„Chcem aby ste sa spýtali sami seba: Boli ste v tejto kampani len kvôli mne? Alebo ste v tom boli kvôli tomu mladému vojakovi a ďalším ako on? Boli ste v tom kvôli mame bojujúcej s rakovinou a starajúcou sa o deti? Boli ste v nej kvôli chlapcovi a jeho mame, ktorí musia vyžiť z minimálnej mzdy? Boli ste v v nej kvôli všetkým ľuďom v tejto krajine, ktorí sa cítia neviditeľní?“ pýta sa Hillary Clintonová voličov, od ktorých chce, aby hlasy určené pôvodne jej, dali Barackovi Obamovi. A nasleduje obšírny výpočet dôvodov, prečo sú Barack Obama a Joe Biden tým najlepším tímom pre Spojené štáty americké zajtrajška. Ak Obama prehrá, určite to nebude preto, že ho dnes Hillary nepodržala. Večer však CNN ukazuje uplakanú delegátku, ktorá stále nie je schopná povedať, že Obama na jeseň dostane jej hlas. Deň tretí: Bill Po včerajšom výstupe Hillary už otázka, ako sa k veci postaví exprezident Clinton nie je taká horúca. V diskusiách o rozkole medzi táborom Obamu a Clintonovcami sa však za väčší problém vždy označoval Bill. Veľmi ťažko znášal, že ho v primárkach obviňovali z rasistických podtóny. On, ktorý si v 90-rokoch vyslúžil označenie „prvý čierny prezident Ameriky“. A takisto, ak Obama vyhrá, vezme Clintonovi definitívne žezlo prvého muža, lídra demokratickej strany. Nástup exprezidenta, ešte stále miláčika demokratickej strany, pripomínajúceho jej úspešné časy 90-tych rokov, keď dvakrát po sebe zmietol svojich republikánskych súperov z volebného ihriska, sprevádza neutíchajúci potlesk. Aj Bill ide rovno na vec a nenecháva nikoho na pochybách, že to s podporou Baracka myslí vážne. Kľúčová pasáž však prichádza, až keď Clinton hovorí o pripravenosti Obamu na prezidentský úrad. „Všetko čo som sa naučil za osem rokov ako prezident a v mojej práci odvtedy ma presviedča, že Barack Obama je na tento džob ten správny muž. Je pripravený viesť Ameriku a obnoviť jej vodcovskú úlohu vo svete, je pripravený obhajovať Ústavu Spojených štátov amerických. Barack Obama je pripravený byť prezidentom Spojených štátov amerických.“ Podľa reakcie publika je zjavné, že presne na to čakalo. A opäť zoznam zlyhaní osemročnej vládnej bilancie republikánov, pokles reálnych príjmov, viac ľudí v pásme chudoby, menej nových pracovných miest. A napriek tomu dnes sľubujú to isté: daňové úľavy pre najbohatších, viac výhod pre zdravotné poisťovne, viac unilateralizmu a menej koalícií. „Chcú od nás pochvalu za posledných osem rokov vlády umožnením ďalších štyroch. Odkážme im, že ďakujeme, ale neprosíme si.“ A potom na vlastnom príklade demaskuje hlavný argument republikánov voči Obamovi ako neopodstatnený. „Pred šestnástimi rokmi ste mi dali možnosť viesť našu stranu k víťazstvu a krajinu k novej ére mieru a široko zdieľanej prosperity. Obstáli sme v kampani, v ktorej republikáni tvrdili, že som príliš mladý a neskúsený byť hlavným veliteľom vojenských síl. Znie vám to povedome? Nefungovalo to v roku 1992, pretože sme stáli na správnej strane histórie. A nebude to fungovať ani v roku 2008, pretože Barack Obama je na správnej strane histórie.“ Paul Begalla, dlhoročný blízky spolupracovník Clintona mal teda pravdu, keď včera hovoril, že exprezident sa v úzkom kruhu vyjadril, že dnes urobí všetko, čo od neho bude Barack chcieť. Prejav exprezidenta zjavne zatieňuje nominačný prejav Joa Bidena, kandidáta na post viceprezidenta. V prípade voľby Joa Bidena za viceprezidentského kandidáta išiel Obama na vec čisto rozumom. Čo vôbec neznamená, že si s Bidenom nerozumie. Racionálne v tom zmysle, že po udalostiach v Gruzínsku, či odstúpení Mussharaffa v Pakistane, vedomý si faktu, že v akejkoľvek konštelácii bude heslom republikánov, že časy sú príliš vážne na to, aby v Bielom dome sedel síce charizmatický, ale úplne za ušami úplne „zelený“ veliteľ vojenských síl, išiel Obama na istotu. Joe Biden je najrenomovanejší expert demokratov na oblasť zahraničnej politiky a s 37-ročnou praxou v senáte strčí do vrecka aj McCaina. A napriek dlhoročnej