Žart smrti

V meste bývam na sídlisku Pri jazere. Názov sídliska je výstižný – vedľa panelákov je jazero. Nikdy som sa v ňom nekúpal. Som neplavec. Človek nevábnej telesnej konštrukcie. V najväčších horúčavách mi je najlepšie v chládku reštaurácie.

Jazero v lepších zimách zvykne zamrznúť. Takáto jeho podoba je mi bližšia. Hoci dnes už iba na pozeranie. No ako dieťa som bol dobrým korčuliarom; prvé kanadky spolu so sánkami mám dodnes odložené v pivnici. Nie som športový typ – korčuľovanie je jediným športom, ktorý som v detstve zvládol. Odvtedy som sa na korčule nepostavil.

V treskúcich zimách postávam dlho za oknom svojho tichého jednoizbového bytu na druhom poschodí. Pozorujem korčuliarov. Často pritom myslím na detstvo – náš ľad pred blokom.

Spomínam si, ako som niekedy zaujatý hokejom alebo len tak, preháňaním sa bez hokejky a puku po klzisku, zmeškal sobotné kino. Prenasleduje ma pocit, že tie časti fantomasovskej či žandárskej série filmov s Funesom – hoci odvtedy šli mnohokrát v televízii – som dodnes nevidel.

V januári, v tom dlhom mesiaci, má väčšina ľudí zimy už plné zuby. A niekedy to podľa toho aj vyzerá: akoby už mala prísť jar. No prejde týždeň-dva a znovu sa ochladí. Tohtoročný január skončí o pár dní. Dnes je nedeľa.

„Aký je tvoj vzťah k nedeli?“ opýtalo sa ma raz jedno dievča. Ona potom o svojom vzťahu k tomu dňu napísala básnickú zbierku. Ja som svoj postoj k nedeli ešte nevyužil. A pritom mám s ňou problém od detstva: po nedeli nasleduje pondelok. Na pondelok som musel myslieť už v nedeľu predobedom. Škola. Nekonečne dlhý týždeň strachu. Školský pach – správnejšie by však bolo množné číslo, lebo školských pachov síce nie je veľa, ale je ich viac než jeden – som bytostne neznášal. Mám to dodnes kdesi hlboko v sebe.

Dnes je to už s nedeľou lepšie. Tie dlhé letné nedele, chvejúce sa v horúcom mestskom vzduchu, chodievam zabíjať do ľudoprázdnych klimatizovaných obchodných domov. Môcť v nedeľu pracovať je Božia milosť. Tí, čo ju majú, by na to nemali zabúdať. Dívam sa cez okno svojho bytu na zamrznuté jazero. Je neskoré popoludnie, na jazere sa mihá len zopár postáv. Medzi nimi sotva desaťročný chlapec bez korčúľ. Rozbehne sa a šmykne. Ďaleko od miest, ktoré by sa dali identifikovať ako pevná pôda pod nohami. Chlapec sa opäť rozbehne a šmykne. Predstavím si: chlapec sa rozbehne a… ľad pod ním sa preborí.

Čo by som v takej chvíli urobil, vidiac to z okna svojho bytu? Utekal by som k jazeru, ako by som najrýchlejšie vládal, a strmhlav skočil za chlapcom do diery v ľade? Neviem plávať. A keby som aj vedel, nedopadlo by to dobre. Čo by som mohol spraviť? Privolať pomoc? Akú? Políciu, hasičov, potápačov, 155-ku? Najlepší by boli potápači. Ale aké majú telefónne číslo? Jediné, čo môžem spraviť, je napísať báseň.
Odlepil som sa od okna a presunul sa k písaciemu stolu. Sadol som si, vzal papier, pero a napísal tieto verše:

smrť má pauzu fajčí
a usmieva sa
na chlapca ktorý skúša
pevnosť ľadu na jazere

zajtra

sa ide do školy

Básni som dal názov Žart smrti. Vrátil som sa k oknu. Chlapec tam ešte bol. Rozbehol sa a šmykol. A znovu: dlhý rozbeh, kratší šmyk. Chlapec sa nachádzal na zasneženej ploche takmer v strede jazera, kam sa korčuliari neodvážia. Mal vyšmýkaných niekoľko dráh.

Odrazu prestal. Niečo skúmal. Rozmýšľal som, čo ho mohlo zaujať. Žeby puklina v ľade? Striaslo ma. Vybehol som z izby na chodbu. V skrinke pri vešiaku mám odložený starý vojenský ďalekohľad – darček od otca, bývalého vojaka z povolania. Vrátil som sa k oknu a zamieril ďalekohľad na chlapca.

Chlapec, ktorý zostal na jazere už celkom sám, sa práve pohyboval do kruhu a podupával pravou nohou. Skúša pevnosť ľadu, napadlo mi. Po chvíli prestal krúžiť a dupať, zostal stáť ako prikutý. Vzápätí vyskočil. A v momente, celou váhou tela, dopadol späť na ľadovú plochu jazera. Druhýkrát ma striaslo. Zložil som si spred očí ďalekohľad a od šarvanca tam vonku odvrátil zrak. Predstavil som si: vyskočí najvyššie ako vie a… Od hrôzy ma opäť striaslo. Otočil som sa chrbtom k oknu a neprítomne hľadel do izby.

