Aká je alternatíva k násiliu? Každé použitie sily by sa malo dôkladne odôvodniť. Musíme sa pýtať, či to platí aj v prípade izraelského úsilia potlačiť akýkoľvek odpor proti jeho každodennému zločinnému postupu v Gaze a na západnom brehu Jordánu, ktoré už viac ako štyridsať rokov vytrvalo pokračuje. Azda smiem citovať svoje vlastné interview z izraelskej tlače, v ktorom hovorím o Olmertových konvergenčných plánoch pre západný breh: „USA a Izrael proti týmto plánom nepripustia žiaden odpor a kým pokračujú v programoch siahajúcich ďaleko do minulosti, radšej falošne predstierajú, že „nemajú žiadneho partnera.“ Môžeme pripomenúť, že Gaza a západný breh sa považujú za jeden celok, takže ak je odpor proti americko-izraelským plánom na anexiu legitímny na západnom brehu, je legitímny aj v Gaze.“
Palestínsko-americký novinár Ali Abunimah si všimol, že „zo Západného brehu na Izrael nikto rakety neodpaľuje, ale protizákonné vraždy, krádeže pôdy, pogromy osadníkov a únosy počas prímeria neprestali ani na jeden deň. Palestínska samospráva Mahmúda Abbása, ktorú podporuje západ, pristúpila na všetky požiadavky Izraela. Pod pyšným pohľadom vojenských poradcov USA Abbás založil „bezpečnostné sily,“ ktoré majú potláčať odpor proti realizácii izraelských záujmov. Nič z toho žiadneho Palestínčana na Západnom brehu neochránilo pred vytrvalou izraelskou kolonizáciou.“
Všetko vďaka pevnej podpore USA. Rešpektovaný palestínsky člen parlamentu Dr. Mustafa Barghouti dodáva, že po Bushovej veľkolepej šou v novembri 2007 v Annapolise, ktorá priniesla množstvo povznášajúcich fráz o oddanosti mieru a spravodlivosti, sa prudko vystupňovali útoky Izraela proti Palestínčanom. Na Západnom brehu počet útokov vzrástol takmer o päťdesiat percent a sprevádzal ich rapídny nárast počtu osád a kontrolných stanovísk. Barghouti hodnoverne tvrdí, že tieto zločiny očividne nie sú odpoveďou na rakety z Gazy, i keď to ľahko môže byť naopak.
Reakcie na zločiny okupačnej mocnosti môžeme odsúdiť ako zločinné a politicky nerozumné, ale tí, ktorí neponúkajú žiadnu alternatívu, nemajú na vynášanie takýchto súdov žiadne morálne právo. Tento záver sa obzvlášť intenzívne týka práve tých Američanov, ktorí sa rozhodli svojimi slovami, činmi alebo mlčaním priamo zapliesť do pokračujúcich izraelských zločinov. A platí to o to viac preto, lebo poznáme nenásilné alternatívy. Tie však majú tú nevýhodu, že bránia programom ilegálnej expanzie.
Izrael môže svoju ochranu zabezpečiť jednoducho: môže ukončiť ilegálne aktivity na okupovaných územiach a prijať dlhodobý medzinárodný konsenzus, dohodu o dvoch štátoch, ktorú Izrael a USA od roku 1976, kedy USA po prvýkrát vetovali rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN požadujúcu takúto politickú dohodu, už viac ako tridsať rokov blokujú. Nebudem znova pripomínať všetky tie neslávne záznamy, je však dôležité, aby sme si uvedomili, že americko-izraelská politika odmietania rezolúcií je dnes omnoho nehanebnejšia ako v minulosti. Liga arabských štátov zašla dokonca ďalej ako tento konsenzus a požaduje úplnú normalizáciu vzťahov s Izraelom. Hamas opakovane žiadal dohodu o dvoch štátoch v súlade s požiadavkami medzinárodného konsenzu. Irán a Hizballáh dali jasne najavo, že sa podriadia akejkoľvek dohode, s ktorou budú Palestínčania súhlasiť. USA a Izrael sa tak dostávajú do úplnej izolácie.
