Čo je za šatkami (3)

Je čas dovoleniek a cestovania, a keďže Turecko aj Grécko patria k obľúbeným dovolenkovým oblastiam, ponúkli sme vám v číslach 30 a 31 výsledky práce trojice psychológov, ktorá obe kultúry a ich vzájomné spolužitie priblíži. Akoby na dôkaz toho, že je to tak, dal si dovolenkovú pauzu aj tím, ktorý predstavuje prácu O živote istanbulských Grékov, ich historickom, kultúrnom a náboženskom pozadí a o tom, čo majú spoločné Gréci, Turci a Rakúšania, či islam a kresťanstvo. Ponúkame jej voľné pokračovanie. Papa Nikos na viedenskej Zieglergasse O stretnutie som požiadal sedemdesiattriročného Papu Nikosa, ktorý pochádza z istanbulskej Heybeliady (ostrov Heybeli). Spoznal som ho vlani v reštaurácii Salonika, kde sme sa stretli aj tentoraz. Kňaz Papa Nikos je, rovnako ako náš prvý hosť, veľkým a oddaným fanúšikom futbalového klubu Fenerbahce Istanbul. Pred rokom som tu bol s dobrou kamarátkou, chcel som sa rozlúčiť s vlastníkom reštaurácie Alexisom a opýtal som sa ho, či mu mám z Istanbulu niečo priniesť, lebo som vedel, že odtiaľ pochádza. Papa Nikos, ktorý to začul, pribehol ku mne a kričal: „Ten chlapík je z Istanbulu?“, a keď som prikývol, úžasne sa potešil. „Som jediný ľavičiarsky farár v tomto meste, ak chceš, niekedy sa za mnou zastav, syn môj,“ povedal mi vtedy. Po roku od tejto udalosti som mu zatelefonoval, a hoci sa na mňa zo začiatku nevedel rozpamätať, súhlasil, že sa so mnou a mojimi priateľmi stretne. Keď som premýšľal, kde by to mohlo byť, napadla mi, samozrejme, reštaurácia Salonika, ktorej vlastníkom je môj krajan Alexis Ugur Özoglu. Alexis pochádza z istanbulskej Büyükady (jeden z ostrovov), vychodil slávne chlapčenské istanbulské gymnázium Kabatas v Besiktase, odkiaľ pochádzam aj ja, a navyše je, ako hádam všetci, veľkým fanúšikom futbalového klubu Fenerbahce. Zakaždým, keď mi je smutno za domovom, je poruke. Typické istanbulské jedlá, ktoré varí, sú najlepšie istanbulské jedlá, ktoré sa dajú v meste zohnať. Papa Nikos so sprejom v nose Od tohto stretnutia som očakával čosi celkom iné, ako minule. Naposledy sme sa zhovárali s tridsaťročným mladíkom, ktorý sám na vlastnej koži nezažil ani istanbulskú krízu, ani Cyperskú vojnu. Vyrastal pohodlne, v mieri, a jeho najlepší kamaráti boli odjakživa Turci. Jeho postoj k Turecku a Turkom bol vždy veľmi pozitívny. Tentoraz sme však mali dohodnutú schôdzku s dvoma ľuďmi. Jedným z nich bol Papa Nikos, ktorý zažil istanbulskú krízu rovnako ako Cyperskú vojnu, druhým bol Alexis, ktorý Cyperskú vojnu prežíval v Istanbule spolu s Turkmi. Obaja títo ľudia mali ťažkosti, niekedy im vynadali na ulici, nemali to ľahké. V tomto prípade som teda očakával iný postoj k Turecku. Bol by to dobrý príklad teórie Erika Eriksona „rozdielne postoje v rôznych generáciách“. A veru som sa so svojím predpokladom nemýlil. Cesta na stretnutie bola menej chaotická, ako keď sme ta išli naposledy. Podnik, v ktorom sme sa stretli, je na naše pomery zariadený typicky grécky a zdá sa, že je miestom častých stretnutí Alexisa a jeho kamarátov. Tí z nás, ktorí Papu Nikosa ešte nepoznali, si ho predstavovali ako staručkého pána, ktorý je však duševne ešte stále celkom fit. Určite tu hrala úlohu aj typická predstava staršieho kňaza. Naša predstava sa však nenaplnila. Papa Nikos bol na svoj vek v najlepšej forme. Hneď na začiatku nám vysvetlil, že používa sprej do nosa, pretože má problém s nosnou sliznicou, nie je však závislý od kokaínu, ako si to predstavoval ruský pravoslávny kňaz, keď Papa Nikos svoj sprej použil pri Veľkonočnej omši. Konvertovaní Turci a Gréci Náš rozhovor sa začal prekvapením a trochu humorne. Grécky pravoslávny kňaz, ktorého sme odjakživa považovali za Gréka, jednému z nás povedal: „Aj ja som celkom normálny Turek, celkom ako ty. Som konvertovaný Turek!