Dmytro Pavlyčko , ukrajinský spisovateľ, politik a diplomat
Narodil sa 28. septembra 1929 v dedine Stopčativ v Ivano-Frankovskej oblasti na Ukrajine. Po štúdiu psychológie, filozofie a ukrajinského jazyka na Ľvovskej univerzite pôsobil ako spisovateľ. Deväť rokov bol šéfredaktorom ukrajinského literárneho časopisu Vsesvit. Okrem toho sa venoval prekladom zo slovenskej, poľskej, anglickej, bulharskej a španielskej literatúry. Koncom 80. rokov sa podieľal na založení hnutia Ruch, ktoré sa angažovalo za demokraciu a štátnu nezávislosť Ukrajiny. Za toto hnutie ho v roku 1990 zvolili za poslanca ukrajinského parlamentu. Spoločne s Levkom Lukjanenkom a Leontijom Sanduľakom bol autorom Deklarácie o nezávislosti Ukrajiny, prijatej Najvyššou radou 24. augusta 1991. V rokoch 1994 – 1997 zastával post veľvyslanca Ukrajiny na Slovensku, v rokoch 1998 – 2002 pôsobil ako veľvyslanec vo Varšave. V roku 1997 vydal Antológiu slovenskej poézie 20. storočia. V súčasnosti sa politicky angažuje v hnutí Naša Ukrajina.
Ste známy ako básnik a prekladateľ. Ako ste sa dostali k politike a diplomacii?
– Áno, venujem sa literatúre, ale vždy som nejakým spôsobom smeroval k politike. Na konci osemdesiatych rokov som patril k zakladajúcim členom opozičného hnutia Ruch. V prvom ukrajinskom parlamente, ešte za čias Sovietskeho zväzu, som bol predsedom zahraničnej komisie.
Pôsobili ste v disidentskom hnutí?
– Nie, aj keď som s disidentmi sympatizoval. Väčšina z nich sa neskôr zapojila do hnutia Ruch, ktoré bolo bázou pre dnešné demokratické a národné hnutie Naša Ukrajina.
Ako ste sa dostali k slovenskej literatúre?
– Všetko sa to začalo v roku 1959, keď som sa zúčastnil na stretnutí slovenských a ukrajinských spisovateľov v Užhorode. Tu som sa zoznámil s Vojtechom Mihálikom, Rudom Móricom a ďalšími. Potom som skúsil čítať po slovensky a zistil som, že je to celkom ľahké. Preložil som Hviezdoslavove Krvavé sonety, Laca Novomeského, Vojtecha Mihálika a naposledy som preložil Antológiu slovenskej literatúry. Možno aj preto, že som bol prekladateľom, som sa stal veľvyslancom na Slovenku.
V druhej polovici 80. rokov sa konali demonštrácie za nezávislosť v Pobaltí i na Kaukaze, no v omnoho menšej miere na Ukrajine. Prečo?
– Nie je to celkom tak. Keď v ZSSR v roku 1989 vrcholilo hnutie za nezávislosť, ľudia vytvorili živú reťaz z Tallinu do Ľvova a z Ľvova do Kyjeva. Predstavte si milión dvestotisíc ľudí a každý držal v ruke žlto-modrú ukrajinskú zástavu! A pritom všade na budovách viseli ešte oficiálne červené. Na zhromaždeniach Ruchu bývalo aj pol milióna ľudí!
Vedeli sme, že demonštrácie v Tbilisi a vo Vilniuse krvavo potlačili. My sme chceli predísť krviprelievaniu. Okrem toho pozícia Ukrajiny oproti iným republikám bola úplne odlišná. Nezávislosť Litvy alebo Gruzínska by pre Sovietsky zväz nepredstavovala až takú stratu. No nezávislosť Ukrajiny od Ruska by znamenala definitívny koniec Sovietskeho zväzu. Impérium by sa zrútilo. A napokon sa to aj potvrdilo.