Detailnejšie záznamy sú poučné. Palestínska národná rada formálne prijala medzinárodný konsenzus v roku 1988. Odpoveď koaličnej vlády, ktorú viedli Šamir a Peres, potvrdená ministerstvom zahraničných vecí Jamesa Bakera bola tá, že medzi Izraelom a Jordánskom nemôže vzniknúť žiaden „ďalší palestínsky štát.“ Podľa americko-izraelského diktátu už bolo palestínskym štátom Jordánsko. Dohody z Osla, ktoré nasledovali, potenciálne palestínske národné práva zmietli zo stola a hrozbu, že by sa mohli uskutočniť nejakým zmysluplným spôsobom, počas nasledujúcich rokov sústavne podkopávalo plynulé rozširovanie nelegálnych osád. Osídľovanie sa vystupňovalo v roku 2000, v poslednom roku vlády prezidenta Clintona a premiéra Ehuda Baraka, keď sa za týchto okolností začali rokovania v Camp Davide.
Bill Clinton vyčítal Jásirovi Arafatovi neúspech rokovaní v Camp Davide. Potom ustúpil a uznal, že americko-izraelské návrhy boli príliš radikálne na to, aby ich prijal ktorýkoľvek Palestínčan. V decembri roku 2000 ponúkol vlastné „parametre,“ ktoré síce boli vágne, no posúvali rokovania dopredu. Neskôr oznámil, že obe strany s parametrami súhlasili, i keď vyjadrili výhrady. Obe strany sa v januári 2001 stretli v egyptskej Tabe a takmer sa dohodli. Na záverečnej tlačovej konferencii vyhlásili, že v priebehu niekoľkých ďalších dní by to zvládli. Ehud Barak však rokovania predčasne zrušil. Týždeň v Tabe bol jedinou prestávkou vo viac ako tridsať rokov trvajúcej americko-izraelskej politike odmietania akýchkoľvek dohôd. Nie je žiaden dôvod, prečo by táto jediná zaznamenaná prestávka nemohla pokračovať.
Selektívna pamäť Uprednostňovaný opis udalostí, ktorý nedávno znovu zopakoval Ethan Bronner, znie: „Mnohí ľudia v zahraničí si pripomínajú pána Baraka ako premiéra, ktorý v roku 2000 zašiel v mierových návrhoch Palestínčanom ďalej než ktorýkoľvek iný izraelský líder, len aby videl, ako dohoda zlyhá a ako vypukne násilné palestínske povstanie, ktoré ho pripraví o moc.“ Vďaka tomu, čo Bronner a mnoho jeho ďalších kolegov považuje za „žurnalizmus,“ „mnohí ľudia v zahraničí“ naozaj veria tejto klamlivej rozprávke.
Často môžeme počuť, že riešenie s dvoma štátmi je teraz nedosiahnuteľné, pretože ak by sa IDF pokúsili presídliť osadníkov, viedlo by to k občianskej vojne. Môže to byť pravda, ale potrebujeme omnoho viac dôvodov. IDF sa môžu jednoducho stiahnuť na hranice, ktoré sa dohodnú pri rokovaniach, bez toho, aby pristúpili k násilnému vyháňaniu nelegálnych osadníkov. Osadníci, ktorí za týmito hranicami zostanú, by mali mať možnosť opustiť svoje dotované domovy a vrátiť sa do Izraela alebo zostať na mieste pod Palestínskou samosprávou. To isté platilo o starostlivo zinscenovanej „národnej traume“ v Gaze v roku 2005, ktorá bola tak jednoznačne falošná, že ju zosmiešňovali aj izraelskí komentátori. Izraelu by stačilo oznámiť, že sa IDF stiahnu a osadníci, ktorých dotovali, aby si mohli užívať život v Gaze, by potichu nastúpili na pripravené nákladné autá a odcestovali do nových, takisto dotovaných sídiel na Západnom brehu. To by však neprinieslo fotografie utrápených detí a vášnivé výkriky „už nikdy viac.“
Keď to zhrnieme, napriek neustále sa opakujúcim tvrdeniam Izrael nemal žiadne právo použiť silu, aby sa bránil pred raketami z Gazy. Dokonca ani ak by sa ich odpaľovanie považovalo za teroristický zločin. Dôvod je jasný. Zámienka nikoho neoprávňuje k zahájeniu útoku.
