Salvador Allende nemohol predvídať Pinochetovu účasť v podvratnej činnosti a nemal na to ani žiadne dôvody. Ľudová jednota Pinochetovi bezvýhradne dôverovala a Pinochet mal všetky informácie o obranných plánoch vlády. Zrada však bola lákavá – sľubovala splnenie veľkých snov malého človeka, sľubovala vyniesť priemernosť na výslnie moci. Veliteľ ozbrojených síl Augusto Pinochet po dlhšom váhaní podpísal výzvu veliteľa námorných síl admirála Josého Toribia Merinu. Štrnásteho júna 1974 bola formálne založená organizácia DINA, štátna tajná služba, ktorá Pinochetovi slúžila predovšetkým na hľadanie a likvidáciu odporcov jednak v celej krajine, jednak vo vlastných radoch. Prerod z apolitického, pracovitého a húževnatého, no viac-menej priemerného a výnimočnými vlastnosťami neoplývajúceho vojaka a veliteľa ozbrojených síl na jedného z najkrutejších diktátorov v moderných dejinách doslova vyráža dych. Je totiž vynikajúcou ukážkou javu, že priemernosť a nedostatok charizmy v kombinácii s obrovskými ambíciami produkujú tú najnemilosrdnejšiu ľudskú krutosť. Augusto Pinochet po štátnom prevrate, na ktorom sa takmer do poslednej chvíle zdráhal zúčastniť, podupal všetky zásady vládnutia, zmyslu pre fair-play, diplomaciu, právo, ale čo mrazí azda najväčšmi, cynicky zradil nielen blízke priateľstvá a vzťahy, ale k blízkym ľuďom sa zachoval s krutosťou, akú nemohol očakávať ani najväčší nepriateľ. Pinochet nebol poznačený nedostatkom lásky rodiny ani si známych a priateľov nevyberal podľa ich politickej orientácie. Sám napokon vyhranenú politickú orientáciu nemal, a v čilskej armáde rešpektoval nariadenia vlády, aj keď tá vláda bola socialistická. Nemal osobný šarm, aby si mohol vypestovať kult osobnosti vlastný iným diktátorom. Ako napísal Hugh O´Shaughnessy, Pinochet neoplýval zanietenou sebaláskou a nadšením ako napríklad Fidel Castro, nebol ani plamenne márnomyseľný ako Benito Mussolini, nemal ani krutú inteligenciu a žulový charakter nemeckých mužov, ktorí nadchli miliónové davy pre hrôzu druhej svetovej vojny. Priatelia pominú Jeden z najbližších Pinochetových priateľov bol generál Carlos Prats, ktorého dal ako čerstvý diktátor spoločne s inými blízkymi priateľmi nemilosrdne zavraždiť. Približne mesiac pred smrťou napísal Prats list vdove po Josém Tohá, v ktorom neuveriteľnú metamorfózu blízkeho priateľa opísal nasledovne: „Pokiaľ ide o Pinochetovo správanie, uisťujem ťa, že jeho vlastizrada nemá v dejinách Čile obdobu. Ako máme chápať jeho láskavé a vľúdne správanie od marca do septembra 1973, ak sa on sám rozhodol podpísať Allendeho zhodenie len deň pred pučom? Vysvetlenie nám ponúka jedine jeho osobnosť – podobne ako v Duvalierovom prípade – obdivuhodne sa v nej snúbi úžasná mentálna malosť s obrovskou dávkou duševnej perverzity.“ Jediná skutočne vážna hrozba Pinochetovmu režimu prichádzala zvonka, a to od umiernených nekomunistických exulantov, ktorí by boli schopní vytvoriť exilovú vládu a získať podporu vlád viacerých štátov. Tí, ktorí mohli byť potenciálnymi vodcami podobných exilových hnutí, boli generál Carlos Prats a Allendeho bývalý veľvyslanec v Spojených štátoch amerických Orlando Leteriér, ktorý v posledných dňoch Allendeho vlády zastával aj post ministra obrany. Tretím bol Bernardo Leighton Guzmán, kresťanský demokrat a jeden zo zakladateľov Kresťansko-demokratickej strany, ktorý bol v období vlády prezidenta Artura Alessandriho Palmu ministrom sociálnych vecí a v období vlády prezidenta Eduarda Freia Montalvu ministrom vnútra. Pinochet sa rozhodol, že všetci musia byť zavraždení. O vykonanie jeho želania sa mala postarať