Zimná prechádzka po súčasných i minulých Piešťanoch 3

Mamutí kel aj s časťou lebky patrí medzi najcennejšie exponáty Balneologického múzea.

Mnohé zaujímavé informácie sme získali z časopisu Piešťanský týždeň a štvrťročnej Revue Piešťany, ktorá budúci rok oslávi svoju polstoročnicu, a v Balneologickom múzeu. Tam sa nás ujal sympatický starší pán a všetko významné nám porozprával a poukazoval. Múzeum založili v roku 1931 a hlavnú expozíciu má v Kúpeľnej dvore (Kursalon), v prvej budove, ktorú nechali Winterovci postaviť v roku 1893 v eklektickom štýle podľa projektu Ignáca Alpára.

Múzeum cenných artefaktov

Od roku 1966 sa síce špecializuje na balneológiu a históriu kúpeľníctva na Slovensku (o. i. tu vystavujú kolekcie lekárskych pomôcok z 19. storočia), ale nachádza sa tu aj výrazná časť pozostalosti Milana Rastislava Štefánika, ktorú si pri svojej návšteve pozrela aj jeho snúbenica, talianska markíza Giuliana Benzoni. Numizmatici tu môžu obdivovať výber toho najcennejšieho zo zbierky ôsmich tisíc mincí zakladateľa a dlhoročného riaditeľa múzea Imra Wintera, etnografi zase ukážky miestnej ľudovej kultúry.

Nás najviac zaujalo množstvo archeologických nálezov. Napríklad artefakty z nevykradnutých kniežacích starogermánskych (Kvádi) hrobiek zo susedných Krakovian. Závidia nám ich aj renomované svetové múzeá: drahé rímske sklo a rozličné výrobky zo striebra i zlata, bohato zdobené misy, spony, hrebene, stolnú hru podobnú šachu, či trojnožku, ktorá slúžila pri obetiach pre boha obchodu Merkúra.

Najväčší exponát mamutí kel i s časťou lepky vykopali v pieskovisku pri Borovciach. Na mamutích zuboch by pokojne mohlo sedieť malé dieťa, ktoré by sa však mohlo naľakať kostí nosorožca srstnatého, či kostry ženy pochovanej na boku v skrčenej polohe z obdobia okolo roku 1900 pred naším letopočtom.

Venuša z Moravian nad Váhom má okolo 25-tisíc rokov. Vyzerá stále dobre.

O mnoho, o 21-tisíc rokov, je staršia iná dáma – Moravianska Venuša. Žila, teda ak ide o jej ideálne, hoci miniatúrne zobrazenie, v mladšej dobe kamennej. Soška z mamutieho kla, ktorú na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia na poli náhodou vyoral roľník Štefan Hulman, mala i potom pohnutý osud. Doktor Lothar Ferenz Zotz, ktorý cez vojnu vykonával v Moravanoch nad Váhom archeologický výskum, ju „načierno“ odniesol do Nemecka a po rokoch zomrel. Už to vyzeralo, že sa nadobro stratila, keď sa objavila na výstave v Paríži a zásluhou pátrania profesora Juraja Bártu a jeho manželky sa v roku 1967 vrátila na Slovensko.

Piešťanci vystavujú jej jedinú vernú kópiu. Originál sme na sklonku socializmu mohli obdivovať v Korunnej veži Bratislavského hradu v priestoroch národnej klenotnice. Po jej zrušení ju umiestnili do zbierok Archeologického ústavu SAV v Nitre.

Mimochodom, múzeum má v správe aj Veľkomoravský veľmožský dvorec na lokalite Kostolec nad dedinou Ducové. Dnes si tam môžeme prezrieť základy rotundy, zrekonštruovanú palisádu s bránou a záhadne vyzerajúce náhrobné kamene pohrebiska z obdobia strednej doby bronzovej až z 9. storočia nášho letopočtu.

Riadne okrúhle narodeniny

Tohto roku Piešťany oslavujú 900. narodeniny. Práve v roku 1113 z poverenia kráľa Kolomana I. vydali druhú Zoborskú listinu. Je to jeden z najstarších, pritom pomerne dobre zachovaných dokumentov uhorských dejín.

Spolu s prvou Zoborskou listinou z roku 1111 ju chránia v depozite Biskupského úradu na Nitrianskom hrade. Ide o majetkový súpis benediktínskeho opátstva sídliaceho v kláštore sv. Hyppolita na úpätí Zobora, ktorý nepochybne nadviazal na činnosť veľkomoravského kňazského učilišťa založeného Metodom a ktorý zanikol za panovania Mateja Korvína.

