Pre krajiny Latinskej Ameriky vyvážajúce ropu a zemný plyn znamenala bublina s nerastnými surovinami, ktorá priniesla premrštené ceny, vysoké exportné príjmy. Po jej spľasnutí však prišiel veľmi silný prepad. Platí to predovšetkým pre Venezuelu, Bolíviu a Ekvádor, kde sa výrazne obmedzia hospodárske a sociálno-politické možnosti konania tamojších ľavicových vlád, ktorým sa dosiaľ nepodarilo prekonať jednostrannú zameranosť na export ropy a zemného plynu. Treba však poznamenať, že v prípade vlád Moralesa v Bolívii a Coreu v Ekvádore je tento nedostatok spôsobený aj krátkym obdobím, počas ktorého vládnu.
Výrazný prepad cien nerastných surovín však postihol aj iné latinskoamerické ekonomiky. Relatívne najvýhodnejšia pozícia v tomto kontexte patrí Brazílii, pretože táto krajina má širokú exportnú paletu zahŕňajúcu rozličné odvetvia. Brazílsky export preto poklesol len vo veľmi malej miere – v decembri minulého roka to bolo v porovnaní s predchádzajúcim rokom len 2,9 percenta. Pre mnohé latinskoamerické ekonomiky predstavuje – aj v porovnaní s východnou Áziou – výhodu to, že exportné aj importné kvóty nie sú také vysoké. Preto kríza odbytu v centrálnych ekonomikách nezasahuje tak výrazne produkciu či zamestnanosť a opatrenia zamerané na oživenie vnútorného trhu môžu mať relatívne významný účinok. Väčšina latinskoamerických vlád prijala anticyklicky orientované protikrízové opatrenia. Tieto postupy majú sčasti makroekonomický a sčasti sektorový charakter. Predovšetkým v Brazílii sa hľadajú možnosti, ako nasmerovať nový cyklus k vývinu orientovanému na vnútorný trh. Túto myšlienku vyjadril v jednom z posledných interview známy brazílsky sociológ Chico de Oliveira „Tentoraz je možné zdola (…) urobiť to, čo sa uskutočnilo v tridsiatych a päťdesiatych rokoch zhora, a to pomocou existujúcej spoločenskej bázy a so silami zdola, ktoré sú k dispozícii.“
Jeden dôležitý rozdiel oproti tridsiatym rokom spočíva v tom, že tentoraz vo vládach nie je zastúpená pravica, ale progresívne orientované sily, čím by vývin orientovaný na vnútorný trh mohol eventuálne získať egalitárnejší charakter. Zmeny sa ukazujú aj pri sociálnom poistení. Argentínska vláda napríklad na konci minulého roka zrušila spätne privatizáciu starobného poistenia a vrátila sa späť k priebežnému systému, ktorý je menej zraniteľný voči krízam a je solidárnejší než kapitalizačný systém orientovaný na kapitálové trhy. Malá technická intervenčná kapacita štátu sa, samozrejme, mohla v mnohých prípadoch prejaviť ako obmedzenie možností na zmenu politiky. Úpadok kapitálových trhov v centrálnych štátoch je však pre takúto zmenu politiky výhodnejší, keďže pre odliv kapitálu sa stratil bezpečný prístav. Z tohto dôvodu sú investície do vnútorného hospodárstva atraktívnejšie.
Blízky východ a Afrika: problémy ekonomík založených na nerastných surovinách
V súvislosti s veľkou krízou sa krajiny Blízkeho východu a Afriky v médiách takmer vôbec nespomínajú. To však neznamená, že by ich kríza nezasiahla. Štáty vyvážajúce ropu, respektíve zemný plyn v oboch týchto regiónoch ako prvé zasiahol výrazný pokles cien týchto komodít. Prebytky bežného účtu a znižovanie zahraničných dlhov v posledných rokoch spôsobili, že tieto štáty sa nedostali do bezprostredných hospodárskych ťažkostí. Pokles cien ropy však prináša výrazný úbytok štátnych príjmov, čo sa negatívne odráža na verejných financiách a sociálnych výdavkoch.
Menšie štáty na arabskom polostrove sú navyše priamo postihnuté prepadom na medzinárodných trhoch. Príjmy z obchodu s ropou totiž investovali na západných finančných trhoch. V týchto prípadoch ide o rentiersky režim, a to v dvojakom význame – štáty poberajú renty z obchodov s ropou aj s financiami. Len samotný štátny fond Abu Dhabi utrpel za minulý rok straty vo výške 125 miliárd amerických dolárov. Saudská Arábia stratila dokonca ešte viac. Aj z tohto dôvodu sa štátne fondy arabského sveta snažia investovať viac peňazí do vlastného regiónu než do Spojených štátov amerických.
