Môj pobyt v Anglicku sa priblížil k záveru. K môjmu skorému odchodu prispel fakt, že tu v Anglicku ďalej vytrvalo zúri banková kríza. V skratke – nepodarilo sa mi nájsť si prácu (s ktorou by som bol spokojný – rozumej vo fachu) a prácu, čo som si našiel – rozumej ako nádenník za minimálnu mzdu – som vzhľadom na svoje vzdelanie a/aj závazky voči svojej rodine nepokladal za perspektívnu. Pracoval som v dvoch agentúrach zaoberajúcich sa lacnou pracovnou silou. Jedna bola česká – tá klamala, podvádzala a okrádala nás. Zrejme v domnení, že v Anglicku vládne kapitalizmus, a preto sa od jej pracovníkov očakáva, že nás budú patrične vykorisťovať. Druhá agentúra bola anglická – tá bola férová, ale pomalá.
Česká agentúra nas okrádala tak, že sa tvárila, že keď pracujeme za minimálnu mzdu, je normálne, aby aj nadčasy a aj víkendové aj nočné šichty boli platené minimálnou mzdou. Čo však je tak trochu proti anglickým zákonom. Ibaže agentúra zamestnáva Slovákov, Čechov, Poliakov a Maďarov, ktorí nevedia po anglicky ani ceknúť, takže nejakého tlaku zo strany zamestnancov sa báť nemusí. Ale nikdy nehovor nikdy… Zrejme aj preto musela táto agentúra tento rok (opäť?) meniť názov, sídlo firmy, a pod.
Ďalšou pozoruhodnosťou bolo, že na to, aby v nej človek dostal zamestnanie, musel odovzdať občiansky preukaz kvôli registrácii na tamojšom úrade práce. S dokladmi, ktoré agentúra zamestnancom vzala, zaobchádzala, ako uznala za vhodné… V mojom prípade to bolo tak, že kým sa ich odhodlali poslať na úrad práce, ležali im niekde na polici päť týždňov (a možno si na môj občiansky nejakí prisťahovalci z Jamajky vybrali hypotéku… ak by im ju nejaká banka dala, ha-ha-ha). Tým zadržiavaním však poriadne zdramatizovali moje vymáhanie dokladov naspäť. Na úrade som totiž musel žiadať o zrýchlené vybavenie – inak by som musel na Slovensko odletieť bez občianskeho. Nehovoriac o tom, že úplne na smiech boli vedúci zmien z tejto českej agentúry. Mladí (podotýkam, že ani ja nie som starec, ale tridsiatnik), arogantní, zneužívajuci svoje právomoci a v neposlednom rade jednoducho hlúpučkí. Treba dodať, že svoje ‘funkcie’ si zaslúžili jedine tým, že ovládajú angličtinu. O kvalite zvládnutia tohto jediného predpokladu taktne pomlčím. Práca tu bola jednotvárna, rovnaká, dvanásť hodín skladáte obaly na cédečka, potom idete domov a zajtra zas. S angličtinou človek velmi do styku neprisiel, ale aspoň sa zlepšil v jazykoch V4ky. S češtinou som nemal problém, zato madarčina potrebovala oprášiť (znie to neuveriteľne, ale stretol som tam dvoch ‘Slovákov’ z Dunajskej Stredy, ktorí sa po slovensky naučili až v Anglicku v továrni – a pri jednom z nich je dokonavý vid v slove ‘naučil’ tak trošku preháňaním). Ucho mi trošku viac privyklo na poľštinu a skúsil som si aj ruštinu, skrátka, jazykovo bohatý čas. (Tí z vás, čo si myslíte, že ste maturovali z ruštiny, a tým ste do života pripravení, skúste si len tak na skúšku preložiť vetu: Tieto materiály budeš po stopäťdesiatich ukladať do debničiek a plnú paletu daj potom na vozík.)
Ale – asi po mesiaci prežitom v továrňach ovladaných českou agentúrou, sa mi ozvala zaspatá anglická agentúra a ja som po ich ponuke skočil ako… ako… skokan. (Iné prirovnanie mi nenapadá.) Skrátka skočil som po tom veľmi. Dostal som sa do skladu plného Poliakov. Pravdaže, bol tam aj tovar, regály a také tie veci ako palety, vozíky, ale hlavne tam boli Poliaci.
Bolo to hračkárstvo/papiernictvo baker ross (pre odvážnych www.bakerross.co.uk).
Išlo o toto: je to internetový obchod, ktorý prijíma objednavky len online. Tie potom prídu až do toho skladu, kde sa o nich armáda Poliakov (a teraz aj ja) postará.
