Neznesiteľná ľahkosť poškvrnenia

Opľuť a ogrcať meno svojho najväčšieho spisovateľa mi pripadá prinajmenšom ako veľmi nechutná záležitosť. To, že sa na takúto vec podujal niekto z českých novinárov, ma vôbec neprekvapuje. Horšie je však to, že celú kauzu rozprúdila štátna inštitúcia, konkrétne Ústav pre štúdium totalitných režimov. A to na základe jednostránkového dokumentu ZNB, ktorý dotyčný spisovateľ nepodpísal. Pri kauze Milana Kunderu sa samovoľne vynára niekoľko podstatných otázok. Ako môžeme považovať za dôveryhodné dokumenty organizácie, ktorú zákonodarcovia nazvali zločinnou? Organizácia bola zločinná, ale jej dokumenty sú čisté ako ľalia? To predsa postráda akúkoľvek logiku. Okrem toho, český súd rozhodol, že niektorí agenti ŠtB zo Slovenska, ktorí sa nachádzajú do dnešného dňa v registračných protokoloch na webovej stránke Ústavu pamäti národa (ÚPN), v skutočnosti agentmi neboli. Možno najzaujímavejší príbeh mala bývala zodpovedná redaktorka vydavateľstva Tatran Soňa Čechová (9. 9. 1930 – 4. 3. 2007). Tá sa po prevrate stala vydavateľkou a šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka časopisu Mosty, ktorý vznikol z iniciatívy jej syna Vlada Čecha. Predpokladám, že český súd rozhodol hneď na začiatku deväťdesiatych rokov o tom, že Soňa Čechova nebola agentkou ŠtB. Chcel by som veľmi, vedieť na základe čoho. Mal český súd vôbec k dispozícii všetky dokumenty, ktoré má k dnešnému dňu ÚPN? Dosť o tom pochybujem. Bolo by nadmieru zaujímavé zistiť aj to, kto sa zúčastnil na pojednávaní a vypovedal v prospech Sone Čechovej. Preto sa črtá iná otázka: prečo agentkou ŠtB už nie je práve Soňa Čechová, ale iní agenti ostávajú aj naďalej agentmi ŠtB? Keď Soňa Čechová zomrela, objavil sa v časopise Listy na jej počesť nekrológ od bývalej signatárky Charty 77 Jiřiny Šiklovej. V tom nekrológu nenájdeme ani zmienku o tom, že pani Čechová niekedy vo svojom živote pochybila, naopak, sú tam iba samé superlatívy. Napriek tomu, že v knihe historika Jerguša Sivoša XII. správa ZNB, ktorá vyšla o rok neskôr, si môžeme prečítať vetu, že na spoluprácu s ŠtB boli získaní aj Juraj Vereš, Soňa Čechová – Frišová, Ladislav Košťa a mnohí iní. Podotýkam, že Jerguš Sivoš je historik slovenského Ústavu pamäti národa, ktorý úzko spolupracuje s českým Ústavom pre štúdium totalitných režimov. Najzaujímavejšie na celom prípade je to, že český ÚSTR nikoho neupozornil na fakt, že slovenský ÚPN stále eviduje Soňu Čechovú ako agentku ŠtB, ale ani chvíľu neváhal poškvrniť meno svetoznámeho spisovateľa českého pôvodu. Takýto postoj ÚSTR je jednoducho neférový. Lenže tým sa príbeh Sone Čechovej nekončí. Táto dáma získala prestížnu novinársku cenu Ferdinanda Peroutku a prezident Václav Havel ju v roku 2002 ocenil Medailou za zásluhy druhého stupňa. Pretože vtedy ešte slovenský ÚPN neexistoval, Václav Havel nemusel poznať fakty, ktoré by mohli byť v archíve ÚPN. Je však neprípustné, aby záležitosť Sone Čechovej zostala pre verejnosť aj ďalej utajená. Aspoň na Slovensku by sa mali zverejniť všetky dostupné dokumenty z archívu ÚPN, podľa ktorých sa historici rozhodli aj naďalej Čechovú evidovať ako agentku ŠtB. Ak dokumenty ŠtB nebudú dostatočne presvedčivé (mal by existovať viazací akt alebo nejaký jej podpis na dokumente ŠtB), mali by Soňu Čechovú z registračných protokolov vyškrtnúť. Za to, že ÚSTR s neznesiteľnou ľahkosťou poškvrnil svetového spisovateľa, zodpovedá riaditeľ ústavu Pavel Žáček, ktorý už v minulosti poškvrnil štyroch kanadských občanov (podotýkam, že dvaja z nich sú profesori prestížnej Albertskej univerzity), keď ich označil za emisárov OUN. Je už najvyšší čas, aby Pavel Žáček opustil ÚSTR a česká strana si našla menej snaživého kandidáta na očierňovanie osobností zo západnej Európy. Dúfam, že sa to stane najneskôr po tom, ako voľby v Čechách vyhrá sociálna demokracia. Prajem jej to z celého srdca. Nemôžem ukončiť tento článok bez toho, aby som nevyzdvihol postoj niektorých českých spisovateľov a osobnosti českého kultúrneho života, čo sa postavili na stranu Milana Kunderu. Je to literárny historik Zdeněk Pešát, ktorý dokonca v kauze vystupuje ako svedok, spisovateľ Milan Uhde a dramatik Karel Fuksa, obidvaja z Brna, a napokon aj spisovateľ Jiří Dědeček. Zároveň musím povedať, že sa mi nepáčil postoj spisovateľov Ivana Klímu a Jiřího Stránského, ktorí mali možnosť svoj názor vyjadriť v Českej televízií. Na záver chcem dodať, že som naozaj rád, že na Slovensku neexistuje lustračný zákon, ktorí nezmyselne ruinuje osudy ľudí v Česku. Na druhej strane som potešený tým, že existuje ÚPN. Slovenský ÚPN zatiaľ neurobil takú fatálnu chybu ako ÚSTR a mal by sa z nej poučiť. Takto si udrží aspoň tú neveľkú obec podporovateľov, ktorej viac ako na súčasnom politickom dianí záleží na faktickej objektivite nedávnych dejín. Autor je ukrajinista