Tému amerického radaru v Brdoch nespočetnekrát prežuli médiá v celej Európe – čím bližšie k centru diania, tým viac. No keďže na skalopevné rozhodnutie českej vlády robiť si, čo chce (resp. čo USA káže), napriek vôli svojich občanov, nevplývajú ani hrozby, ani prosby, demonštrácie, ani protestné hladovky, rámus okolo Bŕd pomaly utícha. Tak ako vojna v Iraku, ktorá po piatich rokoch divákov a čitateľov tiež už iba nudí, aj na radar v Brdoch sme si my, ktorých sa „netýka“, zvykli ako na fakt. Z hlavných správ sa vytratil, a kto je zvedavý na novinky, musí pozorne vyberať informácie z tendenčnej a servilnej českej tlače alebo si Brdy zadať do internetového vyhľadávača. Jednoducho, stratégia vytrvalosti, slepoty a hluchoty sa českej vláde zjavne vyplatila – národ si trocha zatrucoval, potom si, ako urazené decko, trocha poplakal a požaloval sa – ale napokon sa aj tak upokojí. Nič iné mu ani neostáva. Koho sa však radar určite týka, sú obyvatelia dotknutého regiónu. „Vojenský život sme vnímali vždy. Všade naokolo sú hlboké lesy, ale nemôžeme do nich vstupovať. Často počuť streľby a všade, kam ideme, si treba dávať pozor, či sa tam práve v ten deň nestrieľa. Na vstup na niektoré miesta na okolí sme odjakživa potrebovali povolenku,“ rozpráva mladá spisovateľka Kateřina Kováčová, ktorá pochádza z obce Čenkov na pomedzí Vojenského výcvikového priestoru Jince a čitatelia Slova si ju môžu pamätať z rozhovoru v jednom z predchádzajúcich tohtoročných čísel. „Domáci, a najmä deti, si však nikdy veľa nerobili zo závor a z cedúľ so zákazmi vstupu – veď kto by nám mohol zakázať ísť na huby alebo hrať sa v lese. Dnes však u nás vládne atmosféra strachu, že zvýšená aktivita armády ešte viac obmedzí náš život, už beztak limitovaný tým, že nás obklopujú vojenské priestory plné zákazov. Bojíme sa, že z tohto pokojného miesta sa stane zóna ovládaná cudzincami, kde začnú platiť špeciálne pravidlá. Bojíme sa, že do našich dediniek sa nakvartírujú davy vojakov, pre ktorých sa už plánuje stavať nové sídlisko a rekonštruujú sa obrovské kasárne. A napokon, bojíme sa, že radar na nás upriami pozornosť teroristov a spraví z nás cieľ útoku. My sme o to nikoho neprosili – ale ani sa nás na náš názor nik nepýtal.“ Tieto slová hovoria za všetko. Bezbrehá arogancia USA (na ktorú sme však už zvyknutí), v Čechách ešte skombinovaná s pätolizačstvom poslušného vazala, spôsobila, že obyvateľom Bŕd neostáva nič iné, ako dívať sa z okna na zapovedané lesy a tichučko si pritom pospevovať pesničky Karla Kryla.