čerstvo založená organizácia tajnej služby DINA (Dirección de Inteligencia Nacional). Carlos Prats odišiel do argentínskeho hlavného mesta Buenos Aires, kde chcel na základe svojich denníkov spísať a vydať svoje spomienky. Len niekoľko týždňov po prevrate si do denníka zaznamenal, že Čile sa pučom „prepadlo nižšie, ako Dominikánska republika pod vedením Rafaela Trujilla, Paraguaj za diktatúry Alfreda Stroessnera či Haiti Francoisa Duvaliera. Mysleli sme si, že sme najcivilizovanejšou krajinou nášho kontinentu a dnes sa potápame do barbarizmu“. Vražda generála Carlosa Pratsa bola prvou veľkou objednávkou DINA. Na jej vykonanie si najala občana USA Michaela Townleyho. Tridsiateho septembra 1973 sa Carlos Prats spolu s manželkou Sofiou vracali z večere a ich auto vybuchlo, keď doň nastúpili. Pratsa roztrhalo na kusy a jeho manželka zhorela na sedadle auta. Správy o vražde Čile šokovali. Na všeobecné pobúrenie reagoval Pinochet vyhlásením, že Pratsovu vraždu mohli vykonať jedine anti-pinochetovské sily v záujme očierniť juntu. Na dôkaz pravdivosti svojho vyhlásenia oznámil, že Pratsovo telo pochovajú so všetkými oficiálnymi poctami. Keď však rakvu previezli do Čile, prišiel rozkaz všetky pocty zastaviť a nové vyhlásenie znelo, že Čile argentínsku vládu nepožiada o vyšetrenie vraždy. Prípad Carlosa Pratsa sa začal vyšetrovať až v roku 1999 na nátlak organizácií pre ľudské práva. Do tretice všetko dobré Ten istý nájomný vrah sa mal postarať aj o smrť Bernarda Leightona v roku 1975 v Ríme. Townley sa však rozhodol prenechať poslanie vodcovi talianskeho neofašistického hnutia Stafanovi delle Chiaie. Delle Chiaie vraždou poveril fašistické zoskupenie Ordine Nuovo, ktoré sa už v minulosti osvedčilo v platených atentátoch baskických odporcov Francisca Franca. Leightona v Ríme zasiahla guľka, ale pokus o vraždu prežil. Pinochet bol napriek tomu spokojný. Onedlho zavítal do Španielska, kde sa zúčastnil pohrebu generála Francisca Franca. Obaja muži si po čilskom prevrate vymieňali korešpondenciu plnú vzájomného obdivu a Pinochetova prítomnosť na pohrebe dodávala udalosti mimoriadny lesk. Po návrate do Čile Pinochet neúspešného Leightonovho vraha, ktorého taliansky súd v neprítomnosti odsúdil na osemnásť rokov väzenia, povýšil na generála. Posledného z trojice najobávanejších Pinochetových odporcov, Orlanda Leteriéra zavraždili 17. septembra 1976 v Spojených štátoch amerických. „Vymyslené“ svedectvo Sheily Cassidyovej Prvé informácie o spôsoboch mučenia členmi tajnej služby DINA podala britská lekárka Sheila Cassidyová, ktorá od roku 1971 pracovala v Čile. V období vlády Salvadora Allendeho pracovala Cassidyová v nemocnici vo Valparaíse a horlivo sa zúčastňovala na programoch zlepšovania zdravotnej starostlivosti pre najchudobnejších Čiľanov. V roku 1975 ju katolícky kňaz Patricio Cariola vyzval ošetriť istého zraneného muža, zhodou okolností Nelsona Gutiérreza, jedného z hlavných predstaviteľov ľavicového hnutia MIR (Movimiento de Izquierda Revolucionaria). Zakrátko Cassidyovú zatkli agenti DINA a niekoľko dní mučili v neslávne známom centre Villa Grimaldi. Vo svojej autobiografii Cassidyová opisuje niekoľko spôsobov, akými Pinochetovi ľudia pátrali po informáciách: „Odviedli ma do miestnosti s posteľou a rozkázali mi vyzliecť sa donaha. Ruky aj nohy mi priviazali ku kovovej konštrukcii postele tak, že mi v žilách sotva pulzovala krv. Keď ma mučili prvý raz, nevedela som, kam umiestnili elektródy a bolesť sa šírila do celého tela. Tentoraz však boli oveľa vynaliezavejší – jednu elektródy mi zasunuli do vagíny a druhou vyvolávali elektrický prúd, kedykoľvek si zmysleli. Nepamätám sa, kedy som začala hovoriť. Iróniou osudu mi neverili žiadne pravdivé slovo a oveľa presvedčivejšie sa im zdali všetky lži, ktoré som sa im snažila nahovoriť na začiatku. Najotrasnejšie elektrošoky som utŕžila vtedy, keď som priznala, že na Gutiérrezovu operáciu ma zavolal katolícky kňaz a prítomné ošetrovateľky boli mníšky.