Čílsky básnik Pablo Neruda hovorieval, že mená ako Orozco, Rivera, Portinari, Tamayo a Guayasamín sú „vrcholom Ánd“ celého amerického kontinentu. V roku 2010 oslávi Latinská Amerika výročie dvoch storočí začiatkov bojov hispánskej Ameriky za nezávislosť od Španielska. Pri tej príležitosti všetky kultúrne inštitúcie Latinskej Ameriky a Karibiku na čele s kubánskou organizáciou Casa de las Américas usporadúvajú literárne, divadelné, filmové a výtvarné podujatia. Jedným z tých, ktorí sa ocitnú na prvých miestach pozornosti, bude určite aj veľký ekvádorský maliar 20. storočia Oswaldo Guayasamín.
Jednou z príčin, prečo je Guayasamín v Latinskej Amerike podnes milovaný prinajmenšom rovnako ako básnik Neftalí Reyes alias Pablo Neruda, je azda aj skutočnosť, že maliar do svojho diela zakomponoval sopky symbolizujúce silu prírody, pridávajúcej biede a bolesti obyvateľov Ánd farbu popola. Ľudské trápenie sa vinie ako dlhá neprerušená niť celým dielom Guayasamína, ktorý bol predovšetkým a nadovšetko maliarom bolesti národov a najnižších sociálnych vrstiev subkontinentu. Subkontinentu, ktorému národnooslobodzovací boj priniesol otroctvo nemenšie – otroctvo neokolonializmu a vykorisťovanie systémom uplatňovaným na „zadnom dvore“ jeho silnejším severným anglosaským susedom.
Modlitba za Latinskú Ameriku
Okrem sopiek sú v Guayasamínovom diele trvalo prítomné ľudské ruky, na ktoré kladie často až pateticky hyperbolizovaný dôraz. Ak sa zdá, že je v jeho tvorbe akýsi prehnaný pátos hraničiaci s „telerománovou“ uveriteľnosťou, pre Európana pomerne ťažko akceptovateľný, môže to byť aj preto, že skúsenosť, ktorú maliar zobrazoval, vyvierala z neobyčajne krutej situácie najopovrhovanejších vrstiev obyvateľstva, predovšetkým andských Indiánov. Guayasamínova vlasť Ekvádor odjakživa patrila popri Peru a Bolívii medzi najchudobnejšie latinskoamerické krajiny a neprekvapuje ani to, že obľúbenosť a popularita maliarovho diela rástla predovšetkým v prvej polovici 60-tych rokov 20. storočia, teda v období, keď sa viaceré krajiny subkontinentu pokúsili o presadenie sociálnej politiky a vymanenie z neokoloniálneho područia sprevádzaného vojnami, pučmi, neoliberálnou politikou, terorom, mučením a vraždami. Guayasamín sa tak zaradil do vlny umelcov, akými boli napríklad slávni Čiľania – maliarka, hudobníčka, folkloristka a poetka Violetta Para, gitarista, básnik a herec Víctor Jara, či pre nás možno oveľa známejší Diego Rivera a Orozco z Mexika.
Z Quita do Leningradu
Oswaldo Guayasamín sa narodil v hlavnom meste Ekvádoru, Quite, šiesteho júla 1919. V tom istom meste vyštudoval na Akadémii výtvarných umení maľbu a sochárstvo. Prvej samostatnej výstavy sa dočkal už v roku 1942 vo veku 23 rokov a veľmi skoro dosiahol vo svojej vlasti aj široké uznanie. V roku 1952 získal hlavnú cenu Bienále v Španielsku a onedlho na to aj v brazílskom Sao Paule. Výtvarní teoretici ho zvyčajne zaraďujú ako expresionistu a mnohé z prvkov jeho tvorby to skutočne potvrdzuje, on sám však tvrdieval, že v spôsobe jeho maľby nie je nič prepiate ani nadnesené, ale realistické. Ak sa tá realita zdá zbytočne patetická a neuveriteľná, je to preto, že osud jeho kontinentu a predovšetkým udalosti 20. storočia sú neuveriteľné a nesmierne tragické.
