Padajúca krajina

Podľa denníka The New York Times správa amerických tajných služieb konštatuje, že Afganistan sa nachádza na „nadol smerujúcej špirále“. Potvrdzuje tak predchádzajúce polooficiálne a neoficiálne vyhlásenia diplomatov, vojakov i expertov o tom, že „Západ“ v Afganistane ani náhodou „nevyhráva“. Predbežná verzia National Intelligence Estimates (NIE), ktorú sa denníku podarilo získať, tvrdí, že prepad autority vlády Hamida Karzaja a nárast korupcie a obchodu s heroínom zásadne podkopávajú snahy o vytvorenie stabilného štátu. Minulý rok vyvolala správa NIE rozruch tvrdením, že Irán nevlastní jadrové zbrane a pokusov o ich vývoj sa vzdal v roku 2003. Ak sa potvrdí znenie NIE zverejnené v denníku, pre Bushovu administratívu to bude politický úder. Z „víťazstva v Afganistane“ totiž urobila jeden z hlavných zahraničnopolitických cieľov. Závery by však nemali byť prekvapením. Karzaj je v Afganistane známy ako „starosta Kábulu“ – keďže ostatné časti krajiny jeho vláda prakticky nekontroluje. Potvrdzuje to aj fakt, že napriek predchádzajúcim kategorickým vyhláseniam začal prostredníctvom Saudskej Arábie rokovať s Talibanom. Kto je zodpovedný Mnohí pozorovatelia sa zhodujú, že Karzaj – a medzinárodné jednotky – nebudú mať inú šancu, ako rokovať s Talibanom a s vojenskými barónmi ovládajúcimi jednotlivé časti krajiny. Paradoxné pritom je, že táto rozdrobenosť krajiny nie je dôsledkom akéhosi „prirodzeného vnútorného vývoja“, ale práve vonkajšieho zasahovania. Na konci 70-tych a najmä v 80-tych rokoch sponzorovali Spojené štáty americké za pomoci Saudskej Arábie a Pakistanu masívnu militarizáciu a islamizáciu afganskej spoločnosti. Pomocou nej chceli poraziť sovietske vojská a prosovietsku centrálnu vládu. Podarilo sa im to, no jedným z dôsledkov občianskej vojny bol aj praktický zánik centrálnej vlády, kriminalizácia ekonomiky a rozpad krajiny na regióny ovládané vojenskou mocou „silných mužov“. Čiastočné zjednotenie priniesol Taliban, ktorý tiež vyrástol z americkej podpory a vďaka americkým zbraniam, no neovládol celú krajinu. Na severe sa udržali lokálni vládcovia podporovaní Ruskom. Americký útok na Afganistan po roku 2001 opäť centrálnu moc rozbil. Od začiatku sa americká stratégia opierala nielen o drvivú technologickú a vojenskú prevahu, ale aj o spojenectvá s miestnymi vládcami, z ktorých mnohí boli radi, že sa zbavili centralizujúcej vlády Talibanu. Pyrrhovo víťazstvo Toto dedičstvo nesie Afganistan dodnes, a zlyhaním (alebo skôr neexistencii) stratégií zahraničných mocností na vybudovanie stabilného štátu a naštartovania ekonomického rastu, má čoraz vážnejšie dôsledky. Dnes má táto stredoázijská krajina pred sebou prakticky len dva pravdepodobné scenáre. Prvou možnosťou je, že sa bude vyvíjať „somálskou cestou“ – teda sa rozpadne, a tým pádom ostane dlhodobým zdrojom politickej i ekonomickej nestability. Druhá možnosť nie je pre Afgancov omnoho lepšia. Dohoda dôležitých hráčov by mohla priniesť vytvorenie pomerne stabilného, poloautokratického režimu. Ten sa bude môcť spočiatku spoliehať na podporu zahraničných jednotiek (v mene hesla „čokoľvek je lepšie ako chaos“ a v dôsledku neschopnosti splniť sľub vytvorenia „demokratickej krajiny“), no ich postupné sťahovanie bude nevyhnutným procesom. Prežitie vlády tak bude závisieť od schopnosti vyrovnávať záujmy dôležitých mocenských skupín – a potláčať záujmy ostatných. Je otázne, či bude „Západ“ (alebo minimálne podporovatelia afganskej vojny) schopný ktorýkoľvek z týchto výsledkov označiť za „víťazstvo“. Autor je stálý spolupracovník Slova Medzititulky Slovo