“ Cassidyovú prepustili len preto, že podpísala vyhlásenia, že počas štyroch dní strávených v trestnom tábore nepodstúpila nijaké fyzické ani psychické mučenie a nevie nič o tom, že by bol týraný niekto iný zo zadržiavaných. Britská labouristická vláda odvolala svojho veľvyslanca zo Santiaga de Chile a zakázala vývoz zbraní do Čile. Diplomatické vzťahy medzi Čile a Veľkou Britániou ostávali na bode mrazu až do roku 1980, keď sa britskej vlády ujali Konzervatívci. Ctihodný barón Nicholas Ridley, jeden z najbližších spolupracovníkov Margaret Thatcherovej zodpovedný za vzťahy s Latinskou Amerikou sa vyjadril, že Cassidyová svoju výpoveď zámerne zveličila. Členovia britskej Conservative Party celkom ostentatívne prehliadali často celkom úprimné vyhlásenia Augusta Pinocheta priznávajúce mučenie „marxistov“ a „komunistov“. Nemecký luteránsky biskup v Čile Helmut Frenz, ktorý spolupracoval s mimoriadne rešpektovaným katolíckym biskupom Raúlom Silvom vypovedal, že keď sa vo februári roku 1974 spolu s katolíckymi kňazmi osobne stretol s Pinochetom, generál sa vonkoncom nepokúšal zakrývať pravdu o mučení, bez ktorého by sa, ako povedal, zajatci nikdy nepriznali. Na argument, že medzi mučenými bolo aj mnoho kňazov dostal Frenz odpoveď: „Nie sú to kňazi, sú to marxisti.“ Operácia Condor Operácia Condor dostala názov podľa typického andského dravca kondora, charakteristického predovšetkým obrovským rozpätím krídel. Išlo o kampaň štátneho terorizmu realizovanú pravicovými diktatúrami Latinskej Ameriky v období od 50-tych až 80-tych rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Medzi hlavných architektov dlhodobo utajovanej a o to smutnejšie preslávenej operácie patrili aj Augusto Pinochet a jeho námestník Manuel Contreras. Činnosť Operácie Condor sa sústredila predovšetkým na štátny teror v Čile, Argentíne, Uruguaji a Paraguaji, čiastočne aj v Bolívii a v Brazílii. Prvé stretnutie sa uskutočnilo na sklonku novembra 1975 v Santiagu de Chile. Čas vzniku operácii žičil: podobne ako v Čile, aj v Uruguaji sa v roku 1973 presadila vojenská diktatúra a štátny prevrat v roku 1976 nasmeroval podobnou cestou aj Argentínu. V roku 1976 navštívil Augusta Pinocheta minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger a oboznámil sa s podrobnosťami o štruktúre a spôsobe vyvíjania činnosti Operácie Condor. Práve Kissinger sa stal tým, na koho sa Pinochetovo Čile mohlo spoľahnúť s absolútnou dôverou a vďaka ktorému sa mnohí teroristi ešte aj dnes tešia skôr povesti mierotvorcov pracujúcich v záujme „demokracie“, „slobody“ a „národnej bezpečnosti USA“, prípadne sa o nich takmer dokonalo mlčí. Operácia Condor veľmi dlho vyvíjala svoju činnosť takmer dokonale utajene. December 1992 však priniesol zvrat. V Paraguaji objavili archívy tajnej služby (Archívy teroru) obsahujúce podrobnosti o každom jednom prípade Operácie Condor. V rámci Operácie Condor zavraždili približne 50-tisíc ľudí, okolo 30-tisíc je nezvestných a približne pol milióna skončilo vo väzení. Rettigova komisia So smrťou Salvadora Allendeho stratil v Čile Kongres akýkoľvek význam. Pinochet vedel, že podstatného piliera štátnej moci, teda právneho systému, sa nemusí nijako obávať ani ho rešpektovať; uvedomoval si, že sudcovia mu