príslušnosti k washingtonskej prominencii je to politik z jednoduchých pomerov, ktorý si veľmi dobre rozumie s tradičnými voličmi demokratov, pracujúcimi ľuďmi. Biden napríklad už 37 rokov chodí do práce do Washingtonu vlakom. A čo je rovnako podstatné, Joe Biden je mimoriadne výrečný diskutér ktorý nemá najmenší problém atakovať svojich súperov najtvrdšími argumentmi. Z posledného obdobia je známy jeho útok na adresu republikánskeho kandidáta z primárok, bývalého primátora New Yorku: „Kompetentnosť Rudyho Giulianiho? Veď jediné čo tento vie vysloviť je podstatné meno, sloveso a 11. september.“ Presne toto je štýl, aký potrebuje pozitívne naladený a nevyhnutne štátnickejší Obama. A Biden ho predviedol aj teraz, keď napriek pripomenutiu priateľského vzťahu s John McCainom na ňom politickými argumentami nenechal suchú ani nitku. Deň štvrtý: keď sa píše história Večer 28. augusta predniesol Barack Obama svoj nominačný prejav na Invesco Field, štadióne amerického futbalového tímu Denver Broncos pred osemdesiatimi šiestimi tisícmi priaznivcov. Prvý dojem, obrovský kotol ľudí a už z tých rozmerov vyplýva, že sme svedkami niečoho mimoriadneho. Barack to s publikom veľkých rozmerov zjavne vie. Je to akási paralela s nominačným prejavom Kennedyho z roku 1960 na štadióne v Los Angeles. Druhý historický kontext – presne pred 45-imi rokmi predniesol Martin Luther King, vodca hnutia za práva Afroameričanov svoj slávny prejav I have a dream. Asi ani najtvrdší republikáni nemôžu kus histórie uprieť ani súčasnej udalosti. Napriek tomu, že dnes sa politické udalosti berú ako čisto technokratické marketingové divadlo, fakt, že krajina, kde ešte pred niečo viac ako 40-timi rokmi nemohli Afroameričania voliť, nominovala na prezidenta Afroameričana aspoň z polovice, je sám o sebe historický. Pri každom sedadle malá americká vlajka, demokrati v týchto voľbách zjavne nechcú prenechať patriotistickú zástavu republikánom. Na pódiu sa striedajú Bill Richardson, Al Gore, Joe Biden, s vojenskými veliteľmi, Sherylom Crowom a Stevom Wonderom. Nálada stúpa, a keď hrajú Springsteenovu Born in the USA uvedomím si, že si s francúzskym kolegom veselo tlieskame, aj keď sme sa narodili v starej dobrej Európe. Asi preto, že je to dobrá pesnička. Neskôr hudbu striedajú občianske výstupy ľudí, ktorých priviedli na tento štadión životné príbehy či trápenia. Najpôsobivejší je príbeh ženy, celoživotnej voličky republikánov, od Nixona, cez Reagana a dvakrát Busha, („fúúúúj“, odpovedá štadión), ktorá hovorí, že s tým je koniec, je chronicky chorá a bez zdravotného poistenia a už sa na to nemôže pozerať, a preto dnes podporuje Obamu. Samozrejme, hovorí o škandalóznom systéme zdravotného zabezpečenia USA. Posledné okamihy pred hodinou H sa publikum animuje samo. Štadión je taký veľký, že kým ho obehne mexická vlna dookola, trvá minimálne pol minúty. O ôsmej nastupuje na pódium hviezda večera osobne, pri tónoch U2. Ako inak. Všetci si doniesli fotoaparáty, takže to vyzerá asi ako otvárací ceremoniál na olympijských hrách. V priebehu nie dlhého, niečo vyše 40-minútového prejavu Barack Obama dáva všetko, čo sa od neho očakáva. To že potvrdzuje svoje viac ako mimoriadne rétorické schopnosti, už nikoho neprekvapuje. Aj keď, nemali by sme to s chválami preháňať, v podstate ide len o prvotriedne herecké umenie čítania z teleprompterov, teda čítačiek. Napriek tomu je to prejav s veľkým P. Obsahovo pokrýva podstatu ekonomickej a spoločenskej agendy demokratov, jednoducho a zrozumiteľne podanú, s jasným kontrastom voči republikánom, konkretizuje a rozmieňa svoju politiku zmeny na drobné, odpovedá na všetky zaužívané a zneužívané klišé republikánov voči demokratom a vopred vyvracia všetky útoky na svoju osobu, s ktorými republikáni prídu o pár dní v Mineapolise. A priamo a ostro ide proti pomýlenej agende Johna McCaina. A to všetko podáva štýlom kombinácie prezidentsko-vodcovského-odhodlaného-vizionára. Uznávaný bývalý poradca republikánskych