Kauza Tipos – výhra bez tiketu

Tak nám chceli odvolať Počiatka. Jasné, že vedeli, že to neprejde. Ale to vôbec nie je podstatné. Jasné, že kvôli „kauze Tipos“. Ale ani to nie je podstatné. Pretože tieto parlamentné divadielka nie sú nikdy skutočným riešením. Niežeby také neexistovalo. Lenže to bolo dávno. V tejto kauze sa už všetko podstatné stalo a veľký hurhaj okolo epilógu má za cieľ dobre to zakryť. To je totiž jediná šanca pre skutočne zodpovedných, ako uniknúť aspoň morálnemu odsúdeniu. Mimochodom, zaujímavejšie ako samotná kauza je to, aké informácie a akým spôsobom o nej verejnosť dostáva informácie. Vari len jediný týždenník doteraz upozornil na skutočnú históriu prípadu, hoci práve ona je kľúčom k zodpovednosti zaň. Športovci sa nádejali… Nechcem príliš nudiť, ale predsa len sa musím aspoň na chvíľu vrátiť o desať rokov späť. Vtedy už naplno „blčal“ spor Športky a štátneho Tiposu, ktorý sa na pokyn ministerstva financií pokúsil „vysánkovať“ športovú firmu z tipovacieho biznisu. Športka vtedy patrila športovým zväzom združeným v Slovenskom združení telesnej kultúry a už nejaký čas sa sporila o stratený podiel na ziskoch Tiposu. Už vtedy tvrdila, že štátna firma používa jej know-how protizákonne, hoci to tak nebolo od začiatku. Začiatok je v tomto prípade prvý rok „slobodného Slovenska“. Vtedy vznikla v Česku Sazka a na Slovensku Športka a obe si sestersky podelili „autorské práva“ na populárne číselné tipovacie súťaže. Lenže na Slovensku bol prijatý zákon, ktorý takéto súťaže umožňoval prevádzkovať iba štátnej firme. Preto vznikol Tipos, ktorý spočiatku používal know-how Športky po vzájomnej dohode a za „podiel na zisku“. Po pár rokoch sa to zmenilo a Športka zostala mimo hry. Športovým zväzom sa to nepáčilo, lebo zisk zo Športky pre nich znamenal dôležitý príjem. Predsa len, štát nikdy nebude finančne podporovať šport tak, aby to stačilo. Za Mečiarovej vlády sa však spor aj tak nedostal na súd. Možno to bolo pre dotácie, ktoré SZTK predsa dostával, ale možno jeho funkcionári verili, že dohodnúť sa bude pre nich výhodnejšie, než sa súdiť. A nádej im dodávali aj blížiace sa voľby. Nie je nijakým tajomstvom, že na čele SZTK i Športky boli ľudia, ktorí mali blízko k vtedajšej Strane demokratickej ľavice. Ak považovali za reálne, že sa dostane do vlády, rozhodli sa počkať. Možno dokonca dostali aj nejaké prísľuby, veď v opozícii sa rozdávajú tak znesiteľne ľahko… … ale prišli o všetko Ale pre Športku prvá Dzurindova vláda zmenu nepriniesla. Teda, nie pozitívnu, lebo spor medzi ministerstvom financií a športovcami sa prehĺbil. Mečiarovci možno na nich kašľali, ale Dzurindovci sa ich rozhodli zlikvidovať silou. Keďže Športka nechcela ustúpiť, ministerstvo financií na SZTK poslalo finančnú kontrolu. Tá zistila rôzne nedostatky pri narábaní so štátnymi peniazmi a museli byť poriadne veľké, lebo Správa finančnej kontroly (SFK) vyrubila združeniu historicky najvyššiu pokutu. Napísať, že to bola pomsta za Spor Športky a Tiposu by znamenalo vystaviť sa súdnemu stíhaniu, ale faktom zostáva, že