Moralesov problém: násilie a ústava

Radikalizované skupiny študentov hlásiacich sa k opozícii voči bolívijskému prezidentovi Evovi Moralesovi sa spolu s pravicovými aktivistami vedenými Mládežníckou odborovou organizáciou UCJ rozhodli vyjsť do ulíc mesta Santa Cruz v rovnomennej bolívijskej provincii. Demonštrácia sa uskutočnila 9. septembra a podporili ju provinčná správa Santa Cruz s tichým požehnaním guvernéra – prefekta Rubéna Costasa. Zorganizoval a viedol ju líder Občianskeho výboru Branco Marinkovic. Výpočet škôd, ktoré vznikli ako priamy dôsledok ich ťaženia ulicami je nasledovný: dav sa vlámal a vylúpil štátny Úrad na výber daní. Zdemoloval tam nábytok, zariadenie a odcudzil elektroniku. Podobne obišli Úrad pre agrárnu reformu (INRA) a Telekomunikačný úrad (ENTEL). Spravodlivý hnev zúriacej pravice však najsilnejšie pocítilo Centrum na právne a sociálne štúdie (CEJIS), ktoré navyše aj vypálili a zhorela aj dôležitá dokumentácia katalogizujúca majetkové a pozemkové rozhodnutia týkajúce sa domorodých Indiánov. Vypálili aj značnú časť knižnice so špecifickou a cennou odbornou literatúrou. Výpočet napáchaných škôd sa však nekončí pri štátnych inštitúciách. Študenti a aktivisti opozičných pravicových odborov podpálili aj sídlo rádia Patria Nueva, vnikli do kancelárskych priestorov bolívijskej televízie Channel 7, odkiaľ ukradli techniku. Rádio Alternativa bolo pod hrozbami prinútené prerušiť vysielanie. Medzinárodné súvislosti Prekvapujúce je, že Národná tlačová agentúra (ANP), verný ochranca súkromných médií, nepociťuje znepokojenie, ani potrebu sa vysloviť na obranu ohrozenej slobody prejavu. Podobne nereaguje ani veľmi často dominantnými médiami citovaná „mimovládna organizácia“ Reportéri bez hraníc. Geografické hranice pre nich možno neexistujú, ale ideologické pravdepodobne áno. Tieto udalosti prichádzajú ako najaktuálnejšie v dlhom rade pokusov bolívijskej politickej opozície a oligarchie o destabilizáciu krajiny, ktoré sa orientujú len na dve možné alternatívy ako von zo súčasného stavu: zmena režimu demokraticky a jednoznačnou väčšinou zvoleného prosocialistického bolívijského prezidenta Eva Moralesa, alebo rozbitie územnej celistvosti štátu. Za súčasného rozloženia politických síl by to v jednom aj v druhom prípade neodvratne znamenalo občiansku vojnu s predpokladom veľkej pravdepodobnosti následnej eskalácie do širšieho regionálneho vojenského konfliktu. Je len veľmi ťažko predstaviteľné, že by sa venezuelský prezident Hugo Chávez odvrátil a neposkytol Moralesovi priamu vojenskú pomoc (Chávez práve zo solidarity k Moralesovi odvolal vo štvrtok 11. septembra svojho veľvyslanca z USA na protest proti zasahovaniu vlády Spojených štátov a účasti ich veľvyslanca na organizovaní spomínaných nepokojov v Santa Cruz). Pritom fakt, ktorý stojí za zdôraznenie je, že pred pár týždňami 68 percent obyvateľov Bolívie vyjadrilo svoju podporu prezidentovi Moralesovi v celonárodnom referende. To však u „demokratickej“ opozície nezaváži. Vyjadrenie dôvery prezidentovi Moralesovi so sebou nesie posilnenie jeho mandátu na uskutočnenie širokých zmien v bolívijskej spoločnosti, ktoré sa v svojom volebnom programe zaviazal urobiť. To predovšetkým znamená napísať a schváliť novú ústavu, ktorá by garantovala štátne vlastníctvo všetkých uhľovodíkových palivových a surovinových zdrojov. To sa týka predovšetkým zemného plynu (ktorého ťažbu a správu sa už podarilo dostať