Na pergamene sa uvádza vyše 150 dedín zo západného Slovenska, rieky, vrchy a rozličné, dávno stratené orientačné body. Najviac obcí malo slovenský názov, ostatné nemecké a latinizované, maďarské nebolo ani jedno (vyše sto rokov po založení Uhorského kráľovstva!). Väčšina z nich doteraz existuje, hoci viaceré už pod inými menami a možno sa trocha zemepisne presunuli.

Medzi nimi sa spomína aj osada Trebatice, ktorá patrila zoborskému kláštoru a susedila s „villou Pescan“, pričom hranicu ich chotárov tvorila starobylá hruška. Na prvý pohľad záhadná „villa“ (menšia dedina) bola kráľovským majetkom ako súčasť panstva hradu Bana. Jeho základy síce doposiaľ nik neobjavil, no predpokladá sa, že vypínal kdesi v blízkosti terajšej obce Banka (tá nemá nič spoločné s peňažným ústavom, akoby sa niekto mylne domnieval). Samozrejme, za výrazom „Pescan“ sa ukrývajú dnešné Piešťany. Ich názov sa odvodzuje od piesčitého podložia naplavenín Váhu, na ktorom sa rozprestierali.

V 14. storočí boli Piešťany súčasťou hradného panstva Tematín, ktorý patril Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Po jeho smrti sa majetku zmocnil sám kráľ, už spomínaný Karol Róbert. Jeho syn Ľudovít I., zvaný aj Veľký, bol súčasne poľským panovníkom. Zomrel 10. septembra 1382 na svojej kúrii v neďalekej Trnave ako 56-ročný, asi mal častejšie chodievať do piešťanských kúpeľov, Tie ešte predtým aj s hradom a s priľahlými pozemkami daroval magistrovi Mikulášovi Kontovi.

Napoleonské kúpele, postupne postavené Erdődyovcami v rokoch 1822 až 1862, aj s prameňom.

Po vymretí rodu Kontovcov Piešťany získal zase od kráľa Ľudovíta, ale druhého, krátko predtým, ako stihol neveľmi hrdinsky zahynúť po bitke pri Moháči, Alexej Thurzo. Takže samé slávne rody. Veď po čase územie budúcich svetoznámych kúpeľov vlastnila cisárska rodina Habsburgovcov, až kým ho v roku 1720 Karol VI., otec Márie Terézie, nevenoval spolu so zámkom v Hlohovci Jánovi Leopoldovi Erdődymu. Znie to trocha komplikovane, ale ten, čo nedávno na webovej stránke Slova čítal reportáž o histórii a súčasnosti Budapešti, ľahšie pochopí súvislosti.

Práve s Erdődyovcami sa spája rozvoj novodobého kúpeľníctva v Piešťanoch. Aj keď prvé podrobnejšie informácie o liečivých prameňoch pochádzajú už zo 16. storočia od prefekta Šarišského hradu a kráľovského radcu Juraja Werhnera, lekára rakúskych cisárov Johanna Crata de Crafheima, či osobného lekára pápeža Sixta V. Andrea Bacciusa Elpidianusa.

Autorom prvého lekárskeho opisu „Schediasma de Thermis Postheinsibus“ z roku 1745 je hlavný fyzikus slobodného kráľovského mesta Prešporok Ján Justus Torkoš. Ale až po návšteve a dobrozdaní významného balneológa prof. Henricha J. von Cranz v roku 1772 tu postavili prvú stálu kúpeľnú budovu z dreva.

Začiatkom 19. storočia tu Erdődyovci založili park a dali na etapy vybudovať murované liečebné domy v klasicistickom štýle, vrátane známych Napoleonských kúpeľov z rokov 1822 až 1862. Vtedy tu pôsobil prvý odborník – balneológ František Ernest Scherer, zakladateľ Vojenského kúpeľného ústavu, ktorý funguje dodnes.

Najväčší rozmach nastal po roku 1889, keď si kúpele prenajala najprv na 30 a potom na 99 rokov rodina Alexandra Wintera, majiteľa obchodu s textilným tovarom v Ipeľských Šahách, ktorý pochádzal z chudobnej židovskej rodiny v Tvrdošovciach.

Budovatelia kúpeľov i mesta

Nájomca a riaditeľ Piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter (1870 – 1968).

Po tejto transakcii Alexander odvolal svojho treťorodého, 20-ročného syna Ľudovíta zo štúdia na viedenskej technike, aby mu pomohol s vedením kúpeľov. Po plnom prevzatí štafety po svojom otcovi v roku 1909 sa Ľudovít Winter významne zaslúžil o premenu obce na mesto a provinčných kúpeľov na medzinárodne uznávané centrum balneológie.

