Auto sme zaparkovali pred Mestským úradom v Šulekove. Na poschodí sa svietilo a až dolu bolo počuť striedavo spev, staré šulekovské nárečie a rázne pripomienky. Keď zaznelo hlasné Jakísik sú veselí, až sem ich očut, bolo jasné, sme tu správne. Skúšky Folklórnej skupiny Šulekovo sa začínajú presne. Keď som vošla, práve sa nacvičovalo pásmo O jarmeku po jarmeku. Účinkujúci, zatiaľ v bežnom oblečení, s fľašou minerálky namiesto vína a s textami v rukách sa vôbec nepodobali na voľakedajších dedinčanov. Drevené hrable držal ako hudobný nástroj na pleciach pán v moderných nohaviciach. Tetušky v teplákoch sa vrteli do tempa so sitami plnými fazule, ktorá pri pohybe krásne šušťala. Moderne upravené ženy paličkou prechádzali po rumpliach a rapkali do tempa. Mladé tanečné páry sa striedali so staršími. Berdina, Kata, Mišo, „smrallavý“ Fróliš, tetka Agneša… Im speváci, herci a tanečníci vdychovali dušu. Zrazu zmizla nová dlážka, plastové okná a dvere aj rokovací stôl. Prestali vyzváňať mobilné telefóny a hluk áut z cesty sme nevnímali. Boli sme v Šulekove pred sto rokmi. Bolo priam cítiť ostrý oldomáš, ktorý priniesla gazdiná. Počuli sme cinkať zarobené groše a na ťarbavej chôdzi sme zasa videli tie prepité. Kdesi v diaľke sa ešte ozýval spev z jarmoku. Harmonika, basa, saxofón, dupanie tanečných topánok…
Nacvičili, predviedli, zvíťazili a – pokračovali
Začalo sa to tak, že mladá začínajúca učiteľka v šulekovskej základnej škole, Oľga Mičková založila v roku 1973 ženskú spevácku skupinu. „Ani jedna zo starších učiteliek sa na to vtedy nechcela dať, lebo vedeli, že to bude veľmi náročné. Prišli za mnou, lebo som bola úplne nová, nikoho som nepoznala, s manželom sme sa sem prisťahovali. Som Bratislavčanka a nepoznala som tu vôbec nič, ani zvyky, ani piesne. Ale mala som rada hudbu a spev, manžel bol harmonikár, tak som sa dala nahovoriť.“
Skupina, v ktorej sa potom vystriedalo takmer dvesto účinkujúcich a má za sebou vyše osemsto vystúpení doma aj v zahraničí, sa ešte v tom istom roku zúčastnila prvej okresnej súťaže O najkrajšiu ľudovú pieseň a – zvíťazila. Úspech ženy naštartoval a podnietil v nich chuť pokračovať už s jasným cieľom. Pritiahli do skupiny aj mužov a začali aj tancovať. A nielen to. „Predovšetkým sme piesne a zvyky zbierali. Navštevovali sme starých ľudí, nahrávali si piesne ich mladosti aj rozprávanie o živote a zvyklostiach aj v okolitých obciach,“ spomína Oľga Mičková. Podchytili aj pôvodné nárečie a mnohé zvyky, o ktorých už vtedy vedeli iba tí najstarší. „Podarilo sa nám pozbierať klenoty, ktoré nie sú zachytené nikde inde a spracovali sme ich tak, aby boli verným obrazom skutočného života našich predkov v pôvodnej podobe. Mnohí porovnávajú program folklórnej skupiny s vystúpením folklórnych súborov, ktorých štylizovaný prejav síce čerpá z ľudovej tvorby, ale neraz sa veľmi vzďaľuje od skutočnosti.“
Prvým pásmom bol Podvečer u Berdiny Žemlovej, neskôr Svadba, Dorábanie chleba, Dožinky, Fašiangy, Spracovanie konope, Jarné a veľkonočné zvyklosti, Po oberačke veselo pri vínečku, Beregseckí chlapci rukujú, Zabíjačka v Beregsegu. Získali mnohé ocenenia, k úspechom patrí aj asi tridsať vystúpení v šiestich štátoch Európy, potešením je vydanie zborníka Piesne zo Šulekova a kazety Beresecké rovné pole. Vlani ich na celoslovenskej súťaži spevákov ľudových piesní poctili titulom Zlaté pásmo.
