebo nemala záujem. Z politikov slovenského štátu si iba ako tak spomenuli na Jozefa Tisu. Myslím, že by nebol žiaden problém týmto mladým ľuďom navravieť, že Šaňo Mach bol veliteľom Partizánskeho oddielu v SNP, alebo, že Tuka riadil z Londýna vyloďovanie spojeneckých vojsk v Normandii. Človek až žasne nad tým, s akými vedomosťami o tomto období vychádzajú naše deti a vnukovia do života. Ako to, že učitelia nedokázali svojim žiakom vysvetliť, čo všetko obalamutilo hlavy našich predkov? Nečudujme sa teda, ak nám po Bratislave v týchto dňoch pochodovala stovka mladých ľudí a uctila si pamiatku na Jozefa Tisu. Aby som pravdu povedal, oni aspoň vedeli, kto to bol Jozef Tiso, no z celej Bratislavy sa horko ťažko zozbierala tiež skupina asi sto ľudí, ktorým sa podobné aktivity nepáčia. Bola to vlastne remíza. Obohatil tento rozruch mladých ľudí o nové poznatky? Skôr si myslím, že pre niektorých prítomných to bola príležitosť pozorovať z blízka alebo cez televíznu obrazovku poslanca Hlinu v akcii. Deň predtým nás pobavil v parlamente, predtým v tanku, ešte predtým maringotkou v Malackách… vždy nás má čím pobaviť a pri takejto udalosti sa skôr zabavíme, ako poučíme. Trocha mi to pripomenulo prípad poslanca Pavla Teplanského, ktorému sa tiež ušiel výprask od policajtov, ktorí za prvej republiky rozháňali istú demonštráciu. Stal iba na chodníku, pozoroval čo sa deje, no ušlo sa mu obuškom…
Rimania uctievali boha Jánusa, ktorý mal dve tváre. Nie preto, že bol bohom dvojtvárnym, ale preto, že jednou tvárou pozeral do budúcnosti a druhou do minulosti. Bol to múdry boh, pretože nútil Rimanov, aby nezabúdali na svoju minulosť. O tej minulosti sme toho naše deti, ako vidno, veľa nenaučili. Možno to bude tým, že už nie sú medzi nami také osobnosti, ako boli Mináč, Jašík, Matuška, Novomeský, Jilemnický… a ďalší spisovatelia, ktorí prichádzali aj do našich škôl a pomáhali učiteľom zoznamovať žiakov s históriou svojej krajiny. Nie sú už medzi nami pamätníci tých čias, ale žijú ich deti, ktoré by vedeli zaujať príbehmi svojich rodičov – obetí holokaustu. Možno by im to ostalo oveľa dlhšie v pamäti ako učivo z dejepisu. Netreba sa uškŕňať, ale o takýchto pamätníkov nie je núdza ani v Jednote dôchodcov, ani vo zväze protifašistických bojovníkov.