Okrem už spomínaných objektov nechal v roku 1893 vybudovať robotnícky penzionát, neskoršiu nemocnicu Pro labore a získal pre ňu mladého talentovaného lekára Eduarda Weisza. Robotníci sa tu chodili liečiť cez nemocenské pokladnice, čo bol na ten čas prevratný čin. Neskôr v areáli nemocnice postavili aj pavilón Alexander, pomenovaný podľa otca Wintera.

Pro Patria z roku 1916 bola zase určená zraneným vojakom z frontov prvej svetovej vojny. V tom istom roku otvoril prvý veľký priemyselný objekt v meste Ružový mlyn. Po vojne pribudol Liečebný dom Cyril, komplex modernejších hotelov Eden a Excelsior (teraz Jalta) a výletná reštaurácia Červená veža (všetko v roku 1929).

Ružový mlyn, prvý väčší priemyselný objekt v meste, založili bratia Winterovci v roku 1916.

V rokoch1919 až 1935 Ľudovít Winter zastával funkciu predsedu Zväzu slovenských kúpeľov. Zaslúžil sa aj o zveľadenie mesta Piešťany stavbou oboch mostov cez Váh, Obecného domu (dnes mestský úrad), úpravou a vyasfaltovaním ulíc, chodníkov a námestí, vybudoval sa vodovod, kanalizácia, protipovodňové hrádze atď.

Keď sa po vzniku ľudáckeho Slovenského štátu pod tútorstvom Adolfa Hitlera začalo s prenasledovaním Židov, údajne z obavy, aby sa kúpele nedostali priamo do rúk nemeckých nacistov, Winter požiadal Jozefa Tisu, aby ich zoštátnil. To sa v roku 1940 aj stalo. Napriek tomu ho i s rodinou slovenskí fašisti prenasledovali. Dlhší čas prežil v táboroch nútených prác, 22. decembra 1944 ho odtransportovali do koncentráku v českom Terezíne.

Po vojne sa zmieril so stratou rodinného majetku. Hoci žil v skromných podmienkach ustrkovaný novým režimom, podal celý rad návrhov na ďalšie povznesenie kúpeľov i mesta. Na sklonku života napísal zaujímavé pamäti, v ktorých sa vyznal zo svojho vrúcneho vzťahu k Piešťanom. Winter Báči, ako ho miestni oslovovali, zomrel 98-ročný 15. septembra 1968. Pochovali ho na cintoríne na Bratislavskej ceste.

Na objektívne zhodnotenie jeho zásluh Piešťanci dozreli až po dvoch desaťročiach. Prvého novembra 1990 mu na penzióne Zelený strom, kde pôvodne býval, odhalili pamätnú tabuľu od akademického sochára Ladislava Ľudovíta Polláka. Od 1. januára 1991 nesie Winterovo meno hlavná ulica v centre mesta (prapôvodne Ulica Františka Jozefa). Pomenovali po ňom i miestnu hotelovú akadémiu a v roku 2002 mu udelili čestné občianstvo in memoriam ako ocenenie jeho neopakovateľného prínosu do rozvoja mesta a kúpeľov. Životné osudy tohto vzácneho, múdreho a neúnavného človeka približuje zaujímavý hraný dokument filmového režiséra Dušana Trančíka z roku 2008 Optimista.

Imrich Winter na zhromaždení Piešťanskej muzeálnej spoločnosti, ktorú založil v roku 1928.

Spoluzakladateľom slávy kúpeľov bol aj mladší brat Ľudovíta Wintera, vzdelaný intelektuál Imrich (Ármin). Bol hlavným pokladníkom, ale staral sa najmä o propagáciu kúpeľov a organizovanie kultúrnych a športových podujatí.

Už pred prvou svetovou vojnou zriadil múzeum barlí v Irme a golfové ihrisko. V roku1928 založil Piešťanskú muzeálnu spoločnosť a neskôr samotné múzeum, kde bol riaditeľom, jazdecký a golfový klub. Imrich tiež vydal spomienky venované bratovi a sprievodcu po múzeu v Piešťanoch. Zomrel predčasne v roku 1943 v Bratislave. Pamätnú tabuľa mu odhalili o polstoročie nato na priečelí Balneologického múzea, jej autorom je piešťanský keramikár Marián Pekár.

Ďalej iba šťastný let

Po februári 1948 kúpele zoštátnili. Ich rozvoj po desaťročí stagnácie zabezpečil až zákon o preventívnej starostlivosti z roku 1951. Znie to neuveriteľne, ale až v roku 1945 sa Piešťany oficiálne stali mestom, v roku 1956 získali štatút kúpeľného mesta medzinárodného významu, od roku 1996 sú sídlom okresu.

