Mágia nemá nič spoločné s vierou v nadprirodzeno, ide v nej predovšetkým o to, formulovať zaklínadlo. A práve písmená sú jej čarovné prútiky. Keď som mal asi štyri roky, čítali mi rodičia rozprávky, najmä v posteli pred spaním. Na písmená v knihách som bol zvedavý asi preto, že možnosť poskladať z nich celé príbehy sa mi zdala fantastická. Čoskoro som väčšinu písmeniek poznal. Medzi mojich favoritov patrili „pneumatiky“ – óčka a „kladivá“ – téčka. Ale aj ostatné, ktoré pre mňa nestelesňovali nijaký hmotný predmet, som už dokázal spojiť so zvukom. V jeden večer som čakal s mamou na električku. Neďaleko od nás som zbadal vysvietený neónový reklamný nápis. „Pozri,“ povedal som mame. „Tam je napísané A-R-I.“ „Áno,“ odpovedala mi mama. „ARI.“ „Aha,“ povedal som. „Takto to teda funguje.“ Od tej chvíle som dokázal čítať nielen písmená, ale aj celé slová. Asi o dvadsať rokov neskôr, v osemdesiatych rokoch, som sa počas svojho štúdia filozofie zaoberal teóriami reči. A v textoch lingvistu Hjelmsleva som sa s prvou kombináciou písmen, ktorú som v živote spoznal, stretol opäť. Zrazu pred sebou čítam „A – R – I“. Znamenalo to všeobecný vzorec fungovania rečových znakov a písmená označovali nemecké slová „Ausdruck – výraz – Relation – vzťah – Inhalt – obsah“. Viedenský obchod, ktorého nápis mi ukázal, ako sa čítajú písmenká, ešte stále existoval. Predávali sa v ňom kvalitné dámske, pánske a detské odevy. A neboli to len prísne strihy šiat, ktoré akoby pochádzali z celkom iného sveta. Figuríny vo výklade museli byť skutočne ešte tie isté, ako v mojom detstve. Tváre a ruky sa už sfarbili do žlta. Mali však skutočné vlasy. Zvlášť na detských figurínach to vyzeralo zvláštne. Mali na sebe úhľadné oblečky a šatočky, hnedastú alebo fialkovkastú farbu a na niektorých miestach sa z nich šúpala farba. Preto pôsobili zvlášť strašidelne. Práve tá kombinácia vznešenosti a úbohosti ich robila ešte zvláštnejšími. Na ulici Lerchenfelderstraße, na ktorej obchod stál, bolo v tom čase veľa výkladov, v ktorých sa dali nájsť predmety pôsobiace ako náhodné umelecké artefakty. S kamarátkami a kamarátmi som chodieval na prechádzky, na ktorých som im ukazoval svoje najobľúbenejšie objavy. Vždy som sa bál, že padnú za obeť renovácii a nadobro zmiznú. V deväťdesiatych rokoch som začal filozofiu sám vyučovať na Umeleckej univerzite v Linzi. V umeleckom svete, a zvlášť v meste, ktoré sa spája s festivalom Ars Elektronica, sa nehovorilo o ničom inom, len o „interaktivite“. Znamená to, že umelec, využívajúc najnovšie elektronické možnosti, pozýva divákov k spolupráci na svojom umeleckom diele. Istú časť svojej umeleckej aktivity prenecháva teda im, bez nich nemôže dielo vzniknúť. Zvyčajne sa to považovalo za demokratické a oslobodzujúce. Hrať podľa pravidiel Mne však prekážalo, že práve pri takomto spôsobe vnímania umeleckého diela neexistuje možnosť pristihnúť umelca pri čomsi, na čo nebol pripravený. Človek môže hrať podľa jeho pravidiel, to je všetko. V interaktívnych inštaláciách nebol priestor na to, aby sa divák na niečo pozrel z iného uhla, aby za zaujímavé považoval niečo, čo za také nepovažoval sám umelec. Mne boli milšie moje figuríny z obchodu ARI a nepredvídateľné skúsenosti a spôsoby, ako sa dajú čítať slová. V tom čase ešte v televízii dávali často dobré filmy, a neprerušovali ich ustavične reklamy. Kým dnes sa nakupujú dévédečka cez internet, v tom čase sa filmy z televízie nahrávali na videopásky. Všimol som si, že mnohí ľudia – okrem iného aj ja – svoje videopásky nikdy nepozerajú. Bolo spokojní, že existujú, a jednoducho ich poukladali na police. Bolo to, akoby si ich videorekordér pozrel za nich. Uvedomil som si, že takéto správanie je presným opakom interaktivity. Interaktivita znamená, že divák sa stáva aktívny a prispieva k vzniku umeleckého diela. Tu sa však dokonca stráca aj divákova „pasivita“ a stáva sa pasivitou elektronického prístroja. Možno to označiť za „interpasivitu“. Na inom príklade som si uvedomil, ako táto interpasivita funguje. V knižniciach som si všímal, ako ľudia našli zaujímavú knihu, hneď sa s ňou ponáhľali k xeroxu, oxeroxovali ju, vrátili, a spokojní sa aj s xeroxom vrátili domov. Boli spokojní, hoci si fotokópie možno nikdy neprečítajú. Dôvod je jednoduchý: pomocou xeroxu predstierali čítanie. Knihu otvorili, položili ju na sklenú platňu, lineárne – podobne ako čitateľova pozornosť – ňou prešiel lúč svetla, potom obrátili stránku a opäť knihu osvetlili lineárnym lúčom a tak ďalej. Nerobili to naschvál, ale doslova tak znázorňovali čítanie. Keď dospelí ľudia niečo predstierajú, a pritom sú rovnako spokojní, ako keby sa to, čo predstierali, skutočne stalo, nazýva sa to mágiou. Čudujeme sa rituálom voodoo exotických kultúr, ale čosi podobné sami robíme pri nahrávaní na video, xeroxovaní, ale napríklad aj pri sťahovaní a tlačení textov z internetu. Aj dnešná civilizácia má teda svoju – hoci zvyčajne celkom nerozpoznanú – mágiu. Na mágii nie je rozhodujúce, že človek na niečo myslí alebo v niečo verí, ale že niečo celkom konkrétne robí: Odriekava zaklínadlo (hoci presne nevie, čo znamená) alebo pomocou prístroja predstiera čítanie. Všetko sa musí robiť či odriekavať presne podľa stanovených pravidiel, a nie ináč. Nestačí – ako napríklad v náboženstve – si to len pomyslieť. Preto mágia nesúvisí, ako by sa mohlo zdať, s duchmi a vierou v nich. Súvisí skôr s niečím, čo sa deje doslova a do písmena. Zdroj: www.derstandard.at