Bankový sektor subsaharskej Afriky nemá, s výnimkou Južnej Afriky, takmer nijaký prístupk medzinárodným finančným trhom, a preto sa ho priama nákaza takmer vôbec nedotkla. Nemá takmer nijaký podiel na medzibankových úveroch. Ako najbezprostrednejší účinok očakával napríklad jeune afrique obmedzenia v poskytovaní úverov materských bánk, ktoré sa ocitli v kríze, ich africkým dcéram. Aj keď v obmedzenej miere, predsa len tu funguje kontrola kapitálových tokov, takže ani najsilnejšie internacionalizované banky v Južnej Afrike si nepopálili prsty na „inovatívnych“ vysoko rizikových papieroch. „Vďakabohu tu máme kontrolu devíz,“ konštatuje Johann Rupert, predseda predstavenstva koncernu s luxusným tovarom Remgro pre noviny Frankfurter Allgemeine. Južná Afrika však trpí, podobne ako mnoho iných afrických štátov, deficitom bežného účtu – v prípade Južnej Afriky dosahuje jeho výška 7,9 percenta v treťom kvartáli minulého roku. Financovanie deficitu bežného účtu prostredníctvom komerčných finančných tokov sa pre túto krajinu stáva čoraz ťažšie.
Podobne ako v Latinskej Amerike, nastal aj v Južnej Afrike výrazný odliv kapitálu a znehodnotila sa mena. Ale pre väčšinu štátov subsaharskej Afriky sú možnosti komerčne sa zadlžiť tak či tak veľmi obmedzené. Okrem toho budú západné vlády pre miliardové balíky na podporu bánk výrazne znižovať iné výdavky a spomedzi nich určite aj peniaze určené na rozvojovú spoluprácu. A práve africké štáty sú pri financovaní svojich deficitov zahraničného obchodu a rozpočtov do vysokej miery závislé od týchto prostriedkov.
Hospodárske problémy sa navyše zostrujú klesajúcimi cenami nerastných surovín. Ekonomiky subsaharských štátov sa vyznačujú zameraním na export nerastných surovín. Táto orientácia predstavuje dedičstvo koloniálnej éry upevnené neoliberálnou štrukturálnou politikou v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Počas ťažkého a dlhého hospodárskeho úpadku, ktorý sa dá očakávať, predpokladá bývalý ghanský minister financií Kwesi Botchwey problémy so splácaním dlhov, a tým vonkajšiu zadlženosť podobnú tej na začiatku osemdesiatych rokov. Dá sa očakávať, že Medzinárodný menový fond bude opäť presadzovať procyklické opatrenia posilňujúce pokles hospodárstva. To by prinieslo zostrenie problémov v sociálnej sfére. Už v minulom roku prebehli v mnohých afrických štátoch protesty proti zlej sociálnej situácii. Avšak sociálna nespokojnosť sa väčšinou nepretavila do vytvárania politických alternatív. Pre vysokú závislosť od importov a nízky stupeň industrializácie, ktorý sa od osemdesiatych rokov vďaka neoliberálnej otvorenej politike ešte znížil, sú šance afrických krajín využiť krízu na samostatný vývin veľmi nízke.
Závery a dôsledky
Kríza je ešte len na svojom začiatku. Jej dynamiku budú výrazne určovať centrálne krajiny. Ďalšie následky na periférii teda budú závisieť aj od ďalšieho priebehu krízy a antikrízovej politiky centrálnych štátov.
Napriek tomu možno rozpoznať niektoré tendencie už teraz. Veľmi rýchlo a ťažko sú zasiahnutú krajiny, ktoré v posledných rokoch realizovali veľmi ortodoxnú neoliberálnu politiku. Tá so sebou prináša vysokú závislosť od importu kapitálu. Platí to predovšetkým pre štáty východnej Európy, následnícke štáty Sovietskeho zväzu, ale napríklad aj pre Turecko. Aj keď priama nákaza prostredníctvom kapitálových vkladov do „toxických” papierov zohrala na (semi)periférii len relatívne malú úlohu, sú štáty s vysokými deficitmi obchodnej bilancie a bežného účtu a zodpovedajúcou závislosťou od kapitálových importov (alebo ako je to v subsaharskej Afrike od financií v rámci rozvojovej spolupráce) prostredníctvom vysychania kapitálových tokov alebo dokonca odlivom kapitálu postihnuté veľmi silno.