Môžeme si položiť aj užšie vymedzenú otázku. Akú mierovú krátkodobú alternatívu na použitie sily má Izrael k dispozícii ako odpoveď na rakety z Gazy? Jednou krátkodobou alternatívou by mohlo byť prijatie prímeria. Niekoľkokrát naň Izrael pristúpil, ale okamžite ho aj porušil. Najaktuálnejší a pre súčasné udalosti relevantný prípad pochádza z júna 2008. Dohoda o prímerí požadovala otvorenie hraničných priechodov s cieľom „umožniť prepravu všetkých zakázaných alebo obmedzených tovarov do Gazy.“ Izrael formálne súhlasil, ale ihneď vyhlásil, že nebude dodržiavať dohodu a neotvorí hranice, kým Hamas neprepustí Gilada Šalita, izraelského vojaka zajatého Hamasom v júni 2006.
Neustále opakovanie obvinení o zajatí Šalita je opäť očividné pokrytectvo, dokonca aj keď nebudeme brať do úvahy dlhú históriu izraelských únosov. V tomto prípade je pokrytectvo príliš nápadné. Ďen predtým, ako Hamas zajal Šalita, izraelskí vojaci vstúpili do Gaza City a uniesli dvoch civilistov, bratov Muammarovcov, a odviezli ich do Izraela, aby sa tam pridali k tisícom dalších zadržiavaných väzňov. Takmer tisíc z nich údajne bez obvinenia. Unášanie civilistov je omnoho vážnejší zločin ako zajatie vojaka útočiacej armády, no na rozdiel od rozruchu, ktorý vyvolalo zajatie Šalita, o ňom takmer nikto neinformoval. A všetko, čo si napokon zapamätáme je, že mierovú dohodu zablokovalo zajatie Šalita. To nám znovu pripomína rozdiel medzi ľuďmi a dvojnohými beštiami. Šalita by mali vrátiť – pri spravodlivej výmene väzňov.
My a oni, to je rozdiel Po zajatí Šalita sa neochabujúci izraelský vojenský útok proti Gaze zmenil z krutého na sadistický. Netreba však zabúdať, že aj v období medzi septembrovým izraelským odchodom z Gazy a zajatím Gilada Šalita odpálil Izrael na severnú Gazu viac ako 7700 striel. Nevyvolalo to takmer žiadnu kritiku.
Izrael pokračoval v obliehaní Gazy potom, čo odmietol prímerie z júna 2008, ktoré formálne prijal. Pripomeňme si, že obliehanie je vojnový čin. Izrael v skutočnosti vždy trval na ešte prísnejších pravidlách: obmedzenie prístupu k vonkajšiemu svetu je aj bez obliehania vojnový čin, ktorý ospravedlňuje značne násilnú reakciu. Bránenie izraelskému prechodu cez Tiranskú úžinu bolo v roku 1956 súčasťou zámienky na izraelskú inváziu do Egypta (zúčastnili sa na nej aj Francúzsko a Anglicko) a na zahájenie šesťdňovej vojny v júni 1967. Obliehanie Gazy je úplné, nie čiastočné. Poľavuje, len keď sa ho okupanti občas snažia zmierniť. A Gazanov poškodzuje omnoho viac, než poškodilo uzatvorenie Tiranskej úžiny Izrael. Preto by stúpenci izraelských zásad a činov nemali mať žiaden problém s ospravedlnením raketových útokov z pásma Gazy na izraelské územie. Samozrejme, znova narazíme na princíp, ktorý všetko anuluje: Toto sme my, to sú oni.
