Násilie – fenomén súčasnej spoločnosti (2)

Alarmujúce je nielen to, že sa zvyšujú počty násilnej a mravnostnej kriminality už aj v prípade maloletých. Takisto, ako nie je alarmujúce iba to, že popri náraste kriminality a znižujúcej sa vekovej hranici páchateľov sa zvyšuje brutalita trestných činov mladistvých. Alarmujúce je predovšetkým to, že násilie sa stalo súčasťou nášho života natoľko, až ho prijímame ako jeho bežnú súčasť. A ak sa nedotýka priamo nás, tak sa na ňom skôr popásame, ako by sme sa mali snažiť ho vykoreniť. Tam, kam dovedie aj mladistvých delikventov to platí rovnako a rovnako sa môže aj stupňovať. (Dokončenie z predchádzajúceho čísla) Prejavy agresie, hostility (sklon k nepriateľským agresívnym impulzom navonok, tendencia ublížiť inej osobe alebo skupine osôb, nepriateľstvo), ale aj prejavy vydierania, šikanovania, ponižovania ľudskej dôstojnosti sú ďaleko častejšie u odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody než v štandardnej populácii. Nedajú sa z tohto prostredia raz a navždy vylúčiť či vytlačiť. Slovo a čin k sebe majú blízko „Morálka väzenskej subkultúry“ je založená na prejavoch všetkých foriem násilia. Ide najmä o priamu agresiu zoči-voči spočívajúcu vo fyzickom násilí, psychickom týraní, ponižovaní ľudskej dôstojnosti, často tým najrafinovanejším spôsobom. Je to napríklad nútené vymáhanie vecí z balíkov, realizovanie rôznych služieb (pranie ponožiek, rajóny…), nútenie k homosexuálnym službám, nezmyselné príkazy (kikiríkanie…). Medzi mladistvými je rozšírená predovšetkým verbálna agresivita, názorové konflikty sprevádzajú vulgárne nadávky. Slovné útoky sa odohrávajú v neprítomnosti personálu, obsahujú vyhrážky fyzickým násilím: zabijem ťa, zoberiem za teba nášup, živý odtiaľto neodídeš… a v obeti vzbudzujú strach z uskutočnenia vyslovených hrozieb. Fyzické násilie prichádza na scénu najmä v nočných hodinách a v dňoch pracovného voľna a pokoja. A asociálne, resp. kriminálne zameranie mladistvých sa posilňuje najmä tým, že sú spolu dlhší čas, a čím sú teda vo výkone trestu odňatia slobody dlhšie, tým je menšia nádej na odvrátenie ich ďalších kriminálnych aktivít. Pretrvávajúce „poškodenie z pobytu vo väzení“ a negatívna socializácia odsúdených má ďalekosiahle následky aj z hľadiska ich duševného zdravia po prepustení z výkonu trestu. Treba však upozorniť, že pri akomkoľvek zovšeobecňovaní procesu subkultúrneho prispôsobenia mladistvých je potrebné a dôležité byť, samozrejme, nanajvýš opatrnými. Predovšetkým je nevyhnutné brať do úvahy štruktúru osobnosti každého mladistvého pred uväznením, čiže jeho pred-inštitucionálnu biografiu. Aj priaznivá prognóza Aby nevznikol mylný dojem, že „kriminál“ je plný len samých grázlov, vyvrheľov spoločnosti, z ktorých sa pravdepodobne v dospelosti stanú viacnásobní recidivisti, násilníci, vrahovia, treba poukázať na vyššie zastúpenie mladistvých s predpokladanou priaznivou resocializačnou prognózou. Voči negatívnemu vplyvu väzenského prostredia sú odolnejší predovšetkým mladiství tzv. socializovaného typu a bez výraznejších znakov poruchovosti osobnosti. Tí, u ktorých podmienila porušenie právnych noriem najmä kríza dospievania a ich socializačný proces nebol vážnejšie narušený. Práve na na ich duševné zdravie nemá väzenie až taký dehonestujúci vplyv. Majú vyššiu kapacitu na zvládanie nárokov väzenského prostredia, lepšie osobnostné predpoklady na zvládanie záťaže, sú pozitívne motivovaní na vnútornú zmenu (sebaponímanie, sebahodnotenie, reštrukturalizácia hodnôt, otvorenosť voči alternatívnemu životnému štýlu …). Týchto mladistvých – mladistvých s priaznivou resocializačnou