nikdy nespôsobia závažnejšie problémy. Po štátnom prevrate sudcovia len veľmi opatrne vyjadrili znepokojenie nad skutočnosťou, že Pinochetovým ministrom spravodlivosti bol vojenský generál Hugo Musante, ktorého neskôr nahradil právnik Miguel Schweitzer. Podľa Komisie pre pravdu a zmierenie z roku 1991, všeobecne známej pod názvom Rettigova komisia, právnici a sudcovia zlyhali na plnej čiare. Súdny tribunál odmietol garantovať ochranu (habeas corpus) väzňom DINA alebo CNI (Centro Nacional de Información), neexistovalo nijaké úsilie preveriť nespočetné množstvo neoficiálnych centier, kde zadržiavali nepohodlné osoby, o ktorých sa však vedelo a dokonca písalo v najmä zahraničnej tlači. Ľahkomyseľne a laxne posudzovali výpovede mučených väzňov ako pravdivé, takže im mohli prisudzovať skutky, o ktorých obvinení nič nevedeli. Pinochetova mašinéria okamžite po prevzatí moci zatriedila sudcov a právnické osoby do troch kategórií: chvályhodní, uspokojujúci a nevyhovujúci. Do poslednej kategórie zaradili predovšetkým tých, ktorí neprejavili dostatočne rukolapný odpor voči Allendeho vláde a na základe toho ich okamžite a bez ďalších odôvodnení alebo práva na odvolanie vylúčili. O jednotlivých prípadoch a osudoch „nevyhovujúcich“ sudcov podáva podrobné informácie kniha Alejandry Matusovej El Libro Negro de la Justicia Chilena (Čierna kniha čílskej justície) z roku 1999. Mnohých z nepohodlných sudcov nezbavili práva naďalej vykonávať svoje povolanie, bez stopy však zmizli, prípadne sa ich pozostatky našli neskôr – najmä v 90-tych rokoch – v masových hroboch po celej krajine. Tichomorské intermezzo Augusta Pinocheta v priebehu 70-tych rokov nielenže väčšina zahraničných vlád ignorovala, ale samotné Čile a predovšetkým jeho ozbrojené sily sa tešili milosti potenciálneho medzinárodného bojkotu. Jeden medzinárodný incident však zaťal do veľmi citlivého nervu Pinochetovho obrazu. V marci roku 1980 sa generál vybral na oficiálnu návštevu Filipín a po ceste sa mal zastaviť na tichomorskom ostrove Fidži, niekdajšej britskej kolónii. Filipínska republika prirodzene nebola významnou svetovou veľmocou, ale s Čile ju spájala španielska koloniálna minulosť. Oblasť Tichomoria bola okrem iného významnou oblasťou čilského exportu. Ferdinand a Imelda Marcosovci Pinocheta opakovane pozývali na oficiálnu návštevu. Prvý šok prišiel, keď Katolícka Univerzita Thomasa Morea v Manile odmietla vyhovieť žiadosti vlády udeliť Augustovi Pinochetovi čestný doktorát. Druhý nastal vo chvíli, keď počas medzipristávania na ostrove Fidži doručili generálovi správu, že jeho návšteva Filipín sa ruší. Úsilie filipínskej vlády nedokázalo odolať tlaku katolíckych duchovných a Organizácii spojených národov, za ktoré sa generál Alfredo Canales vyjadril, že Pinocheta možno vyhlásiť za personu non grata. Manila nakoniec vyhlásila, že Pinochetov prejav na letisku musela zrušiť, pretože generál by na verejnosti nemal vystúpiť v uniforme, ale v civilnom oblečení. V zrušení filipínskej návštevy zohral okrem iného významnú úlohu bývalý švédsky predseda vlády Olof Palme. Medzipristátie na Fidži prinieslo do tretice okrem nedostatku paliva ďalšie prekvapenie. Pilot dlho nemohol s lietadlom pristáť, pretože pracovníci letiska zablokovali pristávaciu dráhu. Predseda vlády Fidži, Ratu Sir Kamisese Mara zamýšľané stretnutie s čilským diktátorom zrušil. Vláda tichomorského ostrova vyhlásila, že čilský prezidentský pár nemôže byť ubytovaný v reprezentatívnom sídle pre prominentných hostí vzhľadom na obrovské protesty verejnosti. Keď sa lietadlu napokon predsa len podarilo pristáť, personál letiska