„Pri tvorbe pásiem aj pri zbieraní materiálov o regióne nám veľmi pomohli Rozália Cibulková a Katarína Žemlová, ktorá je navyše vychýrenou krajčírkou krojov a udržiavala naše kostýmy. Obidve nám ukazovali, ako sa obliekať, ako si upraviť vlasy.“
Osudná skúška ohňom
Skupina síce vydala zborník, v ktorom je asi 200 regionálnych piesní, mnohé však pre nešťastnú náhodu zostanú navždy zabudnuté. „Keď sme mali zozbieraných veľmi veľa piesní, išli sme na dovolenku do Tatier, že to tam spracujeme. Jedného dňa, kým sme boli na lyžovačke, naša chata vyhorela aj so všetkým, čo sme roky zbierali. Našťastie mi mnohé z piesní ostali v pamäti, mnohé si zapamätali ostatní, niečo sme zozbierali znovu, aj keď určite nie úplne všetko,“ vzdychla Oľga Mičková.
Skupina však prežila aj túto doslova skúšku ohňom a vytrvala nielen v prezentácii folklóru, ale aj v hľadaní toho, čo by nemalo by zhorieť v našom vedomí. „Keď sme začínali, bolo nás málo, ale to prvé miesto v súťaži nás povzbudilo a neskôr sa pridali aj chlapi,“ spomína jedna z prvých členiek Anna Vašiová. „Potom sme začali robiť aj rôzne scenáre, rekvizity a kostýmy. Moja nebohá mama vedeli veľa pesničiek a aj ma ich naučili. Snažili sa vybudovať vo mne vzťah k tradíciám a boli vždy veľmi pyšná, keď som si obliekla sviatočný kroj.“ A 76-ročná pani Vašiová chodí na skúšky aj na vystúpenia stále. „Všelikade sme chodili, bola dobrá partia. Aj mladí aj starí, nedelilo sa to. Veľký zážitok bolo nakrúcanie filmu Zabíjačka v Beregsegu. Nakrúcalo sa aj na našom dvore. Všetci sme sa vtedy veľmi snažili. Bolo to aj náročné, ale myslím si, že výsledok stál za to. Raz som si na vystúpení zlomila ruku, vtedy mi bolo veľmi ľúto, že nemôžem chodiť na skúšky.“
Motívom sú diváci
Môžeme sa vrátiť na skúšku, v ktorej folkloristom zo Šulekova nezabránilo ani to, že aby všetko stihli, musela sa uskutočniť bezprostredne pred vystúpením pri odhaľovaní pamätnej tabule na pomníku Viliama Šuleka a Karola Holubyho, ktorých v poli pri Šulekove popravili za účasť v povstaní roku 1848. Normálne skúšavajú raz do týždňa, pred súťažami či vystúpeniami častejšie.
„Snažíme sa dodržať autentickosť tancov, piesní a zvykov, ktoré nás naučili naši starkí a udržať ich pôvodnú podobu,“ vysvetľuje Milan Klačko, ktorý sa folklóru venuje už od trinástich rokov. „Výhodou šulekovského folklóru, ktorý sa naša skupina snaží zachovať a propagovať je, že ho bez problémov zvládnu aj starší. A pracujeme s piesňami, ktoré nikde inde nenájdete. Robieval som choreografiu v súboroch a viem, že tam sa tanečné motívy rozvíjali, variovali, obmieňali, aby lahodili oku diváka. V skupine, ktorá robí pôvodný folklór regiónu sa zachováva autentickosť. Dodržiavame zvyky, dokonca aj spôsob vyjadrovania. Hovoreným slovom do určitej miery nahrádzame menšie množstvo tanečných prvkov a oživujeme vystúpenie. Do predstavenia sa vkladáme naplno, a divákov to vždy chytí za srdce. To je pre nás mimoriadne silná motivácia.“
Krásne až k slzám
Ľudmila Hrnčárová sa do skupiny dostala preto, že ju vystúpenie chytilo za srdce: „Prvýkrát som ich videla na podujatí, ktoré som organizovala a mne sa to veľmi páčilo. Keď som prišla prvýkrát na skúšku a počula tie úžasné hlasy, myslela som si, že ja hádam ani neviem spievať. Dnes je to už pre mňa iba úsmevná spomienka. Spievame krásne piesne, čo hovoria o našich predkoch.“