“ A oslovený sa zasmial a odpovedal: „Otec, aj ja som celkom normálny Turek, ako vy, ale ja som konvertovaný Grék.“ Ukázalo sa teda, že sme si na javisku času vymenili úlohy. Okrem toho bolo pre nás prekvapením, keď sme sa dozvedeli, že ani Alexis nie je etnický Grék, hoci je členom istanbulskej gréckej komunity a jeho rodná reč je gréčtina. Po turecky sa naučil až v škole. Pôvodne pochádza z Antiochie a je pravoslávny Arab. Všetky jeho sestry navštevovali grécke školy a celá jeho rodina žije v Grécku. Najgréckejším Grékom medzi nami bol teda v ten večer moslim, jeden z autorov tejto práce. Kňaz-námorník Papa Nikos pri našej večeri nejedol, len si ako liek na žalúdok objednal pohár gréckeho vína Retsina. Politicky je Papa Nikos, ako nám povedal hneď na začiatku, ľavičiar. A odôvodňuje to predovšetkým svojou interpretáciou Biblie, pretože si napríklad myslí, že Ježiš bol prvý, kto horlil za odčlenenie cirkvi a štátu. Jeho pôvodné meno je Hilmi. Vyrastal ako moslim v rodine podnikateľa a vychovávala ho nemecká vychovávateľka, takže sa najprv naučil po nemecky a po turecky až v škole. Pochádza z bohatej rodiny, ktorá získala veľký majetok obchodovaním s tabakom. Už ako dieťa sa považoval za komunistu a náboženstvo ho ani trochu nezaujímalo. Hneď po škole vraj utekal do továrne a pomáhal robotníkom, alebo im podával obed. Raz mu vraj vedúci zmeny nadával: „Nemal by si tu toľko pracovať, tvoj otec sa nahnevá a my všetci kvôli tebe prídeme o prácu.“ Najprv chodil na gymnázium Svätého Georga, teda na rakúske gymnázium, kde bola vyučovacím jazykom nemčina. Kvôli rodinnej tradícii však neskôr musel k vojenskému námorníctvu. Už celé generácie sa v jeho rodine syn stal členom vojenského námorníctva. Nemôže povedať, že by ho to tešilo, ale s úsmevom dodáva, že muži v uniformách sa ženám odjakživa páčili. Ale hneď dodal, že dnes sa mu práve tieto ženy zdajú hlúpe. Keď mal Papa dvadsaťštyri rokov, oženil sa s istanbulskou Arménkou, ktorá bola veľmi hlboko veriaca katolíčka. Keď sa mladý Hilmi (Papa Nikos) po štyroch rokoch dal pokrstiť, musela konvertovať aj ona. Jeho manželka pred štyrmi rokmi zomrela. Mali spolu jednu dcéru, ktorá dnes žije a pracuje v Istanbule. Konvertovaný kňaz Na grécko-pravoslávneho kresťana teda konvertoval ako dvadsaťosemročný. Jeho rodina bola otvorená, takže nič nenamietala. Jeho strýko sa však pokúsil jeho zámer zmariť a nožíkom ho poranil na ramene. Na rozhodnutí Papu Nikosa sa však nič nezmenilo. Veď ani predtým nebol skutočným moslimom, jeho rodina ho neviedla k viere v Boha. „O islame som sa nenaučil skoro nič,“ povedal nám. „Preto ho ako náboženstvo ani nepoznám.“ Jeho brat bol ateista. Papa Nikos sa celé roky pokúša vzbudiť vo svojom bratovi aspoň kúsok viery, ten sa však tvrdohlavo vzpiera. Papa študoval rímsko-katolícku a grécko-pravoslávnu teológiu najprv v Tesalonikách, neskôr vo Viedni. Preto je dvojnásobným teológom. