SPP pri cenových návrhoch zahmlieva

Slovenský plynárenský priemysel sa už tento rok údajne nebude pokúšať presadiť zvýšenie regulovaných cien plynu. Domácnosti si teda môžu čiastočne vydýchnuť, aj keď rast cien pre podniky sa aj tak prejaví na konečných cenách ich produktov a služieb. Za plyn ani za dodávku tepla však budúci rok viac platiť nebudeme, čo je dobrá správa najmä v súvislosti s očakávanými hospodárskymi problémami. Západoeurópske vedenie SPP vzdalo súboj s vládou, ktorá ho svojím razantným postojom viditeľne prekvapila. SPP vyhlásil, že sa mu postoj Úradu na reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) nepáči a preto zváži dokonca právne kroky. Keďže úrad je štátny orgán, bol by to u nás naozaj unikát, keby sa so štátom súdila firma, ktorej väčšinovým vlastníkom je práve štát. ÚRSO sa však prípadného sporu nebojí a ak by k nemu došlo, údajne má na svoju obhajobu pripravený aj jeden pikantný dokument. Vymyslené náklady – vymyslená strata Zdroje blízke regulátorovi tvrdia, že plynári nedokázali presvedčivo doložiť navrhované zvýšenie cien. Presne vraj dokonca neuviedli ani výšku svojej obchodnej marže. Ak by to nebolo také dôležité, dala by sa táto informácia považovať za úsmevnú – ako je možné, že SPP nevie, koľko si „prihadzuje“ na všetky náklady, keď stanovuje ceny plynu pre konečných odberateľov? Respektíve, ak to vie – o čom niet pochýb – prečo sa to bojí oznámiť regulátorovi? Ten potom naozaj nemôže súhlasiť ani so symbolickým návrhom na zvýšenie, pretože nedokáže zodpovedne posúdiť všetky zložky navrhovanej ceny. Podľa ÚRSO pritom iba približne polovicu požadovanej ceny tvorí nákupná cena plynu, zvyšok sú ostatné, vlastné náklady SPP. Ak by sme ich poznali a mohli posúdiť ich oprávnenosť, zistili by sme, či vedenie plynárenského monopolu dokonca nepodvádza. SPP totiž v reakcii na posledné rozhodnutie ÚRSO o. i. uviedol, že odmietnutie zdražovania plynu pre domácnosti prehĺbi jeho stratu z tejto činnosti. Plynári tvrdia, že takto za posledné roky stratili už asi miliardu korún, keďže plyn domácnostiam predávajú pod cenu. Lenže dnes toto tvrdenie nikto nedokáže zodpovedne potvrdiť. Vôbec totiž nie je jasné, či na tom SPP naozaj niečo stráca. Aj podľa ÚRSO môžu plynári znížiť vlastné náklady a je dokonca možné, že aj s obchodnou maržou môžu byť niektoré nadhodnotené, alebo jednoducho zbytočné. A tak je celkom reálne, že ak by sa SPP správal zodpovedne, dokázal by plyn domácnostiam predávať za terajšiu cenu aj bez toho, aby sa „dostával do straty,“ ktorá je možno iba vymysleným marketingovým ťahom. Napokon, premiér Robert Fico francúzskym a nemeckým akcionárom v odkaze, aby šetrili na vlastných nákladoch, uviedol príklady, ktoré svedčia o tom, že takáto verzia nie je nereálna. Po privatizácii plynárenského podniku sa naozaj ukázalo, že zahraniční akcionári „vyťahovali“ z SPP peniaze aj tak, že platili premrštené ceny za rôzne poradenské aktivity vlastným „matkám“, alebo im blízkym firmám. Takže nie je vylúčené, že by hĺbkový nezávislý audit mohol odhaliť obdobné „podvodíky“ aj pri terajších nákladoch. Miliardové dividendy Aj keby sme však uznali, že plynári majú pri nákladoch, a teda pri strate, pravdu, neznamená to, že by mala vláda ustúpiť. Pripusťme teda, že v jednom segmente svojho podnikania bude SPP vykazovať stratu. No a čo? V iných ju vykazovať nebude, takže celkovo bude aj tak v priam rozprávkovom zisku. Len za minulý rok to bolo takmer 17 miliárd korún. Návrh KDH na vytvorenie akéhosi „fondu solidarity“, z ktorého budú daňoví poplatníci pomáhať sociálnymi dávkami ľuďom, ktorí nebudú vládať platiť zdražený plyn, je zvrhlosť. Prečo by sme z našich daní mali kompenzovať mnohomiliardový zisk plynárenskému monopolu? Veď, ak plyn nezdražie, štát príde o asi sto miliónov z dividend. Koľko by sme však museli zaplatiť na takýchto sociálnych dávkach? Nórsko je skvelým príkladom toho, ako štát dokáže využiť v prospech svojich občanov prírodné bohatstvo krajiny. Nikto sa tam neoháňa krížovými dotáciami ani čistými trhovými princípmi – vďaka rope je z Nórska bohatá krajina, ktorá práve preto netúži ani po vstupe do EÚ. Z príjmov za ropu financujú tamojšie vlády už desaťročia pre nás až neuveriteľný blahobyt obyvateľov. Naším spoločným bohatstvom je poloha Slovenska, ktorá nám umožňuje profitovať z tranzitu plynu. Nie je dôvod, aby z neho ťažili iba zahraničné plynárske koncerny a už vôbec nie na úkor obyvateľov nášho štátu. Naopak, malo by byť prirodzené, že z neho máme úžitok všetci. Nemeckí a francúzski akcionári SPP sa hrajú na chudáčikov, ale akcií sa vzdať nemienia. Nečudo, lebo takúto super výhodnú investíciu u nás už dávno nikto neurobil. Polovica kúpnej ceny – vyše 60 miliárd – sa im vrátila už po piatich rokoch, ďalšia sa im vráti približne o šesť, sedem rokov. Pri investícii na minimálne 80 až 100 rokov je to zisk, o akom sa iným investorom ani len nesníva. Dosahované zisky ani z ekonomického hľadiska neobhajujú návrhy na zdraženie plynu. Je preto isté, že SPP tento boj so súčasnou vládou prehral. Autor je ekonomický novinár