Fascinácia zlom a jeho rôznymi predstaviteľmi je vážnym fenoménom súčasnosti. Stretávame sa s ním najmä v umení – filme a televízii (nielen v dokumentaristických žánroch), umeleckej literatúre a asi najpopulárnejšia je literatúra faktu. K početným autorom tohto žánru sa zaradila hneď svojou prvou knihou aj šarmantná francúzska autorka Diane Ducretová (1983). Dostáva sa aj do pozornosti slovenského čitateľa, ide o titul jej knihy Ženy diktátorov s podtitulom Pohľad do súkromia Mussoliniho, Lenina, Stalina, Salazara, Bokassu, Maa, Ceaušesca, Hitlera, vydal Ikar, a. s., Bratislava 2012, preložili Martin Brtko a Oľga Hirnerová.
Relatívne mladá autorka sa vo svojej vlasti podieľala na výrobe viacerých dokumentárnych filmov s kultúrnou tematikou, je známa tiež ako pohotová moderátorka televíznych relácií o dejinách. Pred napísaním tejto knihy naštudovala úctyhodné množstvo prameňov, vychádzala najmä z autenticky pôsobiacich osobných spomienok a denníkov dotknutých osôb, tiež zo zbierok listovej korešpondencie a pochopiteľne aj z archívnych dokumentov, čo je pri knihách tohto typu obvyklé. Čitateľovi nebude hneď zo začiatku zrejmé jedno – prečo si zvolila práve týchto ôsmich diktátorov, prečo obišla krutovládcov napríklad zo Strednej či Južnej Ameriky? U najznámejších je to zrejmé – úloha žien v živote Hitlera, Stalina, Mussoliniho či Lenina je predsa len známa, hoci nie v úplnosti a u spomenutých osôb sa jej podarilo priniesť aj značnú časť nových faktov, postrehov a súvzťažností. Napríklad v súvislosti s Mussolinim sa obvykle spomína len jeho posledná milenka Clara Petacciová, s ktorou bol popravený. V jeho živote však bol už predtým celý rad žien, ktoré ho akoby napĺňali energiou, nabíjali nielen jeho veľmi výkonný erotický motor, ale formovali ho ako politika, hoci fašistického a diktátorského. Zaujímavé, že pochádzali z rôznych prostredí, rôznych rodín, dokonca rôznych etník a nedokázali odolať jeho fluidu, hoci si tým väčšinou pokazili život. Možno bude prekvapením pre čitateľa kapitola o Hitlerovi, pre ktorého nebola tou najdôležitejšou ženou Eva Braunová, hoci sa s ňou v posledných hodinách Tretej ríše oženil a spolu s ňou aj neslávne skončil. Tou ženou, ktorá znamenala viac preňho s výnimkou erotickej príťažlivosti, bola Magda Goebbelsová. Práve na führerov popud sa vydala za Josepha Goebbelsa, no zanechala viac ako jednoznačný odkaz: „Milujem svojho muža, no láska k Hitlerovi je silnejšia. Preňho som pripravená obetovať svoj život. Pochopila som, že Hitler, okrem Geli, jeho netere, nemohol milovať nijakú ženu, že jeho jediná láska, ako vždy vravieval, bolo Nemecko. A preto, iba preto som súhlasila, že sa vydám za doktora Goebbelsa. Odvtedy som mohla byť pri vodcovi.“ (str. 388) A táto ľadová blondína, výnimočne inteligentná fanatická vyznávačka národného socializmu mohla práve preto po Hitlerovej samovražde chladnokrvne zavraždiť svojich šesť detí a následne prijať smrť z pištole ministra propagandy… Zaujímavý je aj pohľad na úlohu žien v Leninovom živote – matka a sestra ho rozmaznávali, Nadežda Krupská sa preňho navždy obetovala a pomáhala mu ako nikto na svete a sama sa stala najväčšou priateľkou Inesse Armandovej, najznámejšej Leninovej milenky. A predčasná smrť tejto ženy bola silným úderom aj pre Lenina, ktorému tiež už nezostávalo veľa zo života. V tejto kapitole, nazvanej Lenin, červené trio, autorka tlmočí či rozvíja aj názory Lenina a jeho vtedajších spolupracovníkov a najmä žien na „voľnú lásku“. Niektoré spomenuté argumenty za a proti či dobové súvislosti sa dnes javia byť až komické a zdá sa nepravdepodobné, že súviseli s koreňmi feminizmu ako hnutia. O úlohe žien v Stalinovom živote sme mali možnosť dozvedieť sa viac z filmov či kníh prozaikov, ako napr. A. Rybakova či F. Iskandera a tiež zo série publikovaných dokumentov v televízii, v podstate Ducretová u tohto tyrana neprichádza s ničím, čo by nás výnimočne zaujalo. Dosť objavne pre slovenského čitateľa pôsobia kapitoly o Mao Ce-tungovi a ešte viac o portugalskom diktátorovi Antoniovi Salazarovi a jeho neobvyklom vzťahu k Felismine de Oliveirovej. Tragikomicky pôsobia pasáže o manželke rumunského diktátora N. Ceaušesca Elene, ktorej ambície si vyslúžili veľa posmechu, no pre Rumunsko znamenali v konečnom dôsledku úpadok a neslobodu. Nešlo len o jej megalomanskú túžbu po prepychu a daroch, no najmä úsilie o to, aby ju uznávali ako vedkyňu, hoci v skutočnosti bola prefíkanou manipulátorkou a podvodníčkou s nezodpovedajúcim vzdelaním.
Spoločným menovateľom tejto knihy bolo úsilie autorky ukázať či dokázať, že ženy, o ktorých píše, viac alebo menej ovplyvnili najmä politický život spomenutých diktátorov a aj formy vládnutia, ktoré uplatňovali v tom ktorom čase či v tej ktorej krajine. V podstate nevychádzala z nejakej novej tézy, ale skôr zo známeho – Za všetkým hľadaj ženu!, ale ako pravá Francúzka sa do rozpletania tejto príťažlivej témy pustila s potrebnou dávkou odvahy a znalostí. Pri kapitole o Bokassovi však akoby podľahla bulvárnosti témy a zamerala sa v úvode na prílišné podrobnosti a detaily súvisiace s Bokassovou korunováciou na cisára. Možno by bolo vhodné viac komentovať skutočnosť, že Bokassa mal takmer dvadsať manželiek a pritom v Stredoafrickej republike zrušil bigamiu. Občas nám v portrétoch čosi vecne zaškrípe – podľa Ducretovej bol Stalinov otec murár, čo chodil po stavbách, ale iné pramene, napríklad Volkogonov vo svojej obsiahlej knihe Triumf a tragédia uvádza, že bol obuvníkom, podobne to tvrdia aj ďalšie pramene (napr. wikipedia) a možno nepozornosť pri preklade spôsobili, že Maovi mala podľa Ducretovej dávať povzbudzujúce injekcie pre zvýšenie libida rumunská doktorka Lepešinská, zrejme však išlo o smutne preslávenú „vedkyňu“ zo stalinského ZSSR, s ktorým vtedy Mao udržoval vcelku časté kontakty… Dúfame, že tieto náhodne zachytené nepresné údaje boli jediné, ktoré sa v tejto knižke vyskytujú. Dovoľujeme si vysloviť ešte jednu poznámku – škoda, že kniha nebola doplnená o fotografický materiál, ktorý by určite zvýšil jej faktografickú zaujímavosť.