prognózou – v rámci vnútornej diferenciácie ústavu oddeľujeme od ostatných sociálne a emocionálne väčšmi narušených odsúdených. Vedieme ich k lepšiemu sebapoznaniu, sebadisciplíne, k osvojeniu základov duševnej hygieny, ktorá je prostriedkom prevencie psychických porúch a rozvíjania duševného zdravia. Čo s patológiou počas výkonu trestu Určite si kladiete otázku, aké sú možnosti prevencie vzniku sociálno-patologických javov vo výkone trestu. Pracovníci ústavu sa snažia nachádzať signály poukazujúce na deviantné správanie mladistvých s výraznými poruchami správania, ktorí sú zaradení do diferenciačných podskupín s menej priaznivou resocializačnou prognózou. Snažia sa porozumieť situácii i zo sprievodných javov – akými sú napríklad žiadosti o premiestnenie na inú izbu, respektíve do inej diferenciačnej podskupiny, časté návštevy u psychológa pre depresívne, úzkostné stavy, suicidálne myšlienkami a pod. O skrytých formách násilia sa niekedy dozvedáme až neskôr, pretože obete zo strachu pred agresívnymi jedincami uvádzajú, že si poranenie či modriny spôsobili samy, svojou nepozornosťou. Zavinenie cudzou osobou potvrdí až lekárske vyšetrenie. Personál ústavu monitoruje agresívne incidenty mladistvých či už priamym kontaktom s obeťou a agresorom, záznamom ústavných kamier alebo depistážou formou sociometrie, dotazníkov. Možné obete aj potencionálni útočníci, agresori sa vytypovávajú už v rámci vstupného psychologického vyšetrenia a pedagogickej diagnostiky. V individuálnych resocializačných programoch zaobchádzania sú zakomponované metódy a formy penitenciárneho zaobchádzania s nimi. V spolupráci s pracovníkmi preventívno-bezpečnostnej služby ústavu sa riešia všetky zistené prejavy agresie voči sebe samému a agresie voči iným. Až do vyšetrenia či uzavretia prípadu umiestňujeme obete šikanovania či vydierania preventívne do iných diferenciačných podskupín. Pedagógovia sankcionujú agresívne správanie uložením disciplinárneho trestu, navrhujú izoláciu agresorov, útočníkov, organizátorov latentnej trestnej činnosti od ostatných odsúdených. Voči aktérom násilia podávame návrh na začatie trestného stíhania a zaraďujeme ich do cely s bezpečnostným režimom. Výchovné pôsobenie v ústave V rámci skupinových foriem zaobchádzania zaraďujeme vytypovaných mladistvých do Programu rozvoja emocionálnej inteligencie, Programu na zníženie agresívneho správania. Vedieme ich ku konštruktívnemu zvládaniu konfliktov, nácviku prosociálneho správania, k redukcii napätia relaxačnými technikami. Preventívne pôsobenie je orientované na zvyšovanie právneho vedomia, na dôsledné poučovanie o tom, že vydieranie a šikanovanie môže byť kvalifikované ako trestný čin so všetkými následkami. Na preventívnych aktivitách participujú pedagógovia, psychológovia, sociálny pracovník. Dôraz kladieme na organizovanie voľného času, na utváranie a rozvíjanie spôsobilostí voľno-časovej sebarealizácie, na vytváranie spôsobilostí odolávať záťaži, na celkovú duševnú hygienu, ktorá je prostriedkom prevencie psychických porúch, ako aj rozvoja duševného zdravia. U mladistvých odsúdených sa kladie dôraz najmä na zvyšovanie vedomia zodpovednosti a samostatnosti, na získavanie kvalifikácie a pozitívneho vzťahu k práci, vzdelávanie a rozvíjanie spoločensky prospešnej činnosti. Uvedené ciele sú zakomponované do programov zaobchádzania s odsúdenými. Edukácia je zameraná hlavne na dopĺňanie základného vzdelania u mladistvých, ktorí ukončili povinnú školskú dochádzku v nižších ročníkoch základnej školy alebo špeciálnej základnej školy. Liečba učením a prácou Mladiství, ktorí nevedia čítať, písať navštevujú