pod štátnu kontrolu), ale najmä rekodifikovanie distribúcie príjmov z predaja zemného plynu. Provincie verzus štát Bolívia je krajina s veľkými zásobami zemného plynu (má druhé najväčšie náleziská v Latinskej Amerike, hneď po Venezuele), väčšina ťažby plynu je lokalizovaná v juhovýchodných provinciách Tarija, Santa Cruz, Pando a Beni. Bolívia je unikátna svojím spôsobom prerozdeľovania príjmov z týchto zdrojov. Namiesto toho, aby zisk z ťažby a predaja zemného plynu zostal štátu a premietol sa do rozpočtu vlády, ktorá potrebuje všetky zdroje na to, aby mohla razantnejšie rozbehnúť programy na sociálnu a ekonomickú transformáciu krajiny, ide až polovica zisku z predaja zemného plynu provinciám (jednotlivým správnym úradom), v ktorých sa vyťažil. Bolívia sa skladá z deviatich provincií, z toho štyri, Tarija, Santa Cruz, Pando a Beni, sa na ťažbe plynu podieľajú 82 percentami, a to im prináša trojnásobne väčší príjem zo zemného plynu na obyvateľa ako ostatným provinciám. Demograficky sa tieto štyri provincie vyznačujú aj oveľa menším zastúpením domorodého indiánskeho obyvateľstva (16 – 38 percent). Na rozdiel od ostatných prevažne hornatých a málo úrodných oblastí, kde je zastúpenie Indiánov v obyvateľstve 66 – 84 percent. Bolívia je najchudobnejší štát Latinskej Ameriky, kde až 60 percent obyvateľov žije pod hranicou biedy. Poľnohospodárstvo tu tvorí významnú časť národnej produkcie – až 40 percent pracovnej sily je zamestnanej v tomto sektore. Menej ako jednému percentu zo všetkých vlastníkov poľnohospodárskej pôdy patria dve tretiny všetkej obhospodarovanej zeme a pritom tri štvrtiny Bolívijčanov živoria ako drobní roľníci! Preto neprekvapí, že medzi najdôležitejšie reformy, o ktoré sa vláda Eva Moralesa chce usilovať, je práve pozemková reforma a s tým spojená redistribúcia pôdy. Najsilnejšia opozícia proti tomuto zásadnému bodu Moralesovho politického programu vyrástla v spomínaných štyroch provinciách. Rozprestierajú sa tam totiž obrovské latifundie a farmy. Pozemková reforma a jej úspešné zavŕšenie stojí pred Moralesom ako ďalšia veľká úloha, ktorú si pred seba postavil alebo, lepšie povedané, pred ktorú ho postavili ľudia, ktorým jej naplnenie prisľúbil. Aby nastal posun v tejto otázke, bude nevyhnutné zlomiť tvrdý odpor majiteľov rozľahlých latifundií v juhovýchodných provinciách, ktorí disponujú silným vplyvom na provinčné vlády, ktoré fakticky reprezentujú ich záujmy. Morales sa už dlhé mesiace v tomto zápase s bolívijskou oligarchiou a skorumpovanými opozičnými guvernérmi snaží umierneným postupom a politickým manévrovaním získať silnejšiu podporu a lepšiu pozíciu pred rozhodujúcim zápasom. Opozícia, ktorej hlavným spojencom je Impérium na severe vie, že čas je na ich strane, ak sa preukáže, že vláda nemá dosť sily alebo jej chýba odvaha k razantným riešeniam, v takom prípade začne rýchlo strácať podporu a to by znamenalo koniec zase raz jedného politického programu, bolívijského „socializmu pre 21. storočie“. Sám Morales na to stačiť nebude, ak sa za neho, doslova, nepostavia všetci tí, ktorí mu v nedávnom referende prejavili podporu, a ktorí ho aj potlačia ak bude treba. Jedine rezolútna a aktívna podpora pri presadzovaní podstatných sociálnych a ekonomických zmien, ktoré prinesú reálnu pozitívnu transformáciu a emancipáciu pracujúcich Bolívijčanov môže, byť uspokojivým riešením zo súčasných akútnych problémov. Autor je spolupracovník Slova