Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy rozprával v interview pre britský nedeľník Sunday Telegraph o slovenskej automobilke Renault a o Peugeot-Citroen (PSA) v Slovinsku. Naznačujú tieto výroky, že Peugeot-Citroen skutočne opustí Slovensko? Plánujú Francúzi nasťahovať na jeho miesto Renault? O dôvodoch takejto zaujímavej výmeny automobiliek sa však prezident nezmienil. Komentátori preto usudzujú, že Sarkozy nemal na mysli zmenu destinácie francúzskeho automobilového priemyslu, jednoducho sa iba zaradil do panteónu príslušníkov svetovej politickej špičky, ktorí si zmýlili Slovensko so Slovinskom.
Nicolas Sarkozy sa svojou chybičkou zaradil do elitnej spoločnosti Georga Busha alebo Silvia Berlusconiho, ktorým je tiež pomerne jedno, o ktorej z malých postsocialistických krajín je práve reč. Zato Slovák sa na ignoranciu veľkých poriadne paprčí, ako vidno na dôkladnej medializácii podobných výrokov. Ak by niektorý zo slovenských vládnych predstaviteľov vo svojom najbližšom interview pre svetové médiá na oplátku podpichol Sarkozyho, iste by sa to pozitívne prejavilo na jeho preferenciách. Robert Fico by napríklad mohol zopakovať svoje vyjadrenie o tom, že pošle domov Gaz de France, ak bude Francúzsko špekulovať s PSA a verbálne ho sťahovať do Slovinska. Odvaha sa dnes predsa v našej politike nosí. A na takýto počin by jej nebolo treba až tak mnoho – šanca, že prípadné protestné nóty aj tak skončia v Ľubľane namiesto Bratislavy, je dostatočne veľká.
* * *
Slovenskí mliekari krachujú. Majú totiž čoraz väčšie problémy s nízkymi nákupnými ce-nami mlieka po tom, čo Európska komisia zvýšila mliekarenské kvóty a zároveň prišlo k znižovaniu finančných intervencií. Firmy dnes stoja pred neľahkou voľbou redukcie, či dokonca likvidácie chovov.
Slovenské kravy sa už neoplatí dojiť, pretože ich mlieko je príliš lacné. Hrozby prvovýrobcov, že začnú kravy prepúšťať, sú veľmi reálne a nemožno ich brať na ľahkú váhu. Ak by sa totiž tisícky kráv ocitli zo dňa na deň na ulici, Slovensko by sa premenilo na druhú Indiu plnú nezamestnaných dojníc a hovädzej kriminality. Prepustený dobytok totiž predstavuje veľký sociálny problém – pre svoje nízke vzdelanie a nedostatočnú profesionálnu kvalifikáciu má iba minimálnu šancu na uplatnenie v inom odvetví hospodárstva. Optimálnym riešením by bol preto vznik sociálnych podnikov pre dojnice. Zahŕňal by vznik pasienkov na miestach zatvorených tovární a ponúkol by pracovné miesta dojným kravám aj prepusteným robotníkom, ktorí prejdú kovbojským rekvalifikačným kurzom. Takýto model riešenia hovädzej otázky by mohol byť zároveň modelom pre všetky nové členské štáty EÚ, na ktorých tvrdo doľahli mliečne opatrenia Európskej komisie.
* * *
Na hlavu prezidentskej kandidátky Ivety Radičovej sa znáša ďalšia mravokárna kritika z cirkevných kruhov. Podľa súdneho vikára Spišskej diecézy Jána Dudu nie je jediným hriechom opozičnej kandidátky jej názor na morálku a umelé prerušenie tehotenstva, ale aj nemravný súkromný život. Na svojom blogu napísal, že Radičová žije vo verejnom konkubináte, a nastolil otázku, prečo „si nedala svoj vzťah s pánom Riapošom do poriadku“, ak sa chce uchádzať o hlasy katolíkov. Ďalšou závažnou témou, ktorú Duda otvára, je, či by ako prezidentka skutočne našla tú drzosť a reprezentovala by Slovákov na recepciách hláv štátov aj so svojím „konkubínom“. Kňaz napokon načrtol znepokojivú možnosť, že Iveta Radičová národ „opíja keksom, že pre manželstvo treba nechať vzťah dozrieť, a tak je akože prijateľná pre katolíkov aj pre tých druhých.“
Svedomie zásadových katolíkov je v dnešnej nemravnej dobe skúšané zo všetkých strán. Kresťanskí voliči, opití diabolským keksom v podobe usmievavej Ivety Radičovej, ľahko zídu zo správnej cesty. Stačí si však poriadne vypočuť hromobitie z kazateľníc a z blogov, aby sme pochopili, že je asi lepšie voliť ktoréhokoľvek iného kandidáta. Keď pre nič iné, tak aspoň preto, že ostatní žijú v riadne usporiadaných manželských zväzkoch, neútočia na kresťanskú morálku a neponúkajú katolíckej verejnosti čertove keksy. A v slovenskej politike predsa sotva existujú dôležitejšie kvalifikačné kritériá na osobu prezidenta, či najmä prezidentky.