kurz pre negramotných. V tomto školskom roku začíname v spolupráci s ministerstvom školstva povinne vzdelávať štrnásť- až šestnásťročných mladistvých, ktorí nemajú ukončenú povinnú školskú dochádzku. Ústav poskytuje možnosti získať odborné vzdelanie v rámci rekvalifikačných kurzov – stolár, kuchár v spolupráci s SOU a Združenou strednou školou služieb. V roku 2005 pracovníci ústavu vytvorili projekt Povedz droge nie, na ktorý Protidrogový fond poskytol finančné prostriedky vo výške 160 000 korún. Použili sa na informačný a vzdelávací materiál, literatúru, audio- a videopomôcky, materiálno-technické vybavenie dielní na ergoterapiu – liečbu prácou (dva stolové tkáčske stavy), športové potreby, hudobné nástroje. Cieľovú skupinu tvorili mladiství odsúdení zaradení do bezdrogovej zóny a do oddelenia dobrovoľnej liečby drogových závislostí. Pomôžu projekty a granty? Projekt Šanca do života bol v roku 2005 podporený v rámci grantovej schémy Úradu splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity deväťdesiattisíc korunami. Použili sa na rekvalifikačný kurz Výrobca tradičnej domáckej a remeselnej výroby – ľudové šperkárstvo a pletenie z drôtu pre mladistvých Rómov zneužívajúcich alebo závislých od návykových látok. V roku 2006 ústav zareagoval na výzvu Úradu vlády Slovenskej republiky, Generálneho sekretariátu Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog a vytvoril projekt Cesta nádeje v rámci Grantovej schémy na podporu Národného programu boja proti drogám. Dostal grant z finančných prostriedkov Európskeho spoločenstva vo výške 882 512 korún. Projekt bol realizovaný 14 mesiacov formou certifikovaných, kvalifikačných a rekvalifikačných kurzov s cieľom zvyšovania vzdelanostnej úrovne mladistvých, získania pracovných návykov a zručností potrebných pre uplatnenie sa na trhu práce, skvalitnenia voľnočasovej sebarealizácie, zlepšenia kvality života s orientáciou na zdravý životný štýl bez návykových látok a na podporu duševného zdravia. Výučbu v kvalifikačných a rekvalifikačných kurzoch Tkanie, Zvykoslovné predmety, artefakty a atribúty, Výroba z prútia, Ľudové šperkárstvo a pletenie z drôtu, certifikovaných kurzoch prvej pomoci zameraných na zvládnutie život zachraňujúcich úkonov (končia sa záverečnou skúškou a Európskym certifikátom platným vo všetkých krajinách EÚ), Kurzov prípravy mladistvých na život na slobode, počítačových kurzov, kurzov zdravotníckeho minima a záhradníckeho kurzu zabezpečovali civilní špecialisti, odborní lektori a majstri odbornej výučby z mimovládnych organizácií tretieho sektora. Mladiství odsúdení získali okrem bohatých vedomostí, zručností a spôsobilostí aj rekvalifikačné a kvalifikačné doklady, certifikáty, ktorú im po skončení výkonu trestu rozšíria možnosti uplatnenia sa na trhu práce. Rekvalifikačný doklad získalo 16 mladistvých, kvalifikačný doklad 81 mladistvých a certifikát platný v rámci EÚ získalo 16 mladistvých. Šanca (aj) pre odsúdených – vzdelanie V roku 2005 až 2008 sa ÚVTOS pre mladistvých stal partnerom projektu ŠANCA ODSÚDENÝM spoločenstva EQUEL, jeho dvoch nadnárodných partnerstiev DAIDALOS a LINK TO LIFE. Projekt bol zameraný na prípravu odsúdených na život za bránami väzenia. Prostredníctvom kurzov a individuálneho poradenstva ho uskutočnili dobrovoľní pracovníci z civilného sektora. Mladistvým, ktorí majú záujem o dokončenie odborného vzdelania v stredných odborných učilištiach alebo stredných školách a spĺňajú výberové kritériá, sa táto možnosť poskytuje v spolupráci so strednými školami formou externého štúdia. Jeden odsúdený dokonca počas výkonu trestu úspešne absolvoval prijímacie