Oswaldo Guayasamín mal za života približne 180 samostatných výstav, na ktorých okrem obrazov a muralistických diel vystavoval aj plastiky a monumentálne sochy. Vystavoval v najvýznamnejších mestách Európy – od Madridu, Barcelony, Ríma, Prahy až po Varšavu, Moskvu a vtedajší Leningrad. Guayasamínové muralistické diela môžeme vidieť aj v niektorých mestách Európy – napríklad na madridskom letisku Barajas alebo v parížskom sídle UNESCA. V Latinskej Amerike ich nájdeme v Latinskoamerickom parlamente v brazílskom Sao Paule alebo vo vládnom paláci v Quite.
Angažovaný umelec
Ak medzi najznámejších Latinoameričanov patria spisovatelia ako Gabriel García Márquez, Julio Cortázar či Jorge Luis Borges alebo Pablo Neruda, v oblasti výtvarného umenia bol Oswaldo Guayasamín takisto jedným z mála celosvetovo rešpektovaných umelcov. Ako umelec sa nedištancoval ani politického sveta, nie síce ako aktívny politik či diplomat, ako to bolo v prípade Nerudu, ale ako osobný priateľ najznámejších ľavicových osobností svojej doby – Francoisa Mitteranda či Fidela Castra. Bývalý kubánsky prezident je jeden z mála politikov, ktorý sa objavil na Guayasamínovom plátne. Na jednom z niekoľkých portrétov je zobrazený podobne ako mnohé anonymné tváre Guayasamínových obrazov, so zvýraznenými, zbrázdenými rukami. Portrét je vystavený v Havane, v dome nazvanom podľa umelca Casa de Guayasamín.
Tri obdobia
Jedno z najplodnejších Guayasamínových období prišlo paradoxne vtedy, keď sú iní dávno za tvorivým horizontom, po prekročení sedemdesiateho roku života.
„Byť v treťom veku maliarstva znamená dosiahnuť zrelosť, ale nie starobu“, povedal krátko pred smrťou.
Svoje životné dielo rozdelil do troch základných období: prvé nazval Vek hnevu (Edad de Ira) a tematicky, farebne aj výrazovo v ňom zdôrazňuje kruté ponižovanie amerických Indiánov. Druhé je Obdobie nežnosti (Edad de la Ternura), v ktorom prevažujú motívy matky s dieťaťom a posledné obdobie je akousi syntézou všetkých trpkých i menej trpkých skúseností a zároveň vyjadrením nádeje na zlepšenie problémov, o ktorých celý život rozprával a ktoré možno Latinský Amerika zažíva práve teraz: Obdobie nádeje (Edad de la Esperanza).
Čas môjho života
Okrem tém Latinskej Ameriky boli Guayasamínove blízke osudy Španielska, do ktorého sa opakovane vracal najmä od druhej polovice 70-tych rokov 20. storočia, po smrti Francisca Franca. Na prvej španielskej výstave vystavil sedem obrazov tematicky spätých s obeťami občianskej vojny. Počet sedem si údajne zvolil preto, že „v týždňoch tragédie neexistuje deň odpočinku“. Je autorom svojráznych podobizní významného básnika Juana Ramóna Jiméneza, ale aj kráľa Juana Carlosa II. a jeho manželky Sofie.
Posledných samostatných výstav v roku 1995 sa zúčastnil osobne: v Múzeu Luxemburského paláca v Paríži a v Múzeu Palais de Glas v Buenos Aires. Tesne pred smrťou zavŕšil svoje posledné dielo, ktoré nazval Kaplnka človeka (Capilla del Hombre). „Moje dielo pochádza z dvoch svetov. Z môjho najhlbšieho a najosobnejšieho vnútra je to výkrik proti rasizmu a biede, ale zároveň splynutie všetkého dobrého aj zlého toho času, v ktorom mi bolo dovolené žiť.“
Oswaldo Guayasamín zomrel desiateho marca 1999 vo veku 79 rokov.