Izrael po júni 2008 pokračoval v obliehaní mimoriadne dôsledne. Zabránil dokonca UNRWA, aby doplnila zásoby do svojich skladov. Riaditeľ UNRWA John Ging pre BBC vyhlásil: „Keď úsilie o prímerie stroskotalo, minuli sa nám zásoby potravín pre 750-tisíc ľudí, ktorí sú od nás závislí.“
Napriek izraelskému obliehaniu sa počet odpálených rakiet prudko znížil. Prímerie sa skončilo 4. novembra, keď Izrael zaútočil na Gazu. Vpád priniesol smrť šiestim Palestínčanom a vyvolal odvetné raketové útoky (ktoré nikoho nezranili). Zámienkou útoku bolo, že Izrael objavil v Gaze tunel, ktorý by sa mohol použiť pri pokuse zajať ďalšieho izraelského vojaka. Mnoho komentátorov k tomu poznamenalo, že zámienka je očividne absurdná. Ak by taký tunel existoval a dosiahol by po hranicu, Izrael by ho tam mohol ľahko uzavrieť. Ale ako obvykle, smiešnu izraelskú zámienku mnohí považovali za presvedčivú.
Čo bolo príčinou izraelského útoku? Nemáme žiadne priame dôkazy o izraelských plánoch, ale vieme, že útok sa začal tesne pred plánovanými rozhovormi medzi Hamasom a Fatahom v Káhire. Britský dopisovateľ Rory McCarthy informoval, že rozhovory sa mali zameriavať na „urovnanie sporov a vytvorenie jedinej, jednotnej vlády.“ Bolo by to prvé stretnutie Fatahu a Hamasu od občianskej vojny v júni 2007, po ktorej Hamas naďalej kontroloval Gazu, a dôležitý krok k rozvíjaniu diplomatického úsilia. Izraelské provokácie brániace hrozbe diplomatických rokovaní majú dlhú tradíciu a niektoré sme už spomínali. Toto by mohla byť ďalšia z nich.
Občianska vojna, ktorá zanechala kontrolu Gazy v rukách Hamasu, sa často opisuje ako vojenský prevrat Hamasu, čo má znovu demonštrovať jeho zlú povahu. Skutočný svet je trochu iný. Občiansku vojnu vyprovokovali USA a Izrael pri surovom pokuse o vojenský prevrat. Chceli zmeniť výsledok slobodných volieb, ktoré priviedli Hamas k moci. Všetko bolo verejne známe prinajmenšom od apríla roku 2008, keď David Rose zverejnil vo Vanity Fair detailnú a doloženú správu, ako Bush, Riceová a zástupca poradcu pre národnú bezpečnosť Elliott Abrams „podporovali ozbrojené sily pod vedením silného muža Fatahu Mohammeda Dahlana pri vyvolaní krvavej občianskej vojny v Gaze a zanechali po sebe Hamas silnejší ako kedykoľvek predtým.“ Správu v denníku Christian Science Monitor (12. januára 2009) nedávno znova potvrdil Norman Olsen, ktorý dvadsaťšesť rokov pracoval v diplomatických službách. Štyri roky pracoval v pásme Gazy, štyri roky na americkom veľvyslanectve v Tel Avive a potom postúpil na miesto pomocného koordinátora pre boj proti terorizmu na ministerstve zahraničných vecí. Olsen a jeho syn detailne opisujú zlomyseľné kroky ministerstva, ktoré mali zabezpečiť, že ich kandidát Abbás v januári 2006 vyhrá voľby. V tom prípade by sa voľby oslavovali ako triumf demokracie. Keď ich ovplyvňovanie zlyhalo, pristúpili k potrestaniu Palestínčanov a vyzbrojili milíciu, ktorú viedol silný muž Fatahu Mohammed Dahlan, ale „Dahlanovi banditi urobili prvý krok príliš skoro“ a preventívny útok Hamasu zmaril pokus o prevrat. USA a Izrael prijali omnoho drsnejšie opatrenia, aby potrestali neposlušných obyvateľov Gazy. Sledovať stranícku líniu je predsa vhodnejšie.