Kríza v centrálnych krajinách však postihuje aj veľmi výrazne exportne orientované ekonomiky – práve prostredníctvom poklesu exportu. Výrazný prepad zaznamenali nielen nerastné suroviny, ale aj export priemyselných tovarov. To je dôvod, prečo kríza zasiahla relatívne silno aj industriálne štáty východnej Ázie. Najlepšie sú na tom tie štáty, ktoré prostredníctvom kontroly kapitálových tokov vytvorili istú ochranu pred prudkými výkyvmi trhu a/alebo vykazujú nízku mieru otvorenosti pri exporte a importe. V týchto krajinách môžu najrýchlejšie siahnuť po opatreniach na stimuláciu vnútorného dopytu.
Prinajmenšom v niekoľkých štátoch by mohla vzniknúť šanca na vývin orientovaný viac na vnútorný dopyt, podobne ako počas veľkej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia. Platí to napríklad pre Čínu alebo Brazíliu. Takýto prechod sa bude aj v týchto štátoch spájať s výraznými reštrukturalizačnými problémami a vyostrovaním sociálnej situácie. V závislosti od politickej a spoločenskej konštelácie by sa mohol vyvinúť model orientovaný na vnútorný trh, ktorý by vykazoval o niečo menej sociálnej nerovnosti ako jeho predchodcovia z tridsiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia. Pritom si však možno predstaviť, že ekologické aspekty – napriek vyostrujúcim sa ekologickým problémom – skončia pri snahe potlačiť krízu v úzadí. Namiesto orientácie na stimuláciu vnútorného trhu by sa však mohla, najmä v krajinách výrazne orientovaných na export, realizovať problematická snaha stimulovať export, takže by sa rozbehla súťaž v znižovaní príjmov.
Z ekonomických a politických dôvodov sa najmä v prípade východoeurópskych a afrických štátov len sotva črtá možnosť vývinu alternatív. Zatiaľ čo vo vyhláseniach Medzinárodného menového fondu zaznievajú tóny keynesiánstva, vyznačuje sa jeho správanie v niektorých oblastiach (semi)periférie starou známou praxou procyklickej a reštriktívnej hospodárskej politiky. Tá sa zameriava na udržiavanie platobnej schopnosti. Znižujú sa platy, aby sa znížil vnútorný dopyt a zvýšila cenová konkurencieschopnosť. Tieto znaky politiky MMF sú vo východnej Európe obzvlášť výrazné. V protiklade s východnou Európou sa predovšetkým v Ázii vytvára vďaka nízkej miere zadlženia a vysokým devízovým rezervám relatívne veľký manévrovací priestor na expanzívnu hospodársku politiku, ktorá by zároveň mohla priniesť spravodlivejšie prerozdeľovanie a vyššie sociálne istoty pre väčšinu obyvateľstva. Otázkou je, či sú vnútorné spoločenské a politické sily dostatočne silné na to, aby dokázali presadiť túto zmenu smerovania. Požiadavka prerozdeľovania smerom k pracovným príjmom prichádza z neočakávanej strany, ktorá však má zároveň záujem na zvyšovaní exportu do južnej Ázie. Kapitál v Číne by sa v tomto prípade nezhodoval s komentátormi v novinách Economist. Nápadné pritom je, že kontrola kapitálových tokov sa ako stabilizujúce opatrenie príliš netematizuje.
Zvýšenie hospodárskeho a politického významu niektorých častí semiperiférie sa počas krízy stalo zrejmé. Nádeje na odpruženie krízy v industriálnych štátoch spočívajú v súčasnosti vo zvýšenom raste prostredníctvom rozšírenia vnútorného trhu práve v semiperiférnych krajinách. Preto sa tieto štáty môžu zapájať do konzultácií o zvládnutí krízy oveľa viac. No akú úlohu budú hrať vlády semiperiférie od Číny až po Brazíliu pri potláčaní krízy a parciálnom novom regulovaní, ukáže až čas.
Preložil Peter Nedoroščík
Joachim Becker je profesor na Wirtschaftsuniversität Wien a predseda Inštitútu pre štúdium politickej ekonómie (IPE) vo Viedni
Karin Küblböcková je vedecká spolupracovníčka Rakúskej výskumnej nadácie pre medzinárodný rozvoj (ÖFSE) a niekoľko rokov predsedala ATTAC Rakúsko