Lenže v prvých poloslobodných ukrajinských voľbách v roku 1990 Ruch nezvíťazil, tak ako sa to podarilo národným hnutiam v Pobaltí.
– To je jednoduché. Komunistická strana Ukrajiny mala tri milióny členov. V prvom ukrajinskom parlamente bolo 80 percent poslancov komunistov. No napriek tomu tento parlament pod obrovským tlakom národného hnutia hlasoval za nezávislosť Ukrajiny.
Existovalo v komunistickej strane národne orientované krídlo?
– Áno. Najlepším príkladom je bývalý tajomník strany Leonid Kravčuk, ktorý vyhlásil nezávislosť Ukrajiny.
Pred pätnástimi rokmi sa v uliciach Kyjeva ozývala výlučne ruština. Rusifikácia bola veľmi silná a úplne vytlačila ukrajinčinu. Zmenila sa situácia po vyhlásení nezávislosti?
– Ukrajina bola rusifikovaná sedemsto rokov. Naša šľachta hovorila po rusky už od čias Bohdana Chmelnického. Najväčší ukrajinský básnik Taras Ševčenko písal svoju prózu po rusky, pritom však mal básne v ukrajinčine. Rusifikácia bola hlavným nástrojom politiky cárskeho a neskôr aj komunistického Ruska. Keby Sovietsky zväz existoval ešte päťdesiat rokov, ukrajinský národ by zanikol. Ukrajinský jazyk sa za sovietskej éry používal iba na vidieku. Dokonca už aj na dedinách v blízkosti miest sa hovorilo po rusky, takže ukrajinčina bola iba jazykom vidiečanov a inteligencie. V Kyjeve bolo napríklad 315 škôl, z toho 300 ruských a 15 ukrajinských. A aj tých pätnásť bolo ukrajinských len na tabuli, ale de facto ruských. V súčasnosti je celkom opačná situácia. Všetci vysokoškolskí študenti v Kyjeve a v západnej časti republiky ovládajú ukrajinčinu, lebo v školách sa vyučuje iba v tomto jazyku. Samozrejme existujú výnimky – Odesa, Charkov, Doneck, kde sa spolovice prednáša aj po rusky. Ukrajinský jazyk sa vrátil do škôl, do armády a postupne sa vracia i do každodenného života. Je to však záležitosť generačnej obmeny. Za desať rokov pomaly odíde generácia, ktorá bola vychovávaná v Sovietskom zväze, a jej miesto zaujmú príslušníci mladšej generácie, ktorí už ovládajú ukrajinčinu.
Jedna poznámka: Keby Slovensko žilo pod nadvládou Ruska tak dlho ako Ukrajina, vzhľadom na vašu početnosť, už by bolo dávno po vás. Okrem toho, vy Slováci ste boli vždy väčšími rusofilmi než napríklad pobaltské národy alebo my. Veď v 19. storočí Ľudovít Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti zo strachu pred maďarizáciou a germanizáciou vyzýval Slovanov, aby sa spojili a prešli na azbuku a pravoslávie.
Napriek tomu viac ako desať rokov po získaní samostatnosti narastá na Ukrajine používanie ruského jazyka. Mládež počúva ruskú hudbu a veľmi populárne sú ruskojazyčné médiá…
– To je, bohužiaľ, dôsledok politiky našej vlády. V súčasnosti je situácia taká, že v oblasti tlačených médií vychádza viac časopisov po rusky než po ukrajinsky. Ukrajinské televízne stanice takisto vysielajú viac po rusky. Príčina tkvie v tom, že majiteľmi týchto médií sú oligarchovia, ktorí nielenže hovoria po rusky, ale majú v sebe hlboko zakorenenú ruskú kultúru. To je obrovský problém, a preto opozícia zápasí o to, aby ukrajinské médiá vo väčšej miere prinášali informácie v ukrajinskom jazyku a v štáte dominoval ukrajinský jazyk.