náhle „zabudol“ používať v škole naučenú angličtinu a nástojil na používaní vlastného jazyka. Jediná pozornosť, ktorej sa čilskému prezidentskému páru na letisku dostalo, boli plnené sendviče a bublinkové nápoje z plechovky. Pinochetovu návštevu Fidži korunovala o jednej po polnoci cesta do hotela autom, ktoré okamžite zbombardovala spŕška pokazených vajec a paradajok od statočne vyzbrojených demonštrantov. Jediným pozitívnym momentom tak ostala skutočnosť, že o filipínskom výlete s medzipristátím na Fidži sa drvivá väčšina sveta vôbec nedozvedela. Z pokazeného „výletu“ obvinila Pinochetova manželka Lucía ministra zahraničných vecí Cubillosa a v dôsledku toho sa okamžite rozlúčil so svojím postom. Prvý plebiscit Tragikomický tichomorský výlet však mal v konečnom dôsledku hlboké následky, pretože hlboko ponižujúcim spôsobom obnažil neexistenciu politickej legitimity Čile v zahraničí, ako aj pomerne širokú diplomatickú izoláciu. Diktátor sa teda rozhodol popracovať na svojej domácej popularite. Symbolicky, na 11. septembra 1980, teda presne sedem rokov po štátnom prevrate, vyhlásili prvý plebiscit. Voľby boli povinné a každý volič bol zaviazaný povinnosťou zanechať na volebnom lístku odtlačok palca. Vzhľadom na pravidlá volieb bolo len prirodzené, že väčšina hlasov vypovedala o priaznivom vzťahu ku generálovi, dokonca v niektorých provinciách získal viac hlasov, ako bolo v skutočnosti voličov. Pinochet bol uvedený do prezidentského úradu na ďalších osem rokov. Usídlil sa v novorekonštruovanom paláci La Moneda (do ktorého, v záujme ochrany verejnej morálky, nesmela nijaká žena vstúpiť v nohaviciach). Lenže verejné nepokoje boli čoraz častejšie a početnejšie. V rokoch 1983 až 1986 zavraždili pri demonštráciách a protestoch takmer 150 ľudí. Udalosti vrcholili v roku 1986. Krátka návšteva amerického senátora Edwarda Kennedyho, ktorý vo Washingtone robil veľa na zastavenie dodávok zbraní Čile, bola motiváciou na niekoľko veľkých protipinochetovských protestov. Opoziční politici pracujúci v ilegalite pripravili dokument s požiadavkou politickej slobody s názvom La Demanda de Chile (Požadujeme Čile). Siedmeho septembra 1986 zrealizovala Frente Patriótico Operáciu 20. storočie (Operación Siglo XX), ktorú pripravovala vyše roka. Keď sa Pinochet vracal so svojho vidieckeho sídla do Santiaga, prezidentský konvoj napadla malá gerilová skupina. Niekoľkí členovia eskorty boli okamžite mŕtvi, samotní generál mierne zranený. Vo svojich spomienkach Pinochet píše, že „zasiahla božia spravodlivosť“. Podobným spôsobom sa vo svojich blahoprajných listoch vyjadrili Ronald Reagan, Margaret Thatcherová či vatikánsky biskup Juan Francisco Fresno. Nech nenávidia, len nech sa ma boja Návšteva pápeža Jána Pavla II. v Čile v roku 1988 mala slúžiť na podporu Pinochetovej kandidatúry na prezidenta do roku 1996. Kandidoval sa sám a obyvateľov Čile verejne vyzval podporiť ho. Po spočítaní hlasov 5. októbra 1988 však získal len 43 percent hlasov a museli byť vyhlásené nové voľby. Keď sa správa rozletela po Santiagu de Chile, udalosti nadobudli rýchly spád. Onedlho vznikla koalícia kresťanských demokratov a stredoľavých strán (s výnimkou komunistov, ktorí podporovali Allendeho). Nad umierneným socialistom Ricardom Lagosom zvíťazil kresťanský demokrat Patricio Aylwin a po človeku, ktorý pätnásť rokov uplatňoval vojenskú diktatúru, prevzal legitímnym spôsobom post prezidenta. Nový prezident a starý generál sa stretli 13. mája 1990 a toto stretnutie rozhodne nebolo srdečné. Aylwin onedlho založil Komisiu pre pravdu a zmierenie, na ktorej čelo vymenoval Raúla Rettiga. V