Devätnásť rokov od revolúcie. Nežnej, zamatovej… Rekapitulujem svoj život, obzerám sa späť a spúšťam video vo svojej hlave. Mám čosi vyše dvadsať a pár rokov do tridsiatky, dva roky po skončení vysokej školy, nový štátny byt, na krku nepodareného muža a na rukách poldruharočnú dcéru. V telke štrngajú kľúče z námestí, na stenách našej obývačky visia plagáty Verejnosti proti násiliu a z okna veje československá zástava. Som namäkko. Eufória. Je to „sila“. Sedemnásty november, koniec týždňa, a nikto netuší, aký to bude mať spád. Muž, bohém a umelec, práve podpísal v STV petíciu. Doma šalel svokor, pod ktorým sa triasla jeho riaditeľská stolička. V pondelok sa zázračne upokojil: prevrátil kabát. (Dnes má vyše sedemdesiat a stále je riaditeľom toho istého podniku. Sprivatizovaného.) Môj muž už nie je môj muž a svokor už nie je môj svokor. Dcéra, ktorú som vtedy držala na rukách, má sama čosi vyše dvadsať, a ja vyše štyridsať, pár rokov do päťdesiatky, za sebou stroskotané manželstvo a viac ako dvadsať rokov učiteľskej praxe. Denno-denne trávim čas medzi deťmi demokracie. A je mi akosi úzko. (Práve som sa totiž zastavila v lekárni po lieky proti alergii pre mladšiu dcéru. Nevzala som ich. Som samoživiteľka a mám len učiteľský plat. Cena za ne ma totiž ohúrila, veď v inom meste za ne pýtali o tri stovky menej! Mysľou mi prebehla spomienka na časy s receptom za 1 Kčs a liekmi zadarmo.) Rozladená vchádzam do triedy a vysvetľujem žiakom tvorenie slov cudzieho pôvodu pomocou prípon. Vyslovím a napíšem na tabuľu prípony -ista a -izmus. Módne porevolučne zintegrovaný ôsmak vyprskne so smiechom: „Komunista!“ Druhý, podobný, mu cez uličku zakontruje: „Komunizmus!“ A spustí sa slovný ping-pong: „Lenin! Partizán! Pionier!“ Chlapci sa pučia od smiechu, ledva lapajú po dychu, div nespadnú zo stoličiek. Chúdence, nevedia, čomu sa smejú. Veď celý svoj krátky život odvšadiaľ počúvajú, že slová komunista, komunizmus, socializmus, Lenin, partizán, pionier označujú niečo (nevedia čo), z čoho sa treba vysmievať a čím treba pohŕdať. Požiadala som teda chlapca, ktorý má na svoje správanie čiastočne certifikát, aby si na budúcu hodinu pripravil pre spolužiakov zopár slov o Leninovi. Milo ma prekvapil, pretože túto požiadavku neignoroval. Na nasledujúcej hodine slovenčiny predstúpil pred tabuľu a suverénne predniesol: „Lenin, to boli tí traja oní (iba ja som však tušila, že traja oní by asi mali byť Marx, Engels a Lenin), čo kázali, aby ľudia mali len dve tričká, a po uliciach ich nosili na plagátoch.“ (Pravdepodobne mal na mysli prvomájové sprievody.) Bác! To bolo všetko. Netuším, z akého zdroja vzal a priniesol medzi spolužiakov tieto perly. Učebnice dejepisu, ktoré tieto deti používajú, Leninovo učenie „sumarizujú“ do dvoch – troch viet vo forme krátkej poznámky pod čiarou. Ich vyznenie má síce jemne dehonestujúci nádych, o dvoch tričkách sa však predsa len nezmieňuje. Alebo žeby mal žiačik-integráčik na mysli jednoducho dva dizajny v súčasnosti populárnych tričiek s podobizňou Lenina a okrídlenou vetou Učiť sa, učiť sa, učiť sa? Tieto tričká sú spolu s oblečením s nápisom CCCP a Ja robotaju v KGB, prípadne s tvárou fešáka Che Guevaru na prsiach a La Revolución na chrbte, asi jediné, čo porevolučnú mládež živo spája s bývalým režimom. Okrem nápisov na dvoch – troch tričkách nepoznajú zo sveta, v ktorom prežili mladosť ich rodičia, vôbec nič. V učebniciach sa dočítajú o stalinských zverstvách, o terore v totalitných päťdesiatych rokoch, o okupácii v šesťdesiatom ôsmom a naveľa-naveľa zopár odstavcov o Alexandrovi Dubčekovi. Naučia sa, že komunisti boli zločinci, socializmus znamená neslobodu, pioniersku šatku, dovolenku v Bulharsku a jediné rifle z maďarského Tuzexu. Podobné zjednodušenia sú síce úsmevné pre nás, ktorí sme v tej dobe žili a ktorí sa preto schuti zasmejeme na Pelíškoch – pre dnešné dieťa (ktoré síce Pelíšky nechápe, no zato možno vypozoruje, že ak sa na tom rodičia chichocú, bude to asi na smiech) však predstavujú jedinú dostupnú pravdu. Na živote v minulom režime pritom zďaleka nebolo zlé a na smiech úplne všetko. Nerozumiem, prečo sa im o tom rodičia zabudli zmieniť. Nemuseli by predsa vôbec vykladať idey Karla Marxa, napokon, o myšlienkach klasikov liberalizmu vedia tiež všetci rovnaké „mäkké f“ a nedokázali by asi pomenovať ani jedného oného. Ani na tých dvoch tričkách ich nenosia. (História ukázala, že v oblasti módy komunisti vyhrali.) Stačilo by spomenúť, že kedysi, a nie tak dávno, sme mali napríklad školské potreby zdarma. U zubára sa neplatilo, aj byt sa dostal takmer každému… Nie, príliš sme si nepocestovali a na nástenkách nám viseli podivné heslá, no neznamená to, že sme pred dvadsiatimi rokmi nemali elektrinu a chodili odetí do figových listov (prípadne do dvoch tričiek, ktoré nám vraj dovolil mať súdruh Lenin), že všetok pokrok je až záležitosťou dneška. Mohli by sa tí rodičia trocha posnažiť, aby ich ratolesti nedehonestovali (alebo aspoň nie takým hlúpym spôsobom, z ktorého trčí nevedomosť a obmedzenosť) dobu, v ktorej vyrastali a venovali jej polovicu svojho aktívneho života. Pretože „iba“ učiteľke, ktorá stojí so svojím tvrdením proti duchu doby, dieťa ťažko verí. A komunista, socialista, pionier a partizán takto ešte dlho ostanú na smiech. Aj keď, ktovie, možno bude u ďalšej generácie detí vyvolávať podobný chichot (a u tej súčasnej zasa plač) slovko demokracia, tiež cudzieho pôvodu. Redakčne upravené.