To znamená, že človek si zoberie nákupný vozík, objednávku do ruky a hurá nakupovať. Potom všetko aj s objednávkou poskladá do škatule čo najlepších rozmerov a pohodí to do priestoru, z ktorého si tie škatule berú ľudia, čo ich expedujú ďalej. A takto dokola.
Oproti predchádzajúcim prácam tu bol oveľa väčší priestor na sebarealizáciu a osobny prístup. Tak napríklad, keď mal niekto na objednávke len pár vecí, bral som to z jeho strany ako plus (keďže sme mali normu sto objednávok za deň) a vyberal som mu tie najkrajšie tovary. Niektoré veci sme mali napríklad vo viacerých farbách, tak som mu, prirodzene, vybral tie najkrajšie farby. Keď však niekto mal v objednávke napríklad rolku baliaceho papiera, ktorá sa veľmi blbo ukladala do krabice, tak som mu skoro mimovoľne vyberal tú najškaredšiu farbu – kurník šopa, nech vie! Ak bola objednávka na tovar v hodnote väčšej ako desať libier, dostal zákazník k objednanému tovaru navyše ako darček aj jedného malého plyšáka. To bola, samozrejme ďašia možnosť osobného vstupu do objednávky. Tým, čo mali mimoriadne dlhé a náročné objednávky, som tam hádzal takých tých ohyzdných snehuliačikov. Keď však bola objednávka podľa môjho gusta, dostali pekného losa… Asi to mal byť sob, ale bol to los, ja to rozoznám. Tí losi boli pekní. Alebo tie losy boli pekné? Keďže je to dvojtvar, je jasné, že boli pekní a pekné dvojnásobne.
Keď si niekto objednal drevené hlavolamy, čokoladový šach a africkú strategickú hru mancala – tak si ma získal a dostal losa. Ak si však ktosi objednal aromatizované perá (mimochodom smrdeli hrozne a boli úplne na konci posledného regálu), tak za ´drzosť´ a ´blbosť´ dostal snehuliačika. Vidíte, už to nebola tá jednotvárna práca, ale takmer osobný kontakt. Keď si niekto objednal z viacerých tovarov po dva kusy, snažil som sa mu dať rôzne farebné mutácie, nech si to tie decká vedia rozoznať. K tomuto som sa však na obednej pauze dozvedel zaujímavú teóriu: a síce, že ak nebudú dve hračky navlas rovnake, tie decka sa pre ne pozabíjajú. Trošku to naštrbilo moje odhodlanie rôzniť hračky v rámci jednej objednávky, ale ďalej som trval na tom, že je to tak lepšie. Ale nie pokiaľ išlo o gumených hadov, lebo tí sa hrozne blbo balili a kto mal tú odvahu objednať si dva alebo viac, dostal všetky v najškaredšom zelenom (úplne nerealisticky zelenom) prevedení. A tak ďalej. Jedno však musím povedať – ani najväčšiemu ´nepriateľovi´ som nedal tri rovnaké baliace papiere. To som si dal vždy záležať, aby rolky baliaceho papiera boli s rôznymi motívmi.
V tomto sklade skončil môj pracovný pomer a aj moja výučba jazykov východnej Európy. V tomto sklade som si totiž precvičoval africký prízvuk v angličtine. Angličtina je oficiálnym jazykom v celej kope štátov a nevedno prečo si ľudia myslia, že správny prízvuk je práve ten z Anglicka prípadne z USA. Ked sme pri tom, tak najviac po anglicky hovoriacich ľudí, ktorých som stretol, hovorilo s indickým prízvukom. Sotva si možno myslieť, že je to nejaký nesprávny prízvuk, oni tak rozprávajú už celé generácie, a to od útleho detstva. Takže teraz som sa učil počúvať ghanský prízvuk, keďže kolegyňa bola z Ghany a ako jedinej černoške sa jej poľská väčšina príliš nevenovala. Černoška pracovala pre tú istú agentúru ako ja, takže sme mali rovnaké trampoty s meškajúcimi výplatnými páskami.
Na ilustráciu krízy v Anglicku ukončím tento mail rozhovorom s istým Portugalčanom alebo Portugalcom (tiež dvojtvar), ktorý sa odohral pri čakaní na autobus po šichte v onom sklade…
– Čau, ty nie si Poliak, však?
– Nie ja som z Portugalska. A ty?
– Ja som zo Slovenska. Architekt.
– Hahaha… architekt. A skladáš tu škatule v sklade? Hahaha…
– Mmhm…
– Ja som vyštudoval marketing…
– Hahaha… a skladáš škatuľky…
– Skladám… Poznáš toho Poliaka s briadkou?
– Poznám.
– Tak to je informatik, hahaha!
– A tá čierna baba, vieš čo je zač?
– Neviem. – Vyštudovala psychológiu; je z Ghany.
– Hahahaha…
Autor je architekt