Obete bez mena Potom, čo Izrael v novembri porušil prímerie z júna 2008, obliehanie sa ešte pritvrdilo a malo omnoho katastrofálnejšie dôsledky pre obyvateľov. Podľa Sáry Royovej, poprednej vysokoškolskej odborníčky na Gazu, „Izrael 5. novembra uzavrel všetky hraničné priechody do Gazy, ohromne zredukoval a občas úplne odopieral dodávky potravín, liekov, paliva, plynu na varenie a súčiastok pre vodovodné a kanalizačné systémy…“ Počas novembra vstúpilo denne z Izraela do Gazy priemerne 4,6 kamiónov s potravinami, kým v októbri bol denný priemer 123 kamiónov. Náhradné diely potrebné na opravu a prevádzku zariadení slúžiacich na distribúciu vody Izrael nevpustil do Gazy viac ako rok. Svetová zdravotnícka organizácia práve priniesla správu, že „polovica sanitiek v Gaze je mimo prevádzky“ a zvyšné sa čoskoro stanú cieľmi izraelských útokov. Jediná elektráreň v Gaze musela prerušiť prevádzku pre nedostatok paliva a nemôže sa znovu spustiť, pretože potrebuje náhradné diely, ktoré už osem mesiacov odpočívajú v izraelskom prístave Ašdod. Nedostatok elektriny viedol k tristopercentnému nárastu prípadov popálenín v nemocnici Šifa v Gaze, ktoré boli výsledkom pokusov o zapálenie dreva. Izrael zablokoval dodávky chlóru, takže v Gaza City a na severe Gazy bol v polovici decembra prístup k vode obmedzený na šesť hodín počas každého tretieho dňa. Ľudia postihnutí týmito opatreniami sa medzi palestínske obete izraelského teroru nepočítajú.
Po útoku zo štvrtého novembra obe strany vystupňovali násilie (všetci mŕtvi boli Palestínčania). Prímerie oficiálne skončilo 19. decembra a premiér Olmert schválil rozsiahlu inváziu. Niekoľko dní predtým Hamas navrhol, aby sa obe strany vrátili k pôvodnej júlovej dohode o prímerí, Izrael si to však nevšímal. Historik a bývalý vysoký úradník Carterovej administratívy Robert Pastor odovzdal návrh „vyššiemu dôstojníkovi“ v IDF, no Izrael neodpovedal. Izraelské zdroje 21. decembra citovali šéfa izraelskej tajnej služby Šin Bet, ktorý tvrdil, že Hamas má záujem na zachovaní „pokoja,“ ale jeho vojenské krídlo pokračuje v prípravách na konflikt. Pastor vyhlásil: „Jednoznačne tu bola alternatíva k vojenským pokusom o zastavenie odpaľovania rakiet.“ Hovoril však len o obmedzenom probléme Gazy. Rovnako tu bola omnoho ďalekosiahlejšia alternatíva, o ktorej sa príliš nehovorí: prijatie politickej dohody, ktorá by sa týkala všetkých okupovaných území.
Skúsený izraelský diplomatický korešpondent Akiva Eldar informuje, že krátko predtým, ako Izrael 27. decembra zahájil rozsiahlu inváziu, „šéf politbyra Hamasu Chálid Mišal na internetovej stránke Iz al-Din al-Qassam oznámil, že je pripravený nielen na „ukončenie agresie“ — navrhol návrat k dohode, ktorá na priechode v Rafahu platila od roku 2005, predtým ako Hamas vyhral voľby a ovládol celú oblasť. Podľa dohody mal priechod spravovať spoločne Egypt, Európska únia, vedenie Palestínskej samosprávy a Hamas.“ A ako sa uvádzalo predtým, dohoda požadovala otvorenie priechodov pre zúfalo potrebné dodávky.
