Dielami Karola Marxa pohŕdali európske socialistické strany ako „prostoduchým haraburdím“, ktorého bolo dobre sa zbaviť. Hoci sa na univerzitách dlho prednášali ako základ ekonomickej analýzy, už dávnejšie stratili cenu. Dnes nanovo vzbudzujú záujem. Nerozpitval azda tento filozof mechanizmus kapitálu, ktorého zášklby vyrazili nedávno z rúk expertov ich kompas? Kým dnešní iluzionisti sa pokúšajú „moralizovať“ finančníctvo, Marx pristupoval k problému odhalením sociálnych vzťahov.
Takmer by nás boli presvedčili: máme tu koniec dejín; na všeobecnú radosť je kapitalizmus definitívnou formou sociálnej organizácie spoločnosti; dosiahlo sa „ideologické víťazstvo pravice“, viera predsedu vlády sa skončila, iba pár nevyliečiteľných fantastov štrngá kľúčikmi ktovieakej budúcnosti.
Obrovské finančné otrasy kontinentov v októbri 2008 razom z mnohých myslí zmietli tieto predstavy. Daily Telegraph v Londýne napísal: Trinásty október 2008 ostane zapísaný v dejinách ako deň, keď britský kapitalistický systém uznal, že zlyhal. V New Yorku na Wall Street mávali manifestanti transparentmi s heslom „Marx mal pravdu!“ Vo Frankfurte istý vydavateľ ohlásil, že predaj Kapitálu sa strojnásobil. V Paríži Le Magazine littéraire na tridsiatich stranách rozoberal „príčiny renesancie“ diela muža, o ktorom kolovala povesť, že je mŕtvy.
Ponoriť sa do Marxovho diela pre mnohých znamená ďalšie objavy. Riadky, napísané pred poldruha storočím akoby hovorili o nás, a to so strhujúcou časovosťou. Napríklad myšlienka: „Následkom skutočnosti, že finančná aristokracia diktovala zákony, riadila správu štátu, disponovala celou ústavnou mocou a činmi aj tlačou ovládala verejnú mienku, reprodukovala sa vo všetkých sférach od (kráľovského) dvora po pokútnu krčmu tá istá prostitúcia, tie isté nehanebné lži, ten istý smäd po zbohatnutí, a to nie produktívnou prácou, ale potiahnutím cudzieho majetku.“ To je Marxov opis situácie vo Francúzsku tesne pred revolúciou roku 1848! Z takého materiálu sú tkané sny.
Hoci existujú strhujúce podobnosti, vďaka rozdielom medzi epochami je priamy prenos klamný. Hlbšie leží aktuálnosť majstrovskej Kritiky politickej ekonómie, teda Marxovho Kapitálu.
Kde sa nabral rozsah súčasnej krízy? Keď čítame, čo sa o tom všade píše, príčinou môžu byť prchavosť prešibaných finančných produktov, neschopnosť finančných trhov regulovať sa samy, nízka morálka finančníkov… Skrátka, zlyhanie samotného systému, ktorý má v protiklade k „skutočnej ekonómii“ riadiť takzvanú „virtuálnu ekonómiu“ – ako keby sme práve nepociťovali, nakoľko je aj táto skutočná.
Pravda je, že počiatočná kríza subprime (riskantných, pochybných) hypoték sa vyvinula z rastúceho nedostatku peňazí v miliónoch amerických rodín, zadlžujúcich sa v márnom úsilí získať nehnuteľný majetok. Virtuálna dráma má korene v skutočnej dráme. Mimochodom, „skutočný“ je globalizovaný celok kúpyschopnosti ľudových vrstiev. Za vybuchnutím špekulatívnej bubliny z napuchnutých finančných položiek sa skrýva všeobecné zmocnenie sa bohatstva, ktoré vytvorila práca, kapitálom; pričom došlo k takej disproporcii, že časť pripadajúca pracovníkom sa znížila o viac ako o desať percent. Je to obrovská strata a na svedomí ju má štvrť storočia šetrenia na zamestnancoch v mene neoliberálnej dogmy.
Trubači moralizácie
Nedostatok regulácie finančníctva? Iste. Ale ak sa bez ohľadu na tabu pátra ďalej, zistíme viac: zapochybujeme o žiarlivo stráženej dogme nespochybniteľného systému, ktorú Marx nazýva „všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie“. Dokazuje, že tam, kde sú sociálne podmienky produkcie súkromným vlastníctvom kapitalistickej triedy, „tam sa všetky prostriedky na zvýšenie produktivity koncentrujú na ovládnutie a vykorisťovanie výrobcu“. Robotník je obetovaný na oltár zmocnenia sa všetkých bohatstiev a na akumuláciu živiacu sa sebou samou, čo jej berie rozum. „Hromadenie bohatstva na jednej strane má za nevyhnutný následok hromadenie proporcionálnej biedy na strane druhej.“ To má za neúprosný následok začiatok a pokračovanie obchodných a bankových kríz. Dnes sa to týka nás.