sa to dialo presne v čase sporu. Človek, ktorý bol aspoň trochu pri tom, ktorý mohol aj spoza opony sledovať celé to dianie sa nedokáže ubrániť hlbokému presvedčeniu, že vláda, v ktorej bol Ivan Mikloš podpredsedom pre ekonomiku sa rozhodla spor vyriešiť silou a neústupčivých športovcov chcela za ich boj za dodržiavanie práv a zákonov tvrdo potrestať. Z tohto hľadiska mohol mať I. Mikloš dobrý pocit. Športovci neboli schopní astronomickú pokutu zaplatiť, a tak im exekútor začal postupne habať majetok. V porovnaní s trhovou cenou prišlo SZTK o lukratívny majetok, vrátane niekoľkých rekreačných zariadení na mimoriadne exponovaných miestach (Vysoké Tatry, Bojnice) „za pár šupov“. A napriek rôznym pokusom sa museli vzdať aj Športky. Bohvie, či verili v úspech súdneho sporu so štátom, keď videli, ako ich štát šklbe, ako dopomohol zopár podnikateľom prísť k lukratívnemu majetku za veľmi lacných podmienok. Našiel sa však podnikateľ, ktorý v úspech veril. Asi jeho právnici poriadne preštudovali všetky spisy, asi mali lepší odhad, ako právnici Tiposu, asi boli lepšie motivovaní. V každom prípade dnes vieme, že akýsi realitný miliardár spoza rieky Moravy posúdil celý spor lepšie, ako Ivan Mikloš, ktorý prepásol niekoľko možností na jeho na urovnanie. Sám sa verejne priznal, že mal na stole zmluvu, ktorou mohol spor uzavrieť za 100 miliónov korún. (Ešte predtým mohol štát získať celú Športku za 21 miliónov!!!) Čosi v jej texte nebolo v poriadku, ale prečo nedosiahol úpravu neprijateľného textu sa už verejnosť nedozvedela. „Nečakaná“ prehra Ešte raz mohol I. Mikloš spor „zlikvidovať“ za 200 miliónov, ale – ako vyhlásil – to sa mu zdalo priveľa vzhľadom na to, že ho od začiatku považoval za podvod. I. Mikloš teda prepásol tri možnosti uzavrieť spor za 21, 100 a 200 miliónov korún, ale veril, že zo strany Športky ide o podvod, preto uprednostnil súd s presvedčením, že ho štát nemôže prehrať. No a teraz štát za jeho presvedčenie zaplatí (možno) 2 miliardy a možno ešte viac. Ivan Mikloš sa riadil svojím presvedčením a radami svojich právnikov. Tí zastupovali Tipos aj po zmene vlády v roku 2006. Rovnako ako podpredsedu SDKÚ, aj jeho nástupcu presviedčali, že spor na súde nemôžeme prehrať. Ján Počiatek teda Miklošových a Žiačikových (bývalý šéf Tiposu, ktorý teraz vystupuje na tlačovkách SDKÚ) právnikov nevymenil, všetko vraj mali pod kontrolou. Lenže ich schopnosť vyhrať súdny spor sa zrútila ako domček z kariet po rozsudku krajského súdu, ktorý nedal za pravdu Tiposu, ale Športke. J. Počiatek sa dostal do situácie, s ktorou nerátal – Miklošovi a Žiačikovi právnici na súde prehrali. Možno mal vtedy zatrúbiť na ústup, vyplatiť peniaze a spor uzavrieť s tým, že štátu spôsobil škodu (spor, nie Počiatek). Dnes si však všetci isto vieme predstaviť, čo by sa spustilo, keby sa vzdal možnosti odvolania. A tak sa odvolal a vymenil právnikov, čo by nepochybne urobil každý po prehratom súde. Bohvie, nakoľko víťazstvu verili oni, ale ich úlohou bolo bojovať na Najvyššom súde a odmenou im mali byť percentá z