Chcela by som svet premaľovať bielou farbou. Najprv.
Zatrieť ňou všetku bolesť, zrady, príkoria a krivdy, choroby a zúfalstvá, bolesti tela aj trápenia duše. Poriadne svet vyčistiť hustou farbou. Najlepšie tou šepsovou mazľavinou, ktorou si umelec pripravuje plátno, aby neskôr na jeho základe vznikol nádherný obraz.
Premaľovala by som ho poriadne, širokým štetcom, kladúc ťahy horizontálne jeden vedľa druhého, aby medzi nimi neostala nijaká skulinka. Potom poctivo vo vertikálnom smere, a pre istotu ešte raz.
Potom by som zobrala veselú sýtooranžovú a začala na ten biely – nový – svet maľovať nádej, nový deň. Farby by postupne prechádzali zo sýtych do príjemnej oranžovej a jemných pastelových tónov. Tenulinkým štetcom cez bledulinký opar farieb by som filigránskymi ornamentami a arabeskami namaľovala lásku, radosť. Namaľovala by som aj nádej, detský úsmev, rannú rosu, nočné milovanie, pokoj večerov…
Ale bojím sa, že obraz by bol pre ľudské oko neviditeľný. Azda by som mohla skúsiť tým „nevidiacim“ popísať, čo všetko na obraze je. Ale nepomohlo by to. Môj obraz by nikto nevidel. Díval by sa len na prázdy rám. Pretože všetky tie krásy sveta môžno vidieť iba cez okuliare poznania. So všetkým, čo k tomu patrí. Doslova.