Kríza síce vypukla v oblasti pôžičiek, ale jej ničivá sila sa formovala už v priebehu minulých rokov vo sfére produkcie, kde dochádzalo k stále nerovnejšiemu rozdeleniu pridanej hodnoty medzi kapitálom a robotníkmi; to bola valiaca sa vlna, ktorú nezachytili slabé odbory; plávala s ňou aj sociálno-demokratická ľavica, správajúca sa k Marxovi ako ku zdochnutému psovi. Ľahko sa dá predstaviť, čo budú hodné návrhy na riešenie krízy – „moralizácia“ kapitálu a „regulácia“ finančníctva – vytrubované politikmi, manažérmi a ideológmi, ktorí ešte včera šľahali bičom aj najmenšiu pochybovačnosť o správnosti absolútneho liberalizmu.
„Moralizácia“ kapitálu? Heslo, ktoré si zaslúži prvú cenu v súťaži čierneho humoru. Ak existuje spôsob uvažovania, ktorý rozmetá na prach každý druh posvätnej slobodnej súťaže, tak je to morálne uvažovanie: cynická efektivita pri nej vyhrá zakaždým tak isto, ako falošné peniaze porazia pravé. Zmienka o etike je tu len na reklamu. Marx ju odbavil pár vetami v úvode ku Kapitálu: „Neskrášľujem osobu kapitalistu a statkára,“ ale „moja perspektíva, podľa ktorej treba chápať rozvoj ekonomickej formácie spoločnosti ako jav prirodzeného vývoja, robí jednotlivca zodpovedným za vzťahy, ktorých je sociálnym produktom.“ Preto nebude stačiť udeliť pár faciek na „prerobenie“ systému, v ktorom ostane zisk jediným kritériom hodnotenia.
Nie že by bol nezáujem o morálnu stránku vecí namieste. Práve naopak. Ak to myslíme vážne, potom ide o oveľa viac, ako o priestupky darebáckych majiteľov tovární či nesvedomitých predavačov fondov. V tomto ohľade je na pretrase viac ako akékoľvek činy jednotlivca samotný princíp kapitalizmu: ľudská činnosť, ktorá vytvára hodnoty a bohatstvá, má v ňom len hodnotu tovaru, narába sa s ňou nie ako s cieľom ako takým, ale ako s prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Nemuseli sme čítať Kanta, aby sme spoznali trvalý prameň amorálnosti tohto systému.
Ak mienime skutočne zvýšiť mravnú úroveň ekonomického života, treba sa venovať tomu, čo ho demoralizuje. Samozrejme je potrebná rekonštrukcia štátnej regulácie – aký je to len zábavný objav pre mnohých liberálov! Ale spoliehať sa v tomto smere na daňové úľavy pre bohatých a privatizáciu pošty v štáte prezidenta Sarkozyho prekračuje hranice naivnosti – alebo pretvárky. Ak niekto naznačí, že ide riešiť otázku regulácie, musí sa zaoberať zásadnými sociálnymi vzťahmi – a tu nám opäť Marx poskytuje neobíditeľne aktuálnu analýzu „odcudzenia“.
Odcudzenie
Vo svojom prvom význame, vypracovanom v slávnych textoch mladosti, sa táto koncepcia kliatby, ktorá núti námezdného zamestnanca kapitálu produkovať bohatstvo pre druhého tým spôsobom, že produkuje svoju vlastnú materiálnu a morálnu biedu: upracuje sa k smrti. Mnohotvárna neľudskosť, ktorej masovými obeťami sú dnešní robotníci a explózia patologických foriem práce od prepúšťaní v dôsledku burzových krachov po prácu za nízku mzdu sú kruté ilustrácie závažnosti, ktorú si zachováva spomenutá analýza.
V prácach svojej dospelosti dáva Marx odcudzeniu ešte širší rámec: Kapitál bez prestania prehlbuje priepasť medzi výrobnými prostriedkami a robotníkmi – továrne, kancelárie, laboratóriá nepatria tým, ktorí v nich pracujú. Na pracovnej úrovni nie sú ich produkčné a ideové schopnosti kolektívne zvládnuté a preto sú vydané napospas anarchickému systému konkurencie, kde sa zvrhávajú na nekontrolovateľné technologické, ekonomické, politické a ideologické procesy. Tieto gigantické a slepé sily si robotníkov podmaňujú a mliaždia ich.
Ľudia nerobia svoju históriu, to ich história tvárni. Aktuálna finančná kríza strašidelným spôsobom ilustruje toto odcudzenie; to isté platí pre krízu ekologickú a antropologickú, to je kríza ľudských životov: nikto nechcel tieto krízy a predsa ich každý podstupuje.