roku 1991 už vyššie spomínaná Rettigova komisia uverejnila svoju správu, podľa ktorej v období vojenskej diktatúry zavraždili alebo vyhlásili za nezvestných približne 2050 osôb. Mimoriadne nepríjemným mesiacom bol pre Pinocheta september 1990. Štvrtého septembra sa pozostatky Salvadora Allendeho dočkali oficiálneho štátneho pohrebu. O niekoľko mesiacov sa Pinochet pokúsil uplatniť na Rettigovej komisii vojenské násilie, čím novú vládu na čas ohrozil, o čo sa pokúsil aj v roku 1993 voči Aylwinovmu nástupcovi Eduardovi Freiovi – Tagle (synovi bývalého prezidenta). Lenže udalosti pracovali proti nemu, a to tým rýchlejšie, čím väčšie množstvo objavených mŕtvych začínalo „ožívať“ a po svojej exhumácii „vypovedať“. V roku 1995 boli odsúdení spolupáchatelia na vražde Orlanda Leteriéra. V roku 1998 sa Augusto Pinochet navždy rozlúčil aj s pozíciou veliteľa ozbrojených síl. Vo Vojenskej akadémii naposledy stiahli Pinochetovu zástavu a odovzdali ju do jeho rúk. On ju vzápätí odovzdal svojmu nástupcovi Ricardovi Izurietovi. Generálova éra sa skončila, ale strach ostal. Pinochetovi sa podarilo naplniť Cicerovo oderint dum metuant. Nemesis Pomsta prišla spolu so španielskym sudcom Baltasarom Garzónom (ktorý sa v týchto dňoch usiluje o získanie práva na exhumáciu zavraždeného F. G. Lorcu). Garzón v Madride uverejnil takmer 400-stranovú správu o genocíde, mučení a terorizme uplatňovanými Augustom Pinochetom. V septembri 1998 odletel Pinochet s manželkou do Londýna, kde sa mu lady Thatcherová poďakovala za to, že do Čile „priniesol demokraciu, slobodu a ľudské práva“, ako aj za podporu vo vojne s Argentínou o Falklandy v roku 1982. V októbri ho hospitalizovali na Londýnskej klinike, kde ho zatkli za obvinenia uvedené v Garzónovej správe. Po odňatí slobody získal vo svojom zápase o právo na prevezenie do Čile neočakávaného spojenca. Na summite predstaviteľov EÚ a Latinskej Ameriky v Rio de Janeiru v roku 1999, kubánsky prezident Fidel Castro, ktorého meno viac ako štvrťstoročie neprešlo Pinochetovi cez ústa, vyzval vydať Pinocheta z anglickej väzby do Čile. Národný útlocit vlastný Latinskej Amerike, vysvetlil, nepožaduje nič menej. Najvyšší súd garantoval Pinochetovi ako bývalej hlave štátu imunitu. Na podnet Španielskeho kráľovstva sa britská Kráľovská prokuratúra (Crown Prosecution Service) proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu úspešne odvolala a sudcovia Snemovne Lordov rozhodli, že štatút bývalej hlavy štátu Pinochetovi imunitu nedáva. Minister vnútra Jack Straw inicioval právnické kroky vedúce k Pinochetovmu prepusteniu do Čile. Presadil, aby Pinochet vzhľadom na zdravotné problémy nemusel čeliť súdu. Diktátor sa do vlasti vrátil v marci roku 2000. Až do svojej smrti odolával obvineniam z mučení vo Villa Grimaldi, z vrážd, únosov, organizácii Karavány smrti či Operácie Condor a zo spolupráce s miamskými kubánskymi teroristami. Na sklonku októbra 2006 aj obvineniam z 36 prípadov únosov, 23 prípadov mučenia a vraždy a zmiznutia oponentov mučených vo Villa Grimaldi. Dvadsiateho piateho novembra 2006 na oslave 91. narodín prečítala Pinochetova manželka Lucía vyhlásenie svojho manžela: „Priznávam politickú zodpovednosť za všetko, čo sa stalo.“ Krátko na to bol vydaný príkaz domáceho väzenia za vraždy prívržencov Salvadora Allendeho bezprostredne po štátnom prevrate v roku 1973. Napokon však bývalého generála oficiálne neuznali za vinného ani z jedného zo zločinov spáchaných v období jeho vlády. Nestihli. Augusto José Ramón Pinochet Ugarte zomrel krátko po svojich 91. narodeninách, 10. decembra 2006, v Deň ľudských práv.