Obvyklé tvrdenie vulgárnejších obhajcov izraelského násilia znie, že v prípade súčasného útoku „rovnako ako v mnohých ďalších prípadoch počas posledného polstoročia – libanonskej vojne z roku 1982, tvrdej odpovedi na intifádu z roku 1988 a libanonskej vojne z roku 2006 – Izraelčania odpovedali na neznesiteľný teror s odhodlaním spôsobiť hroznú bolesť, aby udelili nepriateľovi príučku“ (redaktor New Yorker David Remnick). Už sme spomínali, že inváziu z roku 2006 môže ospravedlniť len hrozný cynizmus. Zmienka o brutálnej odpovedi na intifádu z roku 1988 je rovnako zvrátená. Ak by sme ju chceli interpretovať s veľkým porozumením, mohli by sme povedať, že odráža ohromnú neinformovanosť. Remnickove tvrdenie o invázii z roku 1982 je ale celkom obvyklé. Je to pozoruhodný úspech nepretržitej propagandy, ktorá si zaslúži zopár pripomienok.
Rok pred izraelskou inváziou bol na izraelsko-libanonskej hranici bezpochyby pokoj, aspoň v smere z Libanonu do Izraela, zo severu na juh. Počas tohto roka OOP napriek neustálym izraelským provokáciám úzkostlivo dodržiavala prímerie, ktoré iniciovali USA. K provokáciám patrilo bombardovanie, ktorého výsledkom boli mnohé civilné obete. Cieľom bolo pravdepodobne vyprovokovať nejakú reakciu, ktorá by sa dala použiť pri ospravedlňovaní starostlivo pripravovanej izraelskej invázie. Všetko, čo Izrael dosiahol, boli len dve ľahké, symbolické reakcie. Invázia teda prebehla pod zámienkou, ktorá je príliš absurdná, aby sme ju mohli brať vážne.
Dodržiavanie prímeria ako katastrofa Invázia nemá vôbec nič spoločné s „neznesiteľným terorom“, i keď súvisí s neznesiteľnými činmi: s diplomaciou. Nikdy sa to nezastieralo. Krátko na to, ako sa začala Američanmi podporovaná invázia, popredný vysokoškolský odborník na Palestínčanov Jehošua Porath, ktorý rozhodne nepatril k holubiciam, napísal, že Arafatov úspech pri zachovávaní prímeria bol „v očiach izraelskej vlády skutočnou katastrofou.“ A to hlavne potom, čo otvoril cestu k politickej dohode. Vláda dúfala, že sa OOP uchýli k terorizmu, čo by zvrátilo hrozbu, že by sa mohla stať “legitímnym partnerom pri rokovaniach o budúcich politických dohodách.“
Tieto skutočnosti v Izraeli dobre chápali a neusilovali sa ich ani zatajiť. Premiér Jicchak Šamir vyhlásil, že Izrael vstúpil do vojny, lebo tu vládlo „hrozné nebezpečenstvo. Ani nie tak vojenské, ako skôr politické.“ To primälo skvelého izraelského satirika B. Michaela, aby napísal: „Chabá výhovorka na vojenskú hrozbu alebo hrozbu pre Galileu je mŕtva. Odstránili sme politickú hrozbu, keď sme včas zaútočili prví. Teraz. Vďaka Bohu, že tu nie je nikto, s kým by sme mohli hovoriť.“ Historik Benny Morris uznal, že OOP dodržala prímerie a vysvetľoval, že „vojna bola nevyhnutná, pretože OOP znamenala politickú hrozbu pre Izrael a izraelský vplyv na okupovaných územiach.“ Ostatní otvorene uznali nespochybniteľné fakty.