Zotmelo sa.

Podišiel som k malému rádiu položenému na stole vedľa básne, ktorú som pred polhodinou napísal, a zapol ho. Koaličná rada sa nedohodla na podmienkach… Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky neschválili novelu zákona… Samovražedný útočník odpálil nálož… Európu zasiahla vlna extrémnych mrazov…

Vtom nado mnou niečo buchlo. Prudko som sa otočil tvárou k oknu.

Na niektorom z vyšších poschodí sa hlučne otvoril oblok. „Maroš, domov!“ zakričal smerom k jazeru energický ženský hlas.

„Domov! Ale okamžite!“ zdupľovala nahnevaná mama.

Chlapec sa pozeral kamsi ponad mňa. Chcel zaiste protestovať, ale okno, na ktoré upieral svoj zrak, sa s hrmotom zabuchlo. V diaľke zabrechal pes.

Chlapec sa posledný raz rozbehol a šmykol. A pomaly, so zvesenou hlavou, sa pohol k nášmu paneláku.

„Zajtra sa ide do školy!“ vykríkol som úľavou.

Hlas som mal poznačený predchádzajúcou úzkosťou.

Ešte chvíľu som sa cez tmavý oblok bytu pozeral na chlapca, ktorý sa z nohy na nohu vliekol domov.

Keď vošiel do brány, prešiel som od okna k písaciemu stolu. Zažal som stolnú lampu a niekoľkými rýchlymi pohybmi rúk zničil dnešnú báseň.

Kocúrik

Až do predvčerajška sme sa o mačky starali štyria. Tetka z prízemia so svojím psychicky narušeným synom, pekné dievča z druhého poschodia prezývané Sýkorka a ja.

Ale Sýkorke šiblo tiež. Predvčerom ráno ju odviezla sanitka a už sa nevrátila.

Zostali sme traja. Žrádlo kladieme do opustenej pivnice oproti rozbitému okienku. Tadiaľ sa dá z ulice k téglikom ľahko dostať. Naším najväčším nepriateľom je chemický inžinier z desiateho poschodia. Vedie chemicko-psychologickú vojnu. Trávi výlučne mačky-matky. Malé potom prestávajú žrať a celé noci srdcervúco mňaukajú. Rušia tak nočný pokoj obyvateľov paneláka.

Ráno, keď som šiel do práce, stretol som chemika s dvoma chlapíkmi. Boli vyzbrojení neznámym náradím. Tušil som niečo zlé.

Keď som sa podvečer vrátil, zazvonil som tetke, ktorá ma má rada pre môj chlapčenský úsmev. Po druhom zazvonení otvoril tetkin syn. Tučný tridsiatnik mi plačlivo oznámil, že mačkárku predobedom zobrala sanitka. Neváhal som ani chvíľu, privolal som si výťah a vyviezol sa na desiate poschodie.

Vystúpil som z výťahu a postavil sa pred dvere bytu, v ktorom býval chemický inžinier. Začal som hlasno a ľútostivo mňaukať. Po chvíli som začul kroky. Zaujal som obrannú polohu. Dvere sa prudko otvorili. Vymrštil som sa a zahryzol sa chemikovi do krku. Začal sa trhať a zvíjať. Netrvalo dlho a jeho telo vypustilo dušu. S korisťou som sa pustil po schodoch do pivnice.

Ako som tak bežal dolu, začínala mi byť moja korisť čoraz ľahostajnejšia. Na medziposchodí – takmer celkom dole – som sa zastavil. Prvýkrát som si naplno uvedomil, že sa so mnou niečo deje. Telo sa mi zdalo byť oveľa ľahším a prestávalo ma bolieť. Šum v ľavom uchu vymizol. Vnímavosť na vonkajšie podnety sa zmnohonásobila. Odrazu som pocítil silnú túžbu poumývať sa jazykom.

Vtedy som zistil, že nestojím na dvoch nohách, ale na štyroch labkách a chvost, ktorý som držal vysoko dohora, svedčí o mojom dobrom zdraví. Ako znovuzrodený som zbehol do pivnice. Malá nevinná myška ustráchane čupela v kúte. Pustil som korisť a rozbehol sa za ňou…

Tetka je už z nemocnice doma. Volá ma môj kocúrik.

Tak ma volala aj Sýkorka. Mala také zvláštne oči, keď mi šepkala: „Ach, ty môj kocúrik, ja sa z tvojho úsmevu raz zbláznim.“

O autorovi
Martin Vlado (1959) knižne publikoval básnické zbierky Prskavky / Malé básne do tmy (1997), Kafedrála / Sen ortodoxného kávičkára (2000), Park Angelinum (2001), Insomnia (v spoluautorstve s Petrom Bilým, 2003), Muž oblačného dňa (2003), Obnovovanie kvetu (2006). Prózu publikoval v Pravde, SME, RAK-u, Slovenských pohľadoch a Slovenskom rozhlase. Ukážky sú z pripravovanej zbierky poviedok a krátkych próz Mestský pustovník. Učí na Technickej univerzite v Košiciach.