Ukrajinský spisovateľ Andruchovyč minulý rok v poľskom týždenníku Polityka publikoval úvahu o budúcnosti Ukrajiny. On sám národne orientovaný človek, ako jeden z možných scenárov pripustil variant rozčlenenia Ukrajiny na západnú a východnú časť. A dokonca to nepovažoval ani za nejaký negatívny krok. Čo si myslíte o takomto scenári?
– Tento názor hodnotím ako určitý prejav provincionalizmu. Nazdávam sa, že je to prvok schizofrénie. Čo by to reálne znamenalo pre západnú časť Ukrajiny, z ktorej pochádzam ja i Andruchovyč? Úpadok. Tieto tri oblasti – Tarnopoľská, Ivano-Frankovská a Ľvovská, v prípade, že by sa Ukrajina rozdelila, by mali pred sebou veľmi zlú perspektívu, lebo tu nie je takmer nijaký priemysel. Perspektíva rozvoja ukrajinskej štátnosti leží na východe a pri mori. Prečo to Andruchovyč napísal? Azda sa bojí, že sa tieto tri oblasti Haliča zrusifikujú? Nazdávam sa, že k niečomu takému nikdy nedôjde. Naopak, ukrajinizácia pokračuje aj na východe, kde vznikajú nové ukrajinské školy. Keby sa západná Ukrajina odtrhla, tak na druhý deň by sa ocitla pod vplyvom Poľska.
Na druhej strane tu máme Krym, ktorý má autonómny štatút a väčšinu obyvateľstva tvoria Rusi. No napriek tomu nemá záujem sa odtrhnúť. Prečo? Lebo by sa dostal pod nadvládu Moskvy. A to nikto nechce. Teraz sa tu rozvíja turistický ruch a Krym zo svojej autonómie profituje. Dnes sa vytvára vrstva bohatých ľudí, ktorí už nechcú byť ani súčasťou Ruska, ani Poľska a ani Slovenska (smiech) a svoj osud spájajú s Ukrajinou.
Nedá sa však poprieť, že faktor ruskej menšiny a jazykového separatizmu na Ukrajine existuje. Počas posledných parlamentných volieb prebiehalo v Charkove paralelne referendum o možnosti používať ruštinu ako druhý oficiálny jazyk. Bolo úspešné a podobný krok sa chystá v Dnepropetrovsku.
– Napriek všetkým ťažkostiam je aj pre Rusov v súčasnosti výhodnejšie žiť na Ukrajine ako v Rusku. Ak by jazykové referendá pokračovali ďalej, znamenalo by to rozkol krajiny. Ukrajinský jazyk by sa začal vytrácať a to by bola tragédia. V každom prípade, keď ustupujeme v otázke jazyka vzdávame sa aj svojej štátnosti.
Íri hovoria anglicky aj írsky. Nemôže i Ukrajina existovať ako dvojjazyčný štát?
– V Európe je takýchto prípadov viacero. Bilingválne je aj Fínsko, vo Švajčiarsku dokonca hovoria štyrmi jazykmi. V prípade týchto štátov ide o celkom odlišné jazyky a neexistuje tu nebezpečenstvo straty nezávislosti. Rusko, keď realizovalo svoju agresívnu imperiálnu politiku, vždy postupovalo prostredníctvom náboženstva a jazyka. A preto zavedenie dvojjazyčnosti na Ukrajine by fakticky znamenalo obnovenie ruského impéria. Navyše všetky strany, ktoré vystupovali v prospech hlbšej integrácie s Ruskom (napr. strana ZUBR – Za Ukrajinu, Bielorusko a Rusko), nezískali v parlamentných voľbách ani jedno percento. Rusko v súčasnosti nemá záujem o ovládnutie Ukrajiny, lebo ho potrebuje ako svojho strategického partnera. Prezident Putin napríklad nemá ani výhrady voči záujmu Ukrajiny o členstvo v EÚ a domnievam sa, že by neprejavil ani väčšie výhrady voči tomu, keby Ukrajina podala prihlášku do NATO. Môžeme pozorovať očividný príklon Ruska k Západu, čo sa prejavuje aj vo vzťahu k Ukrajine.