Korešpondent NYT Steven Lee Meyers vo svojej úvahe na titulnej strane píše, že „útoky na Gazu určitým spôsobom pripomínajú hazardnú hru, na ktorú Izrael v Libanone v roku 1982 pristúpil a z veľkej časti ju prehral, keď sa pri invázii pokúsil odstrániť hrozbu, ktorú predstavovali sily Jásira Arafata.“ Správne, ale nie v tom význame, ktorý mal na mysli. V roku 1982, rovnako ako v roku 2008, bolo nevyhnutné odstrániť hrozbu politickej dohody.
Izraelskí propagandisti dúfali, že západní intelektuáli a médiá uveria rozprávke, že Izrael odpovedal na rakety dopadajúce na Galileu, na „neznesiteľný teror.“ A neboli sklamaní.
Nie je pravda, že Izrael si neželá mier: každý si ho želá, dokonca aj Hitler. Otázka znie: Za akých podmienok? Sionistické hnutie už od svojich počiatkov chápalo, že ak chce dosiahnuť svoje ciele, najlepšou stratégiou bude zabrániť politickej dohode a medzitým pomaly vybudovať fakty na pevnej pôde. Vedenie uznávalo aj podpísané dohody, napríklad z roku 1947, len ako dočasné kroky pri ďalšej expanzii. Libanonská vojna z roku 1982 bola dramatickým príkladom zúfalého strachu z diplomacie. Po nej Izrael podporoval Hamas, aby zničil sekulárnu OOP a jej popudzujúce mierové iniciatívy. Ďalším dobre známym príkladom by mali byť provokácie pred vojnou v roku 1967, ktoré mali vyvolať odozvu Sýrie. Tá by sa dala využiť ako zámienka pre násilie a zabratie ďalšieho územia. Podľa ministra obrany Mošeho Dajana to bolo prinajmenšom osemdesiat percent incidentov.
Príbeh siaha ďaleko do minulosti. Oficiálna história Hagany, židovskej vojenskej sily, ktorá existovala pred vznikom štátu, opisuje zavraždenie židovského náboženského básnika Jacoba de Haana. Obvinili ho, že s tradičnou židovskou komunitou (stará Jišuv) a Najvyšším arabským výborom konšpiroval proti novým prisťahovalcom a ich osadníckemu podnikaniu. Odvtedy sme zaregistrovali množstvo ďalších príkladov.
Úsilie zabrániť politickej dohode malo vždy jasný význam, rovnako ako sprievodné lži, že „ pre uzavretie mieru nemáme žiadneho partnera.“ Nie je ľahké vymyslieť iný spôsob, ako obsadiť pôdu na mieste, kde vás nechcú. Podobné pohnútky vysvetľujú, prečo Izrael dáva prednosť expanzii pred bezpečnosťou. Porušenie prímeria 4. novembra je jedným z mnohých nedávnych príkladov.
Záznamy Amnesty International hovoria, že prímerie z júna 2008 „prinieslo obrovské zlepšenie kvality života v Sderote a ďalších izraelských dedinách v blízkosti Gazy, kde pred prímerím obyvatelia žili v strachu z ďalšieho palestínskeho raketového útoku. Avšak v neďalekom pásme Gazy pokračovala izraelská blokáda a jej obyvatelia doteraz nepocítili takmer žiadne pozitívne dôsledky prímeria.“ Zlepšenie bezpečnosti v izraelských mestách neďaleko Gazy zjavne prevážila potreba zabrániť diplomatickým krokom, ktoré by mohli skomplikovať expanziu na západnom brehu a prekážať pri likvidácii akéhokoľvek odporu v Palestíne.
