Vyvlastnenie je náš legitímny nárok

Nedávne výroky predsedu vlády Roberta Fica na adresu rozhodujúcej menšiny v predstavenstve podniku Slovenského plynárenského priemyslu (SPP), Ruhrgas a Gas de France, v ktorých karhal súkromný kapitál za to, čo je mu najvlastnejšie, teda za vytváranie zisku, rozhodne zarezonovali. A zarezonovali veľmi silno. Po prvé preto, že si na adresu mocných nadnárodných gigantov niečo také vôbec dovolil vysloviť – to je totiž nielen veľmi nezvyčajné, ale v našich stredoeurópskych geopolitických šírkach je to doslova neslýchané. Po druhé preto, že zdanlivý záchvev vyvolal chvíľkový, skoro podprahový záblesk hraničných emócií. V jednej skupine úzkosť, v inej možno očakávania. Vo vzduchu zostala visieť ominózna nevypovedaná otázka – bol to len osamotený výpad v rámci neškodnej strategickej hry sociálneho demokrata, ktorý to tak vlastne ani nemyslel, alebo začiatok odvážneho a širokého politického ťaženia, ktoré sa rovná otvoreniu nového frontu za presadenie legitímnych nárokov suverénneho štátu kontrolovať strategické odvetvia priemyslu? Súčasný stav, keď sú podniky ako Slovenský plynárenský priemysel, Slovenské elektrárne, Slovenské telekomunikácie či Transpetrol v rukách zahraničného kapitálu, sa dá prirovnať k situácii, keď príde sused z vedľajšej dediny každé ráno o siedmej podojiť gazdovi jedinú kravu a gazda si od neho každý deň pred ôsmou čerstvo nadojené mlieko – kúpi. Nechcel by som počuť tie aforizmy, ktoré by sa v takejto pomyselnej komunite na jeho adresu vymýšľali. Ešte šťastie, že v tejto našej stredoeurópskej dedinke nie sme si navzájom nič dlžní a nemáme sa veľmi komu vysmievať, lebo nás všetkých (stredoeurópske krajiny) prídu každé ráno podojiť. A na dôvažok, najnovšie sa chystajú prísť aj na obed a potiahnuť vemeno o 19,8 percent navyše… Navrátenie majetku štátu Volajme to zoštátnenie, znárodnenie či vyvlastnenie s odškodnením, dôležité je, kto by z toho mal osoh. Nie je ťažké si to zrátať – my všetci. Takzvané strategické podniky ako sú SPP, SE, ST a Transpetrol sú strategické preto, lebo sú to fakticky monopoly v poskytovaní istého druhu služieb. Z toho logicky vyplýva, že nemajú konkurenciu, a tak je zisk z prevádzkovania činnosti plynúcej z povahy ich hospodársko-obchodného zamerania do najvyššej možnej miery garantovaný, a čo je dôležité, veľmi vysoký. Ak má mať štát, teda vláda, aký-taký dosah na stabilizáciu ekonomiky a hospodárstva krajiny, je v čase silnejúcej svetovej ekonomickej nestability štátna kontrola nad hlavnými energetickými podnikmi životne dôležitá a nevyhnutná. Netreba zdôrazňovať, že ceny energií majú rozhodujúci dopad na ceny všetkých tovarov a produktov, ktoré je človek schopný svojou činnosťou vygenerovať. Možnosť dosahu štátu na ich cenotvorbu dáva vláde do rúk podstatný nástroj na brzdenie prípadného rastu inflácie, ktorej významný nárast v blízkej budúcnosti sa nedá vylúčiť. Aj keby sa súčasná vláda rozhodla požičať si na vyplatenie férového odškodného za zoštátnenie strategických podnikov, boli by to najlepšie investované peniaze široko-ďaleko. Nijaké investičné fondy či štátne dlhopisy by neposkytli takú výnosnosť ako priame vlastníctvo a príjmy z obchodnej činnosti prirodzených monopolov. A k tomu bonus – istota, že mi nikto nevypne svetlo, keď som práve „namydlený“. Autor je publicista