vysúdenej, resp. ušetrenej sumy. Keďže išlo o veľké peniaze, určite brali obhajobu štátu vážne. Ale ani to nestačilo a v lete Tipos definitívne prehral. Najvyšší súd vyniesol rozsudok, voči ktorému sa nemožno odvolať. Možno sa voči nemu iba dovolať, a to je niečo iné. Je to mimoriadny opravný prostriedok, oveľa komplikovanejší, než odvolanie. Okrem iného preto, lebo naň nestačí vôľa Tiposu či ministerstva financií, o svojej pravde by museli presvedčiť aj generálneho prokurátora. Ten by musel celý spor podrobne preštudovať a keby nadobudol presvedčenie, že v ňom došlo k porušeniu zákona, mimoriadne dovolanie by poslal. Výhodou by mohlo byť, že o ňom by rozhodoval väčší počet sudcov, a najmä – iní než o samotnom prípade. Okamžitý koniec tipovania Avšak tento postup mal jeden podstatný háčik – dovolanie nemá odkladný účinok na rozsudok. Inými slovami, aj keby sa na dovolaní začalo pracovať (generálny prokurátor prípravu dovolania odhadol na niekoľko mesiacov), dnešný rozsudok by platil a bol by vykonateľný. Takže Tipos by síce mal nádej na obnovenie sporu, ale zatiaľ by musel rozsudok aj tak splniť. V prvom rade teda tak či tak zaplatiť spomínané dve miliardy korún. A v druhom rade by musel zastaviť svoju činnosť. Veru áno. Médiá úplne ignorujú druhý výrok súdu – Tipos okamžite prestane prevádzkovať hry, na ktoré nemá know-how, keďže súd dal za pravdu Športke práve v spore o to, komu know-how k populárnym tipovacím súťažiam patrí. Ak by sa Tipos a minister Počiatek vykašľal na komunikáciu s právnikom R. Víteka a nič už s ním nepodpisoval, už v novembri by sa prestalo hrať Loto, v ktorého jackpote je dnes historická suma asi 270 miliónov korún! Ako by asi zareagovala verejnosť, ak by sa zrazu – zo dňa na deň – prestalo žrebovať? Pritom nejde len o verejnosť. Tipos odvádza štátnemu rozpočtu každoročne bezmála miliardu korún do rozpočtu, aj o tieto peniaze by sme zastavením hier prišli. Tipos teda podpísal s (nepriamo) R. Vítekom zmluvu. Zaviazal sa v nej vyplatiť súdom uznané odškodné za nezákonné používanie know-how Športky. Aby sa vyhol zastaveniu hier, za ďalšie peniaze odkúpil „autorské práva“ na tieto hry, takže definitívne by patrili štátu. A navyše zlikvidoval hrozbu ďalšej súdnej prehry o ďalšie stovky miliónov (možno miliardu) za nezákonné užívanie know-how v posledných rokoch (tie neboli predmetom tejto žaloby). Zbavil sa tak rizika, že by za to isté musel zaplatiť ešte raz. Dve miliardy a ešte viac Nič z toho by mimoriadne dovolanie nevyriešilo. Mimoriadne dovolanie iba predlžuje našu nádej, že „sa raz všetko na dobré obráti“. Ministerstvo financií a Tipos konal najrýchlejšie a najzodpovednejšie ako mohol, aby zabránil ešte väčším škodám za kauzu, ktorú zdedil po predošlých vládach. Všetko, k čomu vládu od začiatku tejto mediálnej vojny vyzýval I. Mikloš a M. Dzurinda vychádza iba z viery, ktorá štát priviedla k prehratému súdu za dve miliardy. „Mudrci“ z SDKÚ nemajú ani teraz v rukách nič viac, než svoje presvedčenie, že ide o podvod. Lenže ich presvedčenie sa ukázalo ako pridrahý špás pre