Ako v súčasnosti hodnotíte slovensko-ukrajinské vzťahy?
– Minulý rok navštívil Slovensko ukrajinský prezident Leonid Kučma. Takže na prvý pohľad sa zdá, že je všetko v poriadku. V prípade Slovenska mi je však veľmi ľúto, že ste ako prvá krajina V 4 zaviedli vízovú povinnosť pre ukrajinských občanov. Poliaci postupovali v tejto otázke omnoho obozretnejšie a doteraz víza nezaviedli, aj keď si to vyžaduje EÚ. Mám pocit, že Slováci ešte doteraz celkom nepochopili význam Ukrajiny pre stredoeurópsky región. Za mojich čias navštívili Slovensko premiéri Marčuk a Lazarenko, ale zo slovenskej strany bol záujem o politické kontakty slabší. Je v našom záujme, aby Slovensko bolo v NATO a v EÚ. My od vás potrebujeme takú istú pomoc, ako nám poskytovali Poliaci. Mečiar kedysi Ukrajinu definoval ako bránu do Ruska. Vysvetľoval som mu, že táto brána je dlhá dvetisíc kilometrov. Žiaľ, namiesto serióznej diskusie sa u vás viac hovorí o negatívnych aspektoch susedstva s Ukrajinou – o gangoch, mafii a podobne a menej sa vedú debaty v serióznej rovine. Tu treba vyzdvihnúť prácu Alexandra Dulebu.
Medzi Poliakmi a Ukrajincami panovalo po stáročia historicky hlboko zakorenené nepriateľstvo. V súčasnosti práve Poľsko prejavuje veľké sympatie a záujem o nezávislosť Ukrajiny. Čo je príčinou takého obratu?
– Stredná Európa Ukrajinu potrebuje a Poliaci si to napriek veľkému historickému nepriateľstvu uvedomujú a v súčasnosti sú našimi najvýznamnejšími spojencami. Kwasniewski venuje náležitú pozornosť Ukrajine. Pre naše vzájomné vzťahy by bolo omnoho lepšie, keby i Slovensko viedlo podobnú politiku ako Poľsko. Tá šanca je o to väčšia, že medzi našimi národmi nikdy neexistovali konflikty, ale iba kultúrne vzťahy. Slováci podporovali hnutie zakarpatských Ukrajincov a naopak Rusíni boli vždy lojálnymi občanmi Slovenska. Preto nechápem, prečo slovenskí politici nenasledujú príklad Poliakov. Konkrétne bývalý predseda parlamentu Jozef Migaš študoval v Kyjeve a napriek tomu parlamentné kontakty boli takmer na nulovej úrovni.
Poliaci a najmä prezident vystupujú voči politike ukrajinskej vlády dosť kriticky. V tejto súvislosti sa hovorí, že poľsko-ukrajinské strategické partnerstvo, ktoré inicioval Kwasniewski, stráca na význame a fakticky sa končí. Čo si o tom myslíte?
– Nie je to tak. Takto sa možno končí priateľstvo medzi prezidentmi Kwasniewskim a Kučmom, ale nový prezidenti budú v budúcnosti pokračovať v podobnej politike ako doteraz. Poľsko vystupuje s kritikou vlády a prezidenta, no zároveň sa obracia k opozícii. Kučmovi sa blíži koniec funkčného obdobia a existuje tu vnútropolitické napätie, no Poliaci sa snažia sprostredkovať istý dialóg. Nazdávam sa, že je to rozumné. To, čo sa doteraz vo vzájomných vzťahoch vytvorilo, napr. Dokument o historickom zmierení medzi Poliakmi a Ukrajincami, má dlhodobý charakter a tvorí novú etapu poľsko-ukrajinských vzťahov.
Pokiaľ bude mať Ukrajina rovnocenné postavenie v medzinárodných vzťahoch, stredná Európa bude mať vždy perspektívu svojej nezávislosti.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Juraj Marušiak a Marián Repa