Tibor Rýdzi je v skupine jedenásť rokov. „Spievame aj cestou na vystúpenia a súťaže, všade, a na skúškach a občas aj na vystúpeniach býva veselo. Ale často z nich odchádzame aj dojatí, najmä pri regrútskych alebo vinohradníckych pásmach, ktorých piesne aj hovorené slovo sú nesmierne krásne a dojímavé.“
„Sme fajn kolektív,“ pridáva sa Mária Vachanová. „Pamätám sa, že na skúšku som išla aj deň po vlastnej svadbe, lebo to vždy boli veľmi príjemné stretnutia a také aj zostali. Chodíme sem radi. Nielen preto, že máme radi ľudové piesne, tance, zvyky a obyčaje, ale aj pre atmosféru. Rada spomínam na vystúpenia v domovoch dôchodcov, kde boli veľmi vďační, že sme si našli čas a že sme to robili s radosťou. A mne dodáva energiu, keď sa ľuďom naša práca páči, keď nás aj pochvália, povedia, aby sme prišli zasa alebo keď im aj slzičky vypadnú. Myslím si, že ich to dokáže chytiť za srdce najmä preto, že my to robíme naplno a s radosťou.“
Mať tak Michaela Jacksona…
Róbert Schaller je muzikant, ale za trinásť rokov účinkovania pričuchol aj k spevu a tancu. „Mojou úlohou je viac-menej riadiť hudobnú zložku. Keď niekto čosi zabudne, zahrám tón a už vie, čo nasleduje. Často som tvrdý a prísny, niekedy aj zvýšim hlas, ale som kritický aj voči sebe. Ľudové umenie a tradície treba udržiavať, nech to znie akokoľvek ako fráza. Inde vo svete si podľa mňa viac vážia svoju históriu, zvyky aj tradície. Folklórom sa inšpirujú aj mnohí moderní tanečníci a speváci, napríklad aj Michael Jackson. My Slováci sme v tomto možno slabší patrioti. Vzťah k ľudovej hudbe akoby sa strácal. A nielen preto, že nemá všeobecnú podporu, ale že k nemu rodičia nevedú svoje deti. Tento druh kultúry a hudby však chýba aj v škole. Na hudobnej výchove sa už ľudové piesne zväčša nespievajú. Keď sa tu chlapec oblečie do kroja a ide na skúšku či vystúpenie, často sa mu ostatní posmievajú. A keď nie je vnútorne silný, vyzlečie kroj a nechá to tak.“
„V minulosti sa folklór podporoval aj propagoval. Bolo viac súborov, dychoviek. Teraz to už nie je na takej úrovni. Ani v televízii nevidieť skoro nijaký program takéhoto druhu. A pritom je to naša história a tradície,“ neodpustí si kritiku Tibor Rýdzi.“
„Sekne“ im to Práca v skupine je koníček; jej členovia majú aj iné povinnosti a záujmy, a tie ich stretávanie na skúškach komplikujú. Kompletná zostava sa zíde málokedy, a tak sa občas musí aj improvizovať. Všetci preto musia ovládať celý text predstavenia – aby boli pripravení zaskočiť za kolegu, ak bude treba. Vystúpenie sa blíži, ešte dolaďujú drobnosti, skúšobňa sa mení na veľkú prezliekareň. Chlapi nemajú s nazúvaním čižiem a viazaním košieľ veľa práce. Ženám dá obliekanie zabrať viac. Jedna pomáha druhej. Spodnice, niekoľko sukní, košieľky, spony, čepce, šatky, stužky, mašle… Na všetkom sú šnúrky, mnoho gombíkov a cvočkov. Všetko treba uviazať, zapnúť, pripevniť. V kúte ešte skúšajú časť vystúpenia tanečníci, odkiaľsi z toalety počuť sólistu. Vedúca zdôrazňuje, aby si nikto nezabudol dať dolu náušnice, hodinky, prstene či náramky. Nechce si zopakovať nepríjemný pocit, keď počas predstavenia, bohužiaľ až na pódiu, videla, ako sa jedna speváčka usmieva v tradičnom kroji, a na nose sa jej leskne piercing a ruky má plné prsteňov ako na metalovom koncerte.
