Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v otázke vstupu desiatich kandidátov Laekenskej skupiny do EÚ niet v podstate viac čo riešiť – prístupové zmluvy budú o niekoľko mesiacov podpísané, občania sa k vstupu vyjadria v referendách a o rok sa poslaneckí kandidáti zúčastnia na priamych voľbách do Európskeho parlamentu.
Únia sa ratifikáciou zmluvy z Nice a intenzívnou prácou na európskej ústave bezpochyby dobre pripravila na rozšírenie svojich radov, kandidáti si osvojili desiatky tisíc stránok právnych predpisov únie. Všetko sa zdá pripravené, napätie prešlo a už stačí len čakať. Pre nás to skutočne tak môže byť, nie však pre jedného z našich spolukandidátov – tretí najväčší ostrov Stredozemného mora, Cyprus. Kto sa domnieva, že do únie vstupujú len „hotové“ krajiny, mýli sa – na území Cypru, ktorý by mal 16. apríla podpísať zmluvu o vstupe do EÚ, sa práve vyjednáva, demonštruje, dúfa a diskutuje.
Cyprus získal nezávislosť od Veľkej Británie v roku 1960; 20. júla 1974 zaútočilo Turecko proti vládnucemu arcibiskupovi Makariosovi v mene „znovuzavedenia ústavného poriadku“. Dnes, štvrť storočia po invázii porovnávanej s obsadením Československa nacistickým Nemeckom v roku 1939 (Turecko takisto konalo v mene „utláčanej menšiny“), zostáva 38 percent územia ostrova stále v okupácii. Iniciatíva OSN sa začala v roku 1964, keď na Cyprus poslala prvé mierové jednotky, no bez úspechu. Ankara ignorovala negatívne reakcie zahraničia a po ofenzíve v auguste 1974 dostala pod kontrolu tretinu územia. Stoštyridsaťdvatisíc gréckych Cyperčanov muselo odísť zo severu ostrova, štyridsaťštyritisíc cyperských Turkov sa muselo presťahovať do Ankarou kontrolovanej severnej časti.
Budúcnosť ťažko predpovedať, ružová však nebude
Mierové rozhovory sú v plnom prúde. Generálny tajomník OSN Kofi Annan stanovil konečný dátum. Do 28. februára sa musí rozhodnúť, či sa južná časť ostrova obývaná cyperskými Grékmi a sever medzinárodne neuznanej Severocyperskej tureckej republiky dokážu zjednotiť a umožnia tak vstup federatívnej republiky, zmietajúcej sa štyridsať rokov v etnických konfliktoch, do Európskej únie.
Predtým, ako padne rozhodnutie, visia nad budúcnosťou vyše šesťstotisíc gréckych a dvestotisíc tureckých obyvateľov ostrova mnohé otázniky. Turecké mimovládne organizácie, opozícia a občania sa usilujú vyvinúť tlak na svojho cyperského vodcu Raufa Denktaša, ktorý odmieta kompromisné riešenie problému a požaduje medzinárodné uznanie suverenity cyperských Turkov. Vládnuca AKP vyjadrila vôľu problém Cypru čo najskôr vyriešiť. Denktaš však ostáva tvrdohlavý, čo vyvoláva protesty tisícok ľudí, ktorí požadujú jeho odstúpenie.
Ani na juhu ostrova sa ešte nerozhodlo. Prezidentské voľby sa budú konať 16. februára a „na výber“ budú piati kandidáti, dvaja z nich relevantní. Problémovým by bolo víťazstvo pravičiara, právnika Tassosa Papadopoulosa, ktorý patrí medzi kritikov plánu OSN a podporuje ho aj najsilnejšia grécko-cyperská postkomunistická strana Akel. Doterajší prezident, na ostrove vážený absolvent práva z londýnskej King’s College, bývalý minister spravodlivosti, predseda parlamentu a prezident od roku 1993, 84-ročný Glafkos Klerides, spočiatku nechcel znova kandidovať. Nakoniec sa rozhodol, že v prípade víťazstva bude zastávať úrad len 16 mesiacov – len kým sa ostrov znovuzjednotí a vstúpi do EÚ.
Vstup do únie – motivácia, ale nie riešenie
Koncom decembra demonštrovalo v hlavnom meste Nikózii, rozdelenom na dve časti, tridsaťtisíc ľudí za zjednotenie ostrova a spoločný vstup do EÚ. Vláda gréckej časti túto vôľu tureckého obyvateľstva víta a podporuje. Postupne odbúrava ekonomické bariéry a vydáva cyperské pasy, o ktoré majú tureckí obyvatelia obrovský záujem. S nimi budú môcť voľne cestovať po celej únii. Ako sme spomínali, Severocyperská turecká republika nenašla medzinárodné uznanie, preto jej pasy stačia len na cestu do Turecka a späť.
Ak sa mierové rozhovory o zjednotení ostrova pod vedením špeciálneho poradcu OSN pre Cyprus, Alvara de Soto, neskončia úspešne, členom únie sa stane len južná časť. Ankarou kontrolované územie bude teritóriom EÚ, okupovaným tureckými jednotkami, a teda bodom jej bezpečnostnej agendy. Jediné riešenie cyperského problému, ktoré je akceptovateľné pre medzinárodnú komunitu, je mierové znovuzjednotenie ostrova. OSN v rezolúcii 939/1994 vyjadrila postoj, podľa ktorého je Cyprus štát s jedinou medzinárodnou identitou a suverenitou, s jediným občianstvom. EÚ sa stala motorom mnohých reforiem, ekonomických i politických. V tomto prípade však pravdepodobne bude treba viac, ako vôľu dostať sa do jej elitného klubu. Aj v prípade, že sa obe strany narýchlo dohodnú a Cyprus sa bude môcť stať členom únie ako celku, bude to len krátkodobé a povrchné kváziriešenie problému, ktorý je v skutočnosti potrebné riešiť niekde úplne inde.