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa stal kňazom v istanbulskej štvrti Pera. Pera znamená po grécky „opačná strana“, a štvrť sa tak volá preto, lebo sa nachádza na druhej strane istanbulského starého mesta. Bývajú tu menšiny, aj rakúske spoločenstvo sa sústreďuje najmä tu. Kňazi o menopauze Sedemdesiate roky boli v Turecku, rovnako ako vo zvyšku sveta, veľmi chaotické. V Turecku ich charakterizovali boje medzi fašistami a komunistami, krvavé prvomájové oslavy, pouličné bitky. Ako kňaz sa snažil zastávať práva chudobných a práva žien. To sa však nepáčilo náboženskej polícii, takže nejaký čas strávil dokonca vo väzení. Z Turecka musel teda emigrovať a v Rakúsku požiadal o politický azyl. Medzitým strávil nejaký čas v Grécku, väčšinu života však žije v Rakúsku, kde sa usadil. Porozprával nám aj o zvláštnostiach grécko-pravoslávnej cirkvi. Kňazi tu majú, napríklad, hodnosti od alfa po omega. Kňazi nižších hodností nie sú teológovia. Je to tak preto, aby sa vysoko vzdelaní duchovní nedostávali do odľahlých dediniek, kde by jediní, s kým by mohli nadviazať kontakt, boli dedinskí učitelia. Vraj by to viedlo k problémom v ich manželstvách. Súčasťou štúdia pre kňazov je aj medicína a psychológia (pastorálna medicína a pastorálna psychológia), aby, napríklad, manželia rozumeli zmenám žien v čase menopauzy. Namiesto modlitieb poplatky a dobré činy Existujú dva druhy kňazov: Svetskí kňazi a kláštorní kňazi. Svetskí kňazi musia byť pred kňazskou vysviackou už ženatí, aby sa vedelo, či sú dobrí manželia a otcovia. Kláštorní kňazi sú mnísi, teda slobodní. Keď svetský kňaz ovdovie, stáva sa mníchom. O tom, či chce, alebo nechce žiť v kláštore, sa však rozhoduje sám a slobodne. Aj spoveď prebieha inak ako v katolíckej cirkvi. Neexistuje spovednica. Človek kňaza požiada o spoveď, a porozpráva mu len toľko, koľko môže. Na odčinenie hriechov sa nenariaďujú modlitby, ale nevysoké príspevky do cirkvi alebo spoločensko-prospešné činy. Grécko-ortodoxní veriaci sa nekrižujú od hlavy k hrudi, ale od hlavy k bruchu. Okrem toho je dovolené duchovných urážať, ak človek predtým povie, „okrem posvätnosti“. Dá sa to interpretovať tak, že človek, ktorý duchovného uráža, zo svojej urážky „vylúči“ jeho posvätnosť, a uráža tak duchovného len ako „obyčajného“ človeka, a nie ako kňaza. V každom prípade ide o to, že je to Boh, kto prepožičiava kňazský úrad, a kým na človeka možno nadávať či ho urážať, Boha spochybňovať neslobodno. Verí v odpúšťajúceho Podľa Papu Nikosa je náboženstvo bez trestu. Neverí v trestajúceho, ale v odpúšťajúceho a milosrdného Boha. Preto je aj proti trestu smrti. Jeho postoj k islamu a k Turecku sa od postoja nášho prvého hosťa líši. Veď sám musel byť svedkom toho, ako umučili kurdskú študentku úderom elektrického prúdu do rodidiel. Nesúhlasí ani s postojom islamu k ženám a ich právam. Porozprával nám príbeh zo svojho kňazského pôsobenia. Raz za ním prišla moslimka a požiadala ho, aby začaroval spodnú bielizeň jej manžela tak, aby ju nikdy viac nepodvádzal. Islamský duchovný jej povedal, že také niečo môže urobiť len kresťanský kňaz. Papa Nikos odpovedal, že sa za ňu môže nanajvýš len modliť a postiť, pretože jeho viera nemá nič spoločné s mágiou. O nejaký čas sa žena vrátila a ako dar priniesla niekoľko kanistrov olivového oleja, lebo jej muž sa svojho mimomanželského vzťahu zriekol. Olej, ktorý od nej dostal, používal Papa Nikos potom ako olej do lampy. Podľa jeho slov ho nesmel používať na prípravu jedál, lebo na „svojich ovečkách“ sa nesmie obohacovať. Publikované na www.doingculture.com Z nemčiny preložila Svetlana Žuchová