Zabiť prasa je vážna vec
Udržať pokope množstvo ľudí taký dlhý čas chce veľa síl. Napriek tomu, že sa skupina ustavične zápasí s mnohými problémami, Oľga Mičková verí, že 35 rokov je dostatočne dlhá skúška výdrže a pokladá to za najväčší úspech: „Mnohí členovia, tí ktorí si založili rodiny inde, dochádzajú na skúšky z okolitých dedín a miest. To, že napriek vzdialenostiam chcú patriť medzi nás, je naša najlepšie vizitka.“
O pôsobení Folklórnej skupiny Šulekovo čosi vie aj dlhoročný vedúci pracovník a riaditeľ Mestského osvetového strediska (v súčasnosti Mestské kultúrne centrum), neskôr vedúci oddelenia filmu Krajského osvetového strediska v Bratislave, jeden zo zakladateľov Hlohovskej televízie, nadšený organizátor a propagátor miestnej kultúry v Hlohovci, Viliam Kvašňák. V spolupráci s Petrom Valachom nakrútil v roku 1979 úspešný amatérsky film Zabíjačka v Beregsegu, ktorý získal druhé miesto v kategórii filmov z oblasti ľudového umenia na Prehliadke amatérskych filmov o umení v roku 1979 v Kroměříži. V hlavnej úlohe – skupina Šulekovo
„Aby bol výsledok autentický, našli členovia skupiny opustenú izbu, ktorá bola ako vyšitá zo starých čias, zrekonštruovali ju, upratali a podonášali rekvizity. Vyzerala ako naozaj obývaná. Nakrúcalo sa na niekoľkých miestach. Na dvore Anny Vašiovej, v skúšobni aj v dobovo upravenej miestnosti. Aby sa film vydaril, museli istú obeť priniesť všetci. Aj to prasa. A zabiť prasa je vážna vec. Nakrúcalo sa však aj tradičné posedenie, prekáračky a biele Lucie s metličkami, takže to bola aj prezentácia regiónu,“ zdôraznil Viliam Kvašňák.
Aby ich bolo „očut“ aj ďalej – teda „furt“
Ľudia, ktorých sme oslovili, sa zhodli, že presadiť a udržať akúkoľvek činnosť, ktorá združuje väčší počet ľudí je nesmierne ťažké. Problémom je zladiť skúšanie, vystúpenia a prácu, ktorá vyžaduje veľa úsilia, disciplíny, tolerancie a času. Nie vždy sú skúšky bez hádok, nie všetky vystúpenia sa podaria. Podstatné však je, že skupina Šulekovo svojou snahou o zachovanie tradícií regiónu prispela k tomu, že sa na piesne, zvyky a obyčaje našich starých či prastarých mám a otcov nezabudne. Ako dôležitej súčasti nielen našej histórie, ale aj kultúry im patrí naša pozornosť. A nielen preto, že vypovedajú o tom, ako sa žilo kedysi. Sú svedkami vývoja miest, kde žijeme, zaznamenávajú zmeny našich priorít, zmýšľania či vyjadrovania a kúsok múdrosti nám prinášajú aj dnes.
Iste, naša spoločnosť by fungovala aj bez vydania zbierky regionálnych piesní, bez nahrávky ich interpretácie aj bez autentických vystúpení folkloristov. Keby sme však nič podobné nepoznali, a deti by sa raz spýtali, čo znamená slovo výdušky (vyfúknuté vajíčka) či krézel (čipkovaný golier okolo krku), možno by sme im nevedeli odpovedať. A možno by sme nevedeli ani to, prečo bola kedysi zabíjačka takým sviatkom, čo znamená odčepčenie na modernej svadbe, odkiaľ sa vzal názov Verešvár ani prečo sa na jarmokoch toľko vyspevuje a popíja. Kiež by teda členovia Folklórnej skupiny Šulekovo (ale aj mnohých iných) pokračovali ďalej tak, aby piesne, tance a zvyky predkov v ich podaní zaujali aj ďalších mladých spevákov, tanečníkov a hercov-nehercov, ktorí by v tradícii zachovávania tradícií chceli pokračovať. A aby ich, ako sa hovorí v Šulekove, nebolo len „očut“, ale pri tom boli aj „poránne veselí!“
Autorka je doktorandka na Trnavskej univerzite v Trnave
