Pred istým časom mi prišla mailom prezentácia venovaná prezidentskej kandidatúre bývalého herca a zabávača Raťafáka Plachtu. Vstup hercov do politiky nie je vo svete, kde bol Ronald Reagan prezidentom a svalovec Arnold Schwazenegger je guvernérom Kalifornie, až takou raritou. Aj tak ma to však prekvapilo. Príjemne. Bývalého obľúbeného zabávača, ktorý sa roky objavoval na obrazovke verejnoprávnej televízie, som si vedela veľmi dobre predstaviť aj v úlohe politika. Získal si ma svojou inteligenciou, pohotovosťou, dôvtipom a patriotizmom a bola som presvedčená, že svoju dôveru a hlas by mu ochotne venovalo aj množstvo ďalších Slovákov, korí prakticky vyrástli na jeho relácii. Slogan „Raťafák Plachta – skutočná bábka“ ma chytil za srdce. Tešila som sa, že je tu konečne charizmatický kandidát, ktorý má národu čo povedať a ktorého budem môcť voliť z presvedčenia a vrúcnej sympatie, a nie preto, že predstavuje menšie zlo. Bohužiaľ, v definitívnej sedmičke prezidentských kandidátov sa meno môjho osobného favorita už neobjavilo. Príčina, prečo sa R. Plachta neprebojoval medzi semifinalistov prezidentského zápasu, médiám nestála za zmienku. Možno si len domyslieť, že zrejme neodovzdal včas potrebné dokumenty alebo nezískal dostatok podpisov. Ktovie. A škoda.
O piatich zo siedmich kandidátov sa tiež príliš nediskutuje. Raťafák Plachta je v celoslovenskej verejnosti iste známejší ako ktorýkoľvek z nich a televízia ani tlač sa nejdú pretrhnúť, aby tento stav zmenili. Sú tu iba dvaja kandidáti, ktorých meno pozná úplne každý. Súčasný prezident Ivan Gašparovič a nominantka vládnej opozície Iveta Radičová. Ak by som hľadala „šťavu“ a charizmu medzi týmito dvoma, viac by som asi našla u druhej menovanej. Súdiac podľa mediálneho obrazu, Radičová máva vtipné briskné reakcie a pôsobí bystro a sympaticky, zatiaľ čo Gašparovič máva akurát valaškou, hrá na fujaru a produkuje brbty. Pri pomyslení na to, kto sa krčí za chrbtom tejto kandidátky, je mi však jasné, že na voľbu podľa sympatií možno opäť zabudnúť. Kto nechce, aby sa kormidlo slovenskej politiky začalo opäť stáčať smerom, ktorým sa krútilo pred rokom 2002, môže sa tomu pokúsiť zabrániť zasa len osvedčenou voľbou pomocou vylučovacej metódy. (Tá vyniesla súčasného prezidenta do jeho prezidentského kresla aj pred štyrmi rokmi.) Tupá valaška Ivana Gašparoviča totiž znamená zelenú pre súčasnú vládnu politiku, zatiaľ čo podrezaný jazyk a hocako trefné poznámky Ivety Radičovej by znamenali záblesk zelenej pre modrú. A tú môžem sotva považovať za dobrú, ani veriť sľubom, že dokáže byť lepšia.
