V ukrajinsko-ruskom spore o plyn by sme mohli donekonečna hľadať vinníka. Z pohľadu európskych záujmov je to navyše irelevantné. Omnoho dôležitejšie je, kto a ako sa z neho poučí.
Ukrajina má v ruskom obchode s plynom doteraz exkluzívne postavenie. Za ruskú surovinu musí platiť ani nie polovicu ceny, za ktorú ju dostávajú napríklad Nemci. Na rozdiel od Bieloruska však Ukrajina tieto výhody nemá ako odmenu za spojenectvo. Rusko sa dlhodobo snaží prinútiť Kyjev platiť viac, no zároveň je od neho stále príliš závislý. Sovietsky plynárenský priemysel sa do značnej miery zrodil na Ukrajine a tá ostala dôležitým plynárenským uzlom, s hustou sieťou plynovodov a zásobníkov. Túto pozíciu si udržala aj potom, ako sa ťažba suroviny presunula na Sibír. A samostatná Ukrajina si mohla vďaka nej udržať privilegované cenové podmienky, aj napriek opakovaným pokusom Moskvy zvýšiť cenu (naposledy v roku 2006).
Ekonomika a politika
Kalkul oboch strán bol jednoduchý. Gazprom chce od Ukrajiny za plyn viac, Ukrajina toľko platiť nechce. Ak Gazprom vydrží dosť dlho, energeticky náročný priemysel a domácnosti čeliace tuhej zime prinútia kyjevskú vládu ustúpiť. Ak vydrží dosť dlho Kyjev (a po kríze v roku 2006 Ukrajina zvýšila svoje rezervy), nutnosť exportovať plyn do EÚ a očakávaný prepad trhových cien prinúti ustúpiť ruského giganta. Žiadna strana si však nemôže dovoliť vyčkávať pridlho – ukrajinská vláda kvôli domácej nespokojnosti, Gazprom kvôli silno naštrbenej dôvere západných odberateľov.
Tohoročný spor však vyostrila politika. V Rusku má vláda tandemu Putin – Medvedev (podľa poradia dôležitosti) zatiaľ moc pevne v rukách. No tvárou v tvár ekonomickej kríze, ktorá začína dopadať na ruské hospodárstvo i sociálnu situáciu, potrebuje každú príležitosť, ako dokázať, že „bráni záujmy krajiny“. A spor s plynom je na to mimoriadne vhodný – „potrestá“ vládu, ktorej politika je v poslednom čase výrazne „protiruská“, prinúti ju, aby sa zo snov o „západnej budúcnosti“ prebudila do tvrdej mocensko-ekonomickej reality, a „nepriateľskému“ Západu ukáže, kto je tu na kom závislý.
Pre politické sily okolo prezidenta Juščenka je protiruská politika a „prozápadná“ orientácia prakticky to posledné, o čo môže opierať svoju popularitu. V roku 2008 sa mu podarilo uštedriť východnému susedovi niekoľko politických faciek – de facto blokovaním vstupu Ruska do WTO, politickou a vojenskou podporou Gruzínska a podobne – a strategické postavenie Ukrajiny pri vývoze ruského plynu na to ponúkalo ďalšiu príležitosť. Kyjev možno dúfal, že podobne ako v roku 2006 získa na svoju stranu EÚ (a samozrejme USA) a Moskva bude musieť výraznejšie ustúpiť.
Nevstúpiš dvakrát…
Lenže rok 2006 sa neopakoval. Napriek unáhleným sľubom nemá Ukrajina v dohľadnej dobe reálne šance na vstup do EÚ ani do NATO. Nie je na to pripravená ona, nie sú na to pripravené inštitúcie, nie je na to vhodné medzinárodnopolitické prostredie. A momentálny konflikt jej šance vôbec nezvýši. Ukrajina síce vo vzťahu k strednej a západnej Európe opäť ukázala, že má v životne dôležitom dovoze ruského plynu strategické postavenie, no namiesto toho, aby sa začali európske krajiny intenzívnejšie zaoberať otázkou, ako ju tesnejšie integrovať, v súčasnom medzinárodno-politickom prostredí budú hľadať skôr spôsoby, ako jej dôležitosť znížiť. Dôvodom je aj rozčarovanie, ktoré vo vzťahu k Ukrajine v EÚ panuje. Lesk „oranžovej revolúcie“ vybledol. Nenaplnené očakávania politických a ekonomických zmien podkopávajú dôveru európskych vlád v to, že časť ukrajinskej politickej elity, ktorá sa označuje za „prozápadnú“, je skutočne ochotná realizovať vyžadované reformy, či dokonca zabezpečiť politickú stabilitu. Okrem toho nemá juščenkovská politická orientácia na Ukrajine dostatočnú vnútornú podporu – medzi verejnosťou ani politickými elitami.