Dnes sa ešte jednotlivé liečebné zariadenia veľmi nechvália tým, kto z politických predstaviteľov po druhej svetovej vojne u nich relaxoval. Vieme však, že v hoteli Thermia Palace privítali slávneho českého cestovateľa Jiřího Hanzelku, ktorý tu v provizornej strižni spracoval dokumentárny film z ciest po Cejlóne a Sumatre. Liečila sa tu aj rakúska interpretka hudby Johanna Straussa Elfie Mayerhoferová, maďarská operná speváčka Hanna Hontyová a námestník generálneho riaditeľa UNESCO Adisešia.

Balnea Esplanade Palace, postavený v roku 1980.

V posledných rokoch tu mohli kúpeľní hostia stretnúť primátorku Bonnu Ruth Schmidt-Riemackovú, legendu svetového futbalu Portugalčana Eusebia da Silvu Ferreru, belgickú výtvarníčku Chris Verheyenovú, herečky Claudiu Cardinalovú a Mariann Gundersenovú, topmodelku Claudiu Schifferovú, českého premiéra, neskoršieho prezidenta Václava Klausa, ktorý tu raz rokoval i s Vladimírom Mečiarom, tureckého prezidenta Ahmeta Necdeta Sezera, princeznú Margarit Rumunskú, princa Hohenzollern-Veringena a mnohých ďalší.

Zo slovenských umelcov sa tu liečil napríklad Peter Dvorský s rodinou, Mária Kráľovičová s manželom publicistom Mirom Procházkom, Stanislav Štepka, Milan Lasica, Boris Filan, z českých spisovateľ Otakar Brousek, primabalerína Leda Brousková a spisovateľka Libuše Friedová. V dňoch 12. a 13. septembra 2008 sa v Thermii uskutočnilo rokovanie prezidentov štátov Visegrádskej štvorky Ivana Gašparoviča, Václava Klausa, Lászlóa Sólyoma a Lecha Kaczyńského. Pre ich manželky Piešťanci pripravili osobitný program.

Samozrejme, napriek výčitkám ohľadom starostlivosti o staršie liečebné objekty nemožno povedať, že by sa tu v povojnových rokoch nič nebudovalo. Naopak, v rokoch 1965 až 1981 aj s prispením juhoslovanských stavebných firiem na severovýchodnej časti Kúpeľného ostrova vyrástol na tie časy hypermoderný komplex Balnea Centrum, kde sa dá stráviť plnohodnotný „kúpeľný deň“ bez toho, aby ste v prípade nepriaznivého počasia vystrčili von nos. Za tie roky sa tu vystriedali nielen viacerí arabskí šejkovia so svojimi harémami, ale i desaťtisíce obyvateľov Československa.

Balnea Esplanade Palace interiér.

Komplex tvoria navzájom pospájané štvorhviezdičkové hotely Balnea Palace, Balnea Grand, Balnea Splendid a Balnea Esplanáde i so Spoločenským centrom. Celková kapacitu predstavuje 1 280 lôžok. Poskytujú tu pestrej klientele nadštandardné ubytovanie, stravovacie, balneoterapeutické, kultúrne, kulinárske i ďalšie služby.

V rokoch 1974 až 1979 postavili na brehu Váhu podľa projektu architekta Ferdinanda Milučkého Dom umenia, ktorý pripomína obrovskú loď aj s pôsobivým širokým schodišťom. Ale už vtedy sa oprávnene kritizovalo, že návštevníci po vstupe do budovy musia zase schádzať dole schodmi a že toho betónu je tam predsa len priveľa. Za socializmu vyrástla aj jediná výšková, 60-metrová budova v kúpeľnej časti mesta – hotel Magnólia.

Dnes sa o pacientov z desiatok krajín sveta starajú Slovenské liečebné kúpele s kapacitou vyše 2 000 lôžok. Od roku 2002 patria britskej spoločnosti Danubius Hotels Group, ktorá sa venuje kúpeľníctvu aj v Česku, Maďarsku a Rumunsku.

Vo vesmírnom pásme medzi Marsom a Jupiterom oblieta okolo Slnka aj planétka s číslom 4573. Dostala meno Piešťany. Doprajme jej, ako i rovnomennému kúpeľnému mestu nad Váhom do ďalšej budúcnosti šťastný let.

(Koniec)

Foto: Martin Krno a Balneologické múzeum v Piešťanoch

Hotel Zelený strom, kde bývala aj rodina Winterovcov, na korze.