pohovory na Právnickú fakultu v Trnave a po podmienečnom prepustení bude študentom prvého ročníka externého štúdia. Ďalšia nemenej dôležitá časť programov sa venuje aktivitám vo voľnom čase. Odsúdení sa realizujú v záujmovej činnosti, sú zaradení do rôznych krúžkov, venujú sa športovým aktivitám, záhradkárstvu, tancu, spevu apod. Dôraz kladieme na návrat k tradíciám, veľmi pekné sú vianočné, fašiangové, veľkonočné programy, folklórne vystúpenia. Liečba závislostí a nezvyku pracovať Mladiství zneužívajúci návykové látky a závislí od nich sa môžu zaradiť do Oddelenia dobrovoľnej liečby drogových závislostí. Cieľom ich liečebného procesu je dosiahnutie životného štýlu bez návykových látok, automatov. Zameriavame sa najmä na posilňovanie motivácie abstinovať, na prevenciu recidív, relapsov, na zvyšovanie ich sociálnej kompetencie a stimulovanie a rozvíjanie prosociálneho správania – ako dôležitého zdroja vyrovnávania so sociálnym prostredím. V ústave je zriadená aj bezdrogová zóna s Programom prevencie závislostí, ktorý je zameraný na pomoc mladistvým odolať tlaku užívať návykové látky – či už tento tlak prichádza zvonku alebo zvnútra organizmu. Do výkonu trestu odňatia slobody prichádzajú odsúdení, ktorí nemajú vytvorené návyky pracovať, chýbajú im elementárne pracovné vedomosti a zručnosti. Zaraďovaním do práce získavajú potrebné finančné prostriedky na vyrovnávanie záväzkov a získavajú aj vzťah k práci. Najmä pre mladistvých je nesmierne dôležité nadobúdať návyky, zručnosti potrebné na ďalšie uplatnenie na trhu práce. Počas výkonu trestu majú možnosť získať praktické zručnosti v tvorivých dielňach, v tradičnej domáckej a remeselnej výrobe orientovanej na pletenie košíkov a výrobkov z prútia, ľudové šperkárstvo a pletenie z drôtu, výrobu zvykoslovných predmetov, tkanie koberčekov a prestieraní, maľovanie na skle, výrobu figúriek zo sadry, servítkovú techniku a podobne. Ťažisko činnosti je zamerané na budovanie osobnostnej a profesijnej hodnoty mladistvých, ktorá má byť základom na ich integráciu do spoločnosti. Získané zručnosti a spôsobilosti im pomôžu uplatniť sa po prepustení na trhu práce, pretože výrobky domáckej remeselnej výroby sú v dnešnej dobe stále žiadanejšie a ich predaj tvorí súčasť rôznych kultúrnych a spoločenských akcií obcí, návštev skanzenov, hradov, zámkov. Práca i krása sú užitočné A aj pre tých, ktorí tomu azda neveria. Kvalifikačne menej i viac náročné činnosti sú aj súčasťou ergoterapie, čiže liečby prácou. Ergoterapia priaznivo pôsobí na saturáciu emocionálnych a sociálnych potrieb – byť užitočný, byť akceptovaný, dokázať niečo, patriť do skupiny tvorivých ľudí. Mladiství zabúdajú na stres, ťaživé problémy, na obmedzenia výkonu trestu, odreagúvajú si vnútorné napätie zahĺbením do činnosti, odvádzajú prebytočnú energiu konštruktívnym spôsobom, pestujú si vôľu, cvičia trpezlivosť, sústredenie. Tvorivá činnosť zlepšuje (upokojuje) narušené správanie, motivuje záujem o prácu namiesto pohodlnej nečinnosti, nudy. Výsledkom týchto aktivít sú výrobky, ktoré vo finálnej podobe slúžia na estetizáciu ubytovacích a spoločenských priestorov zariadenia, na prezentáciu činnosti mladistvých na odborných seminároch organizovaných v Ústave výkonu trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch a podujatiach kultúrno-spoločenského a športového zamerania. Atraktívnou formou sú vychádzky do blízkeho okolia, napríklad do Martina. Poznávanie mesta je spojené s návštevou prírodovedného a etnografického múzea, Múzea slovenskej dediny či Turčianskej galérie. Týmito aktivitami sa snažíme poskytnúť odsúdeným čo najširšiu ponuku toho, čo im