a demokratických prezidentov David Gergen na CNN neskôr hovorí, že to nebol prejav, ale symfónia a bývalý volebný stratég Mitta Romneyho Alex Castellanos najskôr off-record, potom na kameru hovorí, že je celkom rád, že tento rok už pre republikánskeho kandidáta nerobí a že každý potenciálny viceprezidentský kandidát republikánov by asi mal byť spokojný, keď si ho John McCain nevyberie. Republikáni boli vraj zaskočení rozhodnosťou a tvrdosťou útokov Obamu na McCaina. To, že nominačná oslava sa končí ohňostrojom, konfetami, na pódiu s veľkou šťastnou rodinou Obamovcov a Bidenovcov, pre európske oko teda príliš sladkou šľahačkou, nám už nekazí zážitok a dojem, že sme boli pri tom, keď sa robila história. Deň po: koniec otvorený Silný zážitok z Invesco Field nám zostal, ale volebná politika má príliš rýchly spád, aby nechávala priestor na trvácejšie emócie. Neprešiel ani deň a pôsobivý prejav Obamu prakticky nikoho nezaujímal. Veľké mínus pre demokratov, pretože na to, aby sa k bežnému Američanovi dostalo aspoň základné posolstvo je potrebné, aby sa ním médiá zaoberali prinajmenšom zopár spravodajských cyklov. Nestalo sa. John McCain hneď na druhý deň oznámil meno svojej viceprezidentskej kandidátky. A sprivatizoval si celý mediálny priestor. Sarah Palinová bola taká spravodajská bomba, neočakávaná, netypická, že zo-dňa-na-deň úplne zmenila tému diskusie. Historický moment prvého Afroameričana reálne siahajúceho na Biely dom, potácajúca sa ekonomika, Irak či Afganistan boli na dlhé dni úplne preč. Vďaka posadnutosti médií osobnosťami a príbehmi, trčala z titulkov všetkých magazínov a spravodajstiev len dosiaľ neznáma, neopozeraná, a teda atraktívna tvár štyridsaťštyriročnej guvernérky Aljašky. McCain zabil tri muchy jednou ranou. Po prvé získal nečakanosťou svojej voľby kandidátky na viceprezidentku mediálny priestor, po druhé voľbou Palinovej potvrdil svoje posolstvo zmeny a odtrhnutia od vládnucej republikánskej administratívy (pretože protiwashingtonská a protistarorepublikánska bilancia Palinovej z nej naozaj robí „agentku zmeny“) a po tretie, jej tvrdo konzervatívne pozície dokázali konečne pre McCaina zapáliť srdcia konzervatívneho krídla strany, bez ktorého by voľby nevyhral. Republikáni okrem toho dobre kalkulovali s predpokladom, že médiá sa vrhnú na slobodnú 17-ročnú tehotnú dcéru Palinovej a tento inak celkom prirodzený mediálny pohon, zvrátili na obraz sexistického útoku médií na svoju viceprezidentskú kandidátku. To logicky našlo pozitívnu odozvu voličiek-žien vždy sympatizujúcich so ženou, na ktorú sa hromadne poľuje. Desať bodov za mediálnu politiku. Dať sa médiami rozpitvávať, ale zároveň zapracovať ich konanie do svojej taktiky, to je esencia kvalitnej mediálnej politiky. Bude zaujímavé sledovať, či sa demokratom podarí do centra debaty dostať vskutku radikálne konzervatívne politické pozície McCainovej dvojky skôr, ako americké ženy zahoria láskou k tejto životopisom zaujímavej príslušníčke ženského pohlavia. Podľa Palinovej sa napríklad vojna v Iraku sa vedie v mene Boha, zažalovala Bushovu administratívu za zaradenie ľadového medveďa na zoznam ohrozených živočíšnych druhov a odmieta povolenie potratov aj v prípade znásilnení alebo incestov. Na túto úlohu bude Barack potrebovať Hillary. Zatiaľ ju však príliš nevidieť. Denver bol pre demokratov nepochybne úspech, pár dní po sneme prieskumy namerali osempercentný náskok volebného dua Obama – Biden nad McCainom. Šikovným ťahom McCaina sa demokrati dostali opäť na pozície dvoj- až trojpercentného náskoku demokratov, čo neznamená prakticky nič. A tak môžem po oboch snemoch zotrvávať na svojej predpovedi, že o týchto voľbách minimálne zo 70-tich percent rozhodnú televízne duely. Obama a McCain sú takí rozdielni, že kam sa nakoniec prikloní väčšina voličov, v priamom súboji, určite rozhodne kontrast medzi nimi. A to znamená , že 4. november je stále absolútne otvorená záležitosť. Autor pracuje v oblasti politickej komunikácie
