Bolesť z tragickej straty blízkych asi nezmizne nikdy. Možno však už nadišiel čas, aby sme o príčinách hroznej havárie v Polomke mohli začať hovoriť bez emócií. Hádzanie viny z jedného na druhého nemá zmysel a ani ja sa necítim takým odborníkom, aby som posúdil zodpovednosť každého zainteresovaného. Možno práve preto vnímam tragédiu v Polomke ako vážne varovanie pre samosprávy a dôkaz, že si ešte stále dostatočne neuvedomujú svoju zodpovednosť v oblasti územného rozvoja.
Nechcem iba demagogicky zopakovať tvrdenia ministerstva dopravy, lebo by sa to z mojej strany aj tak bralo ako obyčajná propaganda. Domnievam sa však, že príbeh vybudovania lyžiarskeho strediska bez vhodnej prístupovej cesty je príklad zbavovania sa zodpovednosti zo strany samosprávy.
Stredisko tam nemalo byť
A píšem to preto, že toto je prístup, ktorý ako komunálny politik dlhodobo kritizujem a som s ním v praxi pravidelne konfrontovaný. V čase, keď lyžiarske stredisko v Polomke vznikalo, nemali ešte obce a mestá územné a stavebné konanie vo svojich rukách, ale, bohužiaľ, neraz sa presviedčam, že postupujú rovnako nezodpovedne, ako kedysi. Postupujú podľa princípu, že najskôr povolia niečo postaviť a až potom riešia (alebo niekedy ani neriešia) problémy, ktoré s takouto stavbou súvisia. Presne tak to bolo a je aj v Polomke. Pritom situácia je tam o to tragickejšia (a to doslova), že lyžiarske stredisko postavila samotná obec. Keď preň získavala územné rozhodnutie a potom následne aj stavebné povolenie, muselo byť aj predstaviteľom obce jasné, že fungovanie strediska určeného nielen obyvateľom Polomky (a keby aj) prudko zvýši návštevnosť tohto miesta.
Prvou povinnosťou obce teda bolo zabezpečiť adekvátnu dopravnú infraštruktúru. Aj človeku nezorientovanému vo veciach územného rozvoja musí (a muselo) byť jasné, že výstavba lyžiarskeho strediska spôsobí častejšie využívanie nezabezpečeného železničného priecestia. A nielen to, zatiaľ čo dovtedy ho využívali raz za čas poľnohospodárske stroje, bolo jasné, že teraz cezeň budú prechádzať najmä autá a autobusy a prevážať nebudú drevo či biologický odpad, ale ľudí.
Každému teda muselo byť zrejmé, že jednou zo základných podmienok vybudovania lyžiarskeho strediska v tejto lokalite malo byť zvýšenie bezpečnosti inkriminovaného železničného priecestia. Kým nebolo vyriešené toto, stredisko nemalo začať fungovať. Chápem, že bolo možné začať s jeho výstavbou a v jej priebehu vybavovať závory, alebo aspoň svetelnú signalizáciu. Ale, ak to nebolo vybavené ani v čase kolaudácie, stavebný úrad nemal s kolaudáciou súhlasiť. A obec o to ani nemala žiadať, prípadne nemala stredisko sprevádzkovať. Viem, že by to bolo veľmi bolestivé vzhľadom na investície a očakávané zisky, ale bolo by to aj veľmi zodpovedné.
Záťaž, ktorú zaplatia ľudia
V žargóne miestneho rozvoja sa takáto investícia nazýva vynútená. Obce aj v minulosti, keď boli stavebné úrady na okresných úradoch, vydávali tzv. záväzné rozhodnutia o umiestnení stavby a vydávajú ich dodnes. Je to dokument, ktorého znenie je v úplnej kompetencii starostu, resp. primátora, nikto nemá šancu doň, alebo z neho nič dostať, ak to „otec“ obce či mesta nechce. Súčasťou tohto záväzného stanoviska môže byť aj podmienka, s akou samospráva so stavbou súhlasí. A bez kladného záväzného stanoviska nemožno vydať stavebné povolenie. Práve to je príležitosť, ktorú miestne samosprávy využívajú na to, aby presadili svoje požiadavky na jednotlivé stavby. Napríklad tým, že si ako podmienku stanovia nejakú investíciu, ktorá priamo súvisí s plánovanou stavbou, a to najmä vtedy, ak ide o vybudovanie nevyhnutnej infraštruktúry.
Bežnou praxou teda je, že výstavbu potrebnej infraštruktúry dostane „na krk“ práve investor. Prečo by malo mesto z daní všetkých občanov platiť opravu cesty, ktorú zničia nákladiaky niekoho, kto sa rozhodol niečo si postaviť? Prečo by malo mesto z daní všetkých občanov platiť rozšírenie cesty alebo vybudovanie svetelnej križovatky, keď zvýšená premávka je dôsledkom stavebnej činnosti developerov, ktorí na bytoch či domoch, alebo aj hospodárskych objektoch zarábajú nemalé peniaze? Prečo by sa občania svojimi daňami mali skladať na to, aby mal podnikateľ vyššie zisky a nižšie náklady? Nie je na to dôvod. A preto je bežné, že tzv. vyvolané investície financuje investor sám.
A presne takto mala postupovať pri výstavbe lyžiarskeho strediska aj samospráva v Polomke. Prevádzka lyžiarskeho strediska nie je charitatívna činnosť. Keď bolo jasné, že do jeho spustenia Železnice SR nepostavia ani závory, ani svetelnú signalizáciu, mala byť táto položka zahrnutá do investičného rozpočtu. Rovnako ako iné náklady, ktoré sa vrátia zo zisku.
Nemá zmysel, aby bola obecná samospráva v Polomke verejne „bičovaná“, tragédii, ktorá sa stala, to už aj tak nezabráni. Miestne samosprávy by si z nej však mali konečne zobrať ponaučenie a zodpovednejšie riadiť výstavbu vo svojom katastri. Nedostatočný tlak samospráv na investorov, aby výstavbou nielen zarábali, ale sa aj podieľali na dodatočných nákladoch, totiž neúmerne zaťažuje daňových poplatníkov. Alebo vytvára problémy, ktoré by nikdy nemuseli vzniknúť. A na ktoré v konečnom dôsledku aj tak doplatia občania.
Autor je poslanec MsZ v Stupave