Vôbec nejde o bezpečnosť Uprednostňovanie expanzie pred bezpečnosťou je obzvlášť zrejmé od osudného izraelského rozhodnutia z roku 1971, ktoré podporoval Henry Kissinger. Izrael odmietol ponuku na mierovú dohodu od egyptského prezidenta Anvara Sadata, ktorá Palestínčanom neponúkala vôbec nič. Túto dohodu museli o osem rokov neskôr USA a Izrael prijať v Camp Davide po dôležitej vojne, ktorá pre Izrael takmer skončila katastrofou. Mierová dohoda s Egyptom by odstránila akúkoľvek významnú bezpečnostnú hrozbu, bolo tu však neprijateľné quid pro quo: Izrael by sa bol musel vzdať svojich rozsiahlych plánov na osídlenie severovýchodu Sinajského poloostrova. Bezpečnosť mala nižšiu prioritu ako expanzia a platí to dodnes. Značné množstvo dôkazov, ktoré potvrdzujú tento záver, poskytuje autoritatívna štúdia Zeeva Maoza o izraelskej bezpečnosti a zahraničnej politike Obrana Svätej zeme.
Dnes môže Izrael získať bezpečnosť, dosiahnuť normalizáciu vzťahov so susedmi a integrovať sa do regiónu. Veľmi jasne však dáva prednosť ilegálnemu rozširovaniu, konfliktu a opakovanému používaniu násilia. Tieto kroky sú trestuhodné, vražedné, deštruktívne a podkopávajú dlhodobú bezpečnosť Izraela. Andrew Cordesman, odborník na americkú armádu a Blízky východ píše, že zatiaľ čo izraelská armáda môže celkom isto zničiť bezbrannú Gazu, ani USA, ani Izrael nemôžu nič získať vojnou, ktorá vyvolá (nenávistnú) reakciu od najrozumnejšieho a najumiernenejšieho hlasu v arabskom svete, princa Turkiho Al-Faisala zo Saudskej Arábie. Šiesteho januára princ vyhlásil: „Bushova administratíva zanechala (Obamovi) nechutné dedičstvo a bezohľadné stanovisko k masakrom a krviprelievaniu nevinných v Gaze. Čo je veľa, to je veľa. Dnes sme všetci Palestínčanmi a pri nasledovaní tých, ktorí zomreli v Gaze, budeme vyhľadávať mučenícku smrť v mene Boha a Palestíny.“
Jeden z najrozumnejších hlasov v Izraeli, Uri Avneri, napísal, že po izraelskom vojenskom víťazstve „bude do svetového povedomia vypálený obraz Izraela ako zakrvaveného monštra, v každej chvíli pripraveného páchať vojnové zločiny a bez vôle znášania akýchkoľvek morálnych záväzkov. To bude mať vážne dôsledky pre našu vzdialenú budúcnosť, naše postavenie vo svete a naše možnosti dosiahnuť mier a pokoj. Táto vojna je nakoniec aj zločinom proti nám samotným, zločinom proti štátu Izrael.“ (Tento text Uriho Avneriho bol uverejnený v Slove 5 tohto roku.)
Máme dobý dôvod veriť, že sa nemýli. Izrael sa zámerne mení na zrejme najväčšmi nenávidený štát na svete a stráca lojalitu obyvateľov západu, vrátane mladších amerických Židov, ktorí pravdebodobne nebudú príliš dlho tolerovať neustále šokujúce zločiny. Pred niekoľkými desaťročiami som napísal, že tí, ktorí si hovoria „prívrženci Izraela,“ v skutočnosti podporujú jeho morálnu degeneráciu a pravdepodobnú konečnú skazu. Nanešťastie sa zdá, že tento názor je stále presvedčivejší.
Medzitým pokojne pozorujeme zvláštnu historickú udalosť, ktorú zosnulý izraelský sociológ Baruch Kimmerling nazval pojmom „politicída“. Je to vražda národa odohrávajúca sa priamo pred našimi očami.
Text bol uverejnený na: www.zcommunications.org
Preložil Peter Vittek