umožní pracovať na sebe, vzdelávať sa, rozvíjať pozitívne stránky svojej osobnosti. Pomôžu im nielen efektívnejšie využiť čas strávený vo výkone trestu, ale aj zlepšiť kvalitu ich života po skončení výkonu trestu. To, ako uplatnia získané vedomosti a zručnosti, závisí od ich vnútorného rozhodnutia, od ich snahy začať ináč, lepšie, kvalitnejšie ďalšiu etapu svojho života. A samozrejme, aj od sily vôle sa pri prvej prekážke alebo lákavom impulze svojho zámeru nevzdať a opäť neskĺznuť na šikmú plochu. Ako to pokračuje s Romanom Romana po dovŕšení osemnásteho roku rozhodnutím súdu preradili k dospelým odsúdeným a premiestnili do ústavu s minimálnym stupňom stráženia do Oddelenia výkonu trestu Sabinov, Ústavu na výkon väzby v Prešove. Podľa pedagogického hodnotenia sa zapájal do aktivít kultúrno-osvetovej činnosti, vyhovovali mu hlavne športové aktivity a samospráva ho navrhla na disciplinárnu odmenu. Pretože mal vzťahové problémy s ostatnými odsúdenými, navštevoval psychológa. Častý bol jeho písomný kontakt s primárnym prostredím, ale nik ho nenavštevoval. Zo záznamov v osobnej karte je zrejmé, že pre svoju neschopnosť ovládnuť vlastné emócie sa často dostával do slovných konfliktov s inými odsúdenými. Zároveň mal záznam, že odmietol „rajóny“ – čiže upratovania v ústave. Aktívne sa zapájal do aktivít kultúrno-osvetovej činnosti, predovšetkým do športových podujatí. Jeho správanie a vystupovanie bolo na požadovanej úrovni až do júna 2008, keď ho disciplinárne potrestali šiestimi dňami celodenného umiestnenia do uzavretého oddielu, za odmietnutie práce na pracovisku, kde sa šije obuv a arogantné správanie voči personálu. Roman vzápätí na to vyhlásil hladovku. Dôvodom hladovky bola snaha dostať sa do väzenskej nemocnice v Trenčíne (takzvaná väzenská turistika). Po osobnom pohovore s vedúcom výkonu trestu však hladovku ukončil a uznal, že jeho správanie bolo nezmyselné. Z Romanovej osobnej korešpondencie je zrejmé, že sa snaží dosiahnuť zmenu miesta výkonu trestu odňatia slobody a dostať sa ústavu v Košiciacch, pretože si myslí, že Okresný súd Prešov nevyhovie jeho žiadosti o podmienečné prepustenie po dvoch tretinách trestu. Romanova prognóza Jeho penitenciárna, ale najmä postpenitenciárna prognóza je značne neistá. Rizikové faktory, ktoré viedli k vývinovým i osobnostným deformáciám, sa totiž môžu pri nesprávnom vedení kedykoľvek znovu prejaviť a viesť k zrúteniu pozitívneho smerovania. Vysoko rizikovým faktorom je zvýšená sugestibilita odsúdeného, sklon podľahnúť vplyvu okolia a túžba identifikovať sa s autoritou či vzorom. Pozitívom síce je, že je výchovne formovateľný, ale zároveň treba povedať, že je formovateľný všetkými smermi. Problémom Romana bude predovšetkým život po opustení Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a nevhodnosť, nekvalita jeho sociálneho zázemia. Bude musieť zodpovedať sám za seba, a pravdepodobne bez adekvátnej finančnej pomoci či pomocnej ruky a citového ukotvenia v partnerskom zväzku. Bez vhodných sprievodcov, ktorými boli vo výkone trestu vychovávateľ, psychológ, referent režimu, či kňaz a po prepustení v občianskom živote môže byť sociálny pracovník, psychológ, kňaz či sexuológ, sa zrejme nebude môcť zaobísť, pretože hrozba recidívy je veľmi reálna. Preto sa mu odporúča využívanie služieb vhodného denného stacionára, najmä v prvej fáze po prepustení z výkonu trestu. Keby nebolo keby… Mnohým sa určite natíska úvaha, že Romanov životný príbeh prebiehajúci priam podľa literárneho scenára nemusel byť preťatý takým zvráteným, brutálnym činom keby… – keby nezdedil genetickú záťaž po príbuzných, – keby nebol deprivovaný