Z tohto všeobecného odnímania, dohnaného kapitalizmom do krajnosti, nezadržateľne vyplýva zhubná absencia dobre dohovorenej regulácie. Kto vraví, že ide „regulovať kapitalizmus“ je naisto politický šarlatán. Ozajstná regulácia bude vyžadovať oveľa viac ako zákrok štátu, nech je tento akokoľvek potrebný, pretože kto bude regulovať štát? Je potrebné, aby sa výrobné prostriedky dostali do rúk manuálnych a intelektuálnych výrobcov a aby títo boli konečne uznaní za to, čo sú, a čo nie sú akcionári: tvorcovia sociálneho bohatstva, ktorí ako takí majú neodcudziteľné právo zúčastniť sa rozhodovaní o riadení podniku – veď tam sa rozhoduje o ich živote.
Od teórie k praxi
Tvárou v tvár systému, ktorého očividná neschopnosť regulovať sa, nás stojí premrštenú cenu, musíme sa bezodkladne pustiť do prekonania kapitalizmu, musíme sa vydať sa na dlhý pochod k novému sociálnemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, kde budeme novými formami spolunažívania kontrolovať svoje sociálne možnosti, a tieto budú skvelé. Všetko iné je len piesok do očí, teda prísľub tragickej dezilúzie.
Na to sa zvykne namietať, že Marx bol síce silný vo svojej kritike, ale jeho riešeniam sa dôverovať nedá, pretože „vyskúšanie“ jeho komunizmu na východe žalostne stroskotalo. Ako keby bol mal zosnulý stalinsko – brežnevovský socializmus niečo spoločné s Marxovou víziou komunizmu. Temer nikto sa nepokúša pochopiť jej pravý zmysel, ktorý je pravým opakom toho, čo si pod slovom „komunizmus“ predstavuje bežná verejná mienka. Ak budeme myslieť ozaj marxisticky, vynorí sa nám pred očami celkom iný obraz toho, čo bude môcť byť v pravom marxistickom zmysle „prekonanie kapitalizmu“ v 21. storočí.
Aj tu nás zastavujú: chcieť inú spoločnosť je vraj vražedná utópia, pretože človeka nemožno zmeniť. Liberálne myslenie dobre vie, čo je „človek“: je živočích, ktorý za svoju prirodzenosť ďakuje svojim génom, a nie ľudskému prostrediu; je počítadlo, hnané len svojím individualistickým záujmom – Homo oeconomicus – s ktorým je možná len spoločnosť súkromných vlastníkov „pri slobodnej ale nesfalšovanej“ konkurencii.
Aj táto predstava bankrotuje. Pod obrazom hlasného pádu praktického liberalizmu sa pridusene dovršuje rozpad teoretického liberalizmu a jeho ekonomického človeka. Dvojitý krach. Jednak vedecký. V čase, keď biológia sa zbavuje príliš zjednodušujúceho „všetko je genetika“, udierajú do očí naivnosti o „ľudskej prirodzenosti“. Kde sú vytrubované gény inteligencie, vernosti, homosexuality a pod? Ktorý vzdelanec dnes uverí, že napríklad pedofília je vrodená? A potom je tu krach etický. Od vekov ide predstava konkurujúceho jednotlivca ruka v ruke s dehumanizujúcou pedagogikou hesla „staň sa vrahom“ a s plánovanou likvidáciou sociálnej solidarity, ktoré nie sú o nič menej dramatické ako topenie ľadov na póloch a znekultúrňovanie na všetkých stranách honbou za lacným ziskom. Červenať by sa mal každý, kto vypustí z úst slovo „moralizácia kapitalizmu“. Pod troskami diktatúry finančníctva, ktoré nás strhávajú so sebou, dokonáva liberálna predstava „človeka“.
A tam sa nachádza najneočakávanejšia aktualita Marxa. Pretože tento úžasný kritik ekonómie ja súčasne iniciátorom ozajstnej revolúcie aj v antropológii (náuke o človeku ako sociálnej bytosti). Je to neuveriteľne zanedbaná dimenzia jeho myslenia, ktorá sa nedá prebrať na dvadsiatich riadkoch. Jeho šiesta téza o Feuerbachovi to však vyjadruje dvomi vetami: „Ľudská podstata nie je abstrakcia týkajúca sa jednotlivca ako takého; v skutočnosti je to celok sociálnych medziľudských vzťahov.“ Na rozdiel od predstavy liberálneho individualizmu je historicky vyspelý človek „svetom pre ľudí“. Tam, nie v genóme, sídli jazyk. Tam pramenia naše vyššie psychické činnosti, ako to presvedčivo dokázal dlho neznámy marxista a slávny psychológ 20. storočia Lev Vygotskij, otvárajúc tak cestu k úplne novej vízii ľudskej individuality.
Že Marx je aktuálny, a to ešte viac, ako by sme si mysleli? Áno, ak si chceme aktualizovať tradičný obraz, ktorý o ňom neprávom panuje príliš často.
Článok bol uverejnený v Le Monde diplomatique 55, december 2008 Preložil Rastislav Škoda Medzititulky Slovo