slovenských daňových poplatníkov. Ficova vláda v tejto pekelnej situácii siahla k poslednej záchrannej brzde. Premiér jasne zdôraznil, že z nej nie je šťastný, rovnako, ako nie je šťastný z toho, že by štát mal zaplatiť dve miliardy. Rýchla novela Občianskeho súdneho poriadku umožnila nielen rýchle podanie mimoriadneho dovolania, ale „pridelila“ mu aj odkladný účinok voči rozsudku, takže Tipos nemusí okamžite platiť pokutu. Zaplatil len za know-how, aby „s čistým svedomím“ mohol prevádzkovať svoje hry. Ivan Mikloš vyprovokoval za asistencie médií veľmi nezodpovednú hru. Ešte nezodpovednejšiu, než hral v kauze Tipos doteraz. Jeho arogancia a bohorovnosť zjavne nepozná medzí. Dovolanie sa totiž pravdepodobne môže skončiť zle a Najvyšší súd ho môže zamietnuť. V tej chvíli sa kauza končí a štát bude musieť Vítekovi za Športku platiť. Ale už to nebudú len dve miliardy. Bude to oveľa viac, lebo každý týždeň suma narastá približne o dva milióny. A rozhodovanie o dovolaní môže trvať mesiace. I. Mikloš sa oháňa kauzou Duckého zmeniek, ale porovnáva neporovnateľné. V tom prípade totiž rozsudok nemal obdobu terajšieho druhého výroku. Konkurz nie je riešenie Ani Miklošom presadzovaný konkurz nie je takým jednoznačným riešením. Správcu konkurznej podstaty totiž vyberajú veritelia, v tomto prípade (nepriamo) Radovan Vítek. Aj keby bolo vyhlásenie konkurzu na Tipos úplne jednoduché, neznamená to, že by okamžite zanikol. Úlohou správcu je urobiť všetko pre to, aby boli z majetku firmy uspokojení všetci veritelia. A ak nie všetci, tak prví na rad prichádzajú tí najväčší. To však neznamená, že firmu musí správca konkurznej podstaty hneď rozpredať. Neraz sa stáva, že taká firma ešte istý čas funguje, lenže ju neriadia papieroví majitelia. Tipos by v konkurze mohol istý čas fungovať tiež. Majiteľom – hoci bez práv – by zostával štát, takže základná zákonná podmienka by bola splnená. Problémy s know-how by R. Vítek určite uspokojivo vyriešil a tak by sa tipovalo a žrebovalo ďalej. Je veľmi pravdepodobné, že štát by nedokázal Tiposu len tak ľahko – v súlade so zákonom – zobrať licenciu. Peniaze by sa točili, ale do štátneho rozpočtu by už netiekli. Naopak – štát by potreboval vynaložiť ďalšie, aby rozbehol vlastný tipovací podnik. Nehovoriac o morálnom dopade na podnikateľské prostredie – ktorý podnikateľ by si robil ťažkú hlavu z dlhov (napríklad daňových), keď sám bývalý vicepremiér a minister financií bez rozpakov navrhuje zbaviť sa dlhov konkurzom? Kauza Tipos sa pre štát vyvíja zatiaľ veľmi zle. Hoci I. Mikloš mal v rukách kľúčové rozhodnutia, aby ju súčasná vláda vôbec nemusela zdediť, môže sa skončiť oveľa horšie, ako to dnes vyzerá. Ak Tipos prehrá aj po využití mimoriadneho opravného prostriedku, zaplatí I. Mikloš zvýšenú pokutu zo svojho? Ostáva nám iba hádať. Len tak, pre seba. Lebo tento tip Tipos do svojej ponuky určite nezaradí. Hoci výhru vyplatiť bude musieť. Aj keď Radovan Vítek nijaký výherný tiket v nijakej zberni určite nepredloží. Autor pracuje na úrade vlády. Text vyjadruje jeho osobný názor.