v základnej citovej potrebe – pevnej väzbe na matku, ktorá by mu poskytla pocit lásky, bezpečia, ochrany, – keby vyrastal v rodine s peknými, kvalitnými vzájomnými vzťahmi, kde by rodičia zachytili signály jeho problémového správania včas, stále ich korigovali, s láskou ho učili, čo je dobré a čo je zlé, čo je správne a nesprávne, čo mu môže ublížiť a čo pomôcť, učili ho vzájomnej pomoci, tolerancii, súcitu s trpiacimi, viedli ho k „láske k blížnemu svojmu“, – keby vyrastal v rodine s dostatkom podnetov na hru či tvorivosť, s pevnými pravidlami, čo sa môže a čo nie, – keby sa bol mohol identifikovať s kvalitným mužským vzorom a mať jasnejšiu predstavu o mužskej role bez karikatúry mužnosti, – keby pedagogickí pracovníci boli mali motiváciu a čas nazrieť do hlbín žiakovej duše a posunuli ho včas ďalším odborníkom: psychológom, psychiatrom, sociálnym kurátorom, – keby pri ňom stál blízky človek, ktorý by ho viedol k rozpoznávaniu pseudokultúry, pakultúry, pseudoumenia, dennodenne chrleného braku z médií od diel, výtvorov umu a ducha s vysoko ľudskou výpovednou hodnotou, orientovaných na duchovné, etické, mravné stránky života a pozitívne videnie sveta. Čo môžeme (a musíme) robiť … aby takých Romanov bolo čo najmenej? Na začiatok možno aspoň pripustiť, že keby nebolo tých „keby“ z Romanovho prípadu nebol by pravdepodobne až taký priamočiary a silný ani vplyv, mediálnej agresivity, brutality, porna a násilností na neho (pravdaže ani na množstvo iných mladých ľudí. A vzápätí sa spýtať, načo je nám a čo nám dáva toľko tej agresivity, brutality, násilia a krvi v médiách. Samozrejme je dôležité zaoberať sa pálčivým problémom, čo sa na zabránenie vzniku a rozvoju porúch správania u detí a mládeže malo urobiť v minulosti, ale akútnejšie a naliehavejšie je hľadanie odpovede na otázku, čo sa pre nich dá urobiť dnes. Snažíme sa my dospelí, politici, psychológovia, sociálni pracovníci, lekári, umelci, žurnalisti, filmári, pracovníci televízie a rozhlasu zodpovední za výber programov pomáhať súčasným rodinám, pz ktorých mnohé prežívajú hlbokú krízu? Tá otázka je namieste, pretože za zdravý psychický vývin našich detí sme zodpovední my. My ich musíme naučiť, ako s agresivitou – touto prirodzenou vrodenou ľudskou dispozíciou – zaobchádzať, aby ju dokázali ventilovať tak, aby neškodila ani im ani ich okoliu. My ich musíme naučiť, ako majú zvládať konflikty a riešiť ich konštruktívnym, neubližujúcim spôsobom. My im musíme pomáhať rozširovať všeobecné právne povedomie. Aj od etiky a morálky pracovníkov médií závisí, akou kultúrou a umením „kŕmia“ mladého, ľahko ovplyvniteľného a formovateľného čitateľa, poslucháča, diváka. Samozrejme, trest – razantná, prísna odpoveď spoločnosti na nezvládnutú agresivitu, násilie je nevyhnutný a potrebný. Má svoje opodstatnenie, no jednoznačnou prioritou by mala byť podpora nerepresívnych, ale efektívnych preventívnych stratégií. Bonnský expert na trestné právo Horst Schuler hovorí „Deštrukcia vyvoláva deštrukciu, násilie ďalšiu vlnu násilia. V záujme pokojného rozvoja spoločnosti je potrebné túto špirálu niekde prerušiť. Nestačí sa len zamýšľať a rozvíriť verejné diskusie v médiách, keď sa prevalí brutalita mladých ľudí. Plk. PhDr. Mária Kreslová je generálna riaditeľka Zboru väzenskej a justičnej stráže SR Mjr. PhDr. Jaroslava Bullová je klinická psychologička Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Sučanoch Odznelo v septembri 2008 v Klube Femina na verejnej diskusii spisovateľov, výtvarníkov a novinárov na tému Fenomén násilia v súčasnom umení a jeho mladí konzumenti Redakčná úprava, perex a medzititulky Slovo