Politické víťazstvo
Dodávky plynu do EÚ sa pravdepodobne čoskoro obnovia aj bez podpísania rusko-ukrajinského kontraktu na rok 2009. Na prvý pohľad môže vyzerať dohoda o vyslaní pozorovateľov vyvážená – svojich zástupcov vyšlú všetky tri strany (Rusko, Ukrajina, EÚ), monitorovacia misia dohliadne na to, aby zákazníci v EÚ dostali cez ukrajinské plynovody od Gazpromu také množstvo suroviny, k akému sa v kontraktoch zaviazal. V skutočnosti je to však politické víťazstvo ruskej strany. Gazprom nikdy netvrdil, že plyn Európskej únii nechce dodávať. Dokonca okato demonštroval snahu nahradiť výpadok zvýšením prietoku cez alternatívne plynovody (cez Bielorusko a po dne Čierneho mora). Zavretie kohútikov smerom na Ukrajinu bolo údajne iba preventívnym opatrením, keďže Kyjev „kradol“ plyn určený pre zákazníkov v EÚ. Ukrajina to samozrejme popiera a tvrdí, že čerpala len malé množstvo plynu z technických dôvodov. Keďže právne a technické detaily rusko-ukrajinskej dohody o tranzite nie sú známe, je ťažké hľadať pravdu. No tým, že EÚ dohodla vyslanie pozorovateľov, ktorí dohliadnu na tranzit ruského plynu, dala de facto za pravdu Rusku. Ak sa nič mimoriadne nestane, EÚ čoskoro získa opäť surovinu a Gazprom zákazníkov. Ukrajina však nebude k dohode o dodávkach na rok 2009 o nič bližšie.
Poučenie
Kto si z toho vezme aké poučenie? Rusko uhralo konflikt veľmi dobre. Vládou kontrolované médiá dokázali pre verejnosť vytvoriť obraz o zlých Ukrajincoch, starostlivej vláde a poučenej Európe. Intenzívna diplomacia zástupcov vlády a Gazpromu zaistila (popri vyššie spomínaných faktoroch) priaznivejšie reakcie európskych partnerov. Hoci si krajiny EÚ mohli opäť uvedomiť svoju závislosť a konflikt určite podčiarkne potrebu energetickej diverzifikácie, politická cena bola pre Rusko v porovnaní s rokom 2006 nižšia.
Okrem toho, Rusko intenzívne pracuje na tom, aby sa podobným situáciám vyhlo. Čoskoro dokončí plynovod Severná vetva, ktorý ho spojí priamo s obrovským nemeckým trhom. Bez „problémového“ ukrajinského prostredníka. Intenzívne pracuje aj na Južnej vetve, vďaka ktorej sa dostane na Balkán, k rakúskemu plynovému uzlu Baumgarten a na taliansky trh. Opäť pomimo Ukrajiny. A keď dobuduje infraštruktúru smerom k východoázijským trhom, bude môcť spokojne hovoriť o „energetickej bezpečnosti“. No inej, než si predstavuje EÚ. _
Pre Ukrajinu bude pravdepodobne konflikt stretnutím s realitou. Z politického hľadiska v ňom prehrala a čoskoro sa ukáže, aký dopad to bude mať na jej vnútropolitický vývoj. Ekonomické vyhliadky tiež nie sú najoptimistickejšie. Výsadné postavenie v tranzite ruského plynu stráca a je len otázkou času, kedy bude platiť rovnako vysoké ceny, ako ostatní partneri. Okrem toho, ak sa jej nepodarí rozvinúť domácu ťažbu (objavujú sa správy o nových náleziskách v čiernomorskej oblasti), jej energeticky náročný ťažký priemysel bude silno závislý od Ruska. Premiérka Timošenková sa síce snaží nalákať partnerov na projekt plynovodu White Stream (z Turkmenistanu, popod Kaspické more, cez Južný Kaukaz, Čierne more a Ukrajinu do EÚ), no veľa nadšenia zatiaľ nevyvolala. Popri cene je tu jeden vážny problém – projekt by pravdepodobne odčerpal presne z toho plynu, ktorý má napĺňať európsky Nabucco.
Európska únia sa v spore snažila tváriť najprv ako nezúčastnený pozorovateľ, potom ako nevinná prekvapená obeť. Nie je však ani jedným, ani druhým. Napriek opakovaným varovaniam (naposledy a výrazne v roku 2006) neurobila nič, čím by znížila svoju závislosť od ruského plynu (a tým aj – zatiaľ – ukrajinskom tranzite). Európske vlády volali po nutnosti jednotného postupu a zároveň podpisovali bilaterálne dohody s Gazpromom. „Vlajková loď“ európskej energetickej diverzifikácie – plynovod Nabucco – trpí nedostatkom politickej podpory a financií. A sľuby o zvyšovaní energetickej efektívnosti a rozvoji obnoviteľných zdrojov energie sa zatiaľ ľahšie prehlasujú, než premietajú do legislatívy a konkrétnych opatrení. Podobnosť s finančnou krízou je až zarážajúca – Európa stavia svoju ekonomickú prosperitu na niečom, čoho vývoj nedokáže ani predpovedať, nieto ešte kontrolovať.
