V roku 2006 vyhrala s tesnou väčšinou parlamentné voľby v Taliansku koalícia ľavého stredu, ktorú viedol Romano Prodi. Mala veľa dobrých predsavzatí, ale aj veľa členov koalície, ktorí sa skoro niky nevedeli dohodnúť, ako tieto dobré predsavzatia realizovať. Bolo stále jasnejšie, že s nepatrnou väčšinou a pestrou koalíciou sa vládnuť nedá. V októbri 2007 preto vznikla Demokratická strana (DS), ktorá mala spojiť ľavicové sily na novom perspektívnejšom základe, aby ako jedna strana mohla ašpirovať na prípadnú výhru vo voľbách.
Vstúpili však do nej len ľavicoví demokrati a kresťanskodemokratická ľavica z Margherity. Tradičná komunistická ľavica zostala bokom. Tajomníkom DS sa stal bývalý rímsky starosta Walter Veltroni. Chmúrne perspektívy Prodiho vlády sa naplnili skôr, ako sa očakávalo. Stačilo, aby nespokojný minister spravodlivosti Mastella stiahol svojich dvoch poslancov, a vláda stratila v parlamente väčšinu. Nové voľby sa konali v apríli 2008. Demokratická strana sa ešte nestihla etablovať na domácej politickej scéne, napriek tomu išla do volieb samostatne, bez komunistickej ľavice.
Ľavica oslabená o komunistov Aktuálnosť projektu DS potvrdila aj skutočnosť, že Berlusconi tiež cítil potrebu zjednotiť sily napravo od stredu a do volieb šiel spolu s Národnou alianciou pod značkou Ľud slobôd (ĽS). Očakával sa tesný výsledok a reforma volebného systému, ktorý by umožnil vznik silnejšej a stabilnejšej vlády, bola stále aktuálna. Voľby však nedopadli podľa očakávania, Berlusconiho ĽS spolu s Ligou severu získali dostatočnú väčšinu, 54 percent v poslaneckej snemovni a 55 percent v senáte, a o reforme volebného systému sa prestalo hovoriť. DS vo voľbách vlastne obstála, vzhľadom na krátkosť času pred voľbami sa každý výsledok nad 30 percent pokladal za dobrý a vo voľbách DS získala 33 percent. Problém bol, že komunistická ľavica, po prvý raz od konca druhej svetovej vojny, sa do parlamentu vôbec nedostala a jej poslanci ľavici chýbali. Opozíciu s Weltroniho DS tvorilo len Taliansko hodnôt Antonia Di Pietra.
Pre taliansku ľavicu bol výsledok volieb studenou sprchou, ale politická línia DS naďalej zostávala v platnosti, lebo jej projekt smeroval k obnove celého politického systému, nielen k víťazstvu v najbližších voľbách. V tomto duchu sa niesli aj nasledujúce úvahy politikov, ekonómov, sociológov a ďalších bádateľov, ktorým ležala na srdci úloha ľavice v talianskom spoločenskom dianí. Vydavateľstvo Feltrinelli, ktoré už možno ako jediné väčšie vydavateľstvo zostalo mimo vplyvu Berlusconiho mediálneho impéria, sa už mesiac po voľbách obrátilo na svojich spolupracovníkov a sympatizantov a požiadalo ich, aby sa vyjadrili k jednej téme alebo problému, ktoré má pred sebou talianska ľavica, politika a celá spoločnosť. Mal to byť akýsi instant-book, bezprostredná reakcia na aktuálnu situáciu, ktorá si nerobila nároky na kompletnosť, ale ani na homogénnosť. Naopak, chcela ponúknuť priestor čo najširšiemu spektru názorov a postrehov a jediným spojivom malo byť to, čo sa zvyklo označovať ako ľavicová orientácia. Názov knihy Ľavica bez ľavice prezrádza, že súčasný stav by bolo lepšie nazvať ľavicovou dezorientáciou, keď v tejto časti politického spektra existuje veľmi veľa otázok ale málo odpovedí. Aj zostavovatelia knihy si položili jednu otázku, ale zásadnú: ľavica v Taliansku naozaj skončila? Bola to pesimistická otázka, ale výsledky minuloročných parlamentných volieb a následný politický vývoj akoby dávali na túto otázku kladnú odpoveď.
Dedičný hriech
Demokratická strana sa rozlúčila so svojou tradičnou ľavicovou minulosťou, ale za cenu oslabenia a straty krídla, ktoré sa nazýva tradičnou, alebo radikálnou ľavicou. Tej vyčítajú tvrdohlavosť, kultúrnu lenivosť, elitárstvo, egoizmus a konzervatívnosť. Vyčítať by jej mohli veľa ďalších neduhov, ale nemá to zmysel, lebo najradikálnejšia je na radikálnej ľavici kríza, v ktorej sa ocitla. Znepokojenie ľavicovej časti talianskej verejnosti vyplýva z toho, že po minuloročných voľbách sa stále naliehavejšie ukazuje, že nešlo len o výhru pravice v jedných voľbách, ale o začiatok dlhodobého politického cyklu. Ľavicová opozícia nevie ponúknuť nové myšlienky ani nové tváre, ktoré by talianskych voličov presvedčili, aby zmenili svoju mienku. V nedávnej minulosti, počas svojej prítomnosti vo vláde, nenašla ľavica odvahu prijať zákony, ktoré by zväčšili mieru slobody jednotlivcov, alebo by prispeli k upevneniu spoločenskej súdržnosti obyvateľstva. Prekvapuje, že ľavicovo orientovaní kritici vyčítajú ľavici ideologickú nedostatočnosť, hoci v minulosti bolo jej najväčším hriechom lipnutie na ideológii. Situácia sa však zmenila, populizmus novej pravice so svojou zdanlivou neideologickosťou a nepolitickosťou sleduje presné ideologické a politické ciele a ľavica nemá dosť odvahy a invencie, aby jej vedela čeliť. Svojim vlastným voličom preto pripadá neautentická a pre tých ostatných vyzerá príliš sterilná, aby jej uverili, že naozaj niečo vyrieši. Celú ľavicu obviňujú, že sa stala konzervatívnou a elitárskou. Nevie sa zbaviť svojich dedičných hriechov, na ktoré doplatil Prodi, preto sa usiloval vytvoriť novú stranu, ktorá by sa tohto dedičstva zbavila, no zdá sa, že ani tento pokus nevyšiel.
Štiepenie Demokratickej strany
V utorok sedemnásteho februára sa tajomník Demokratickej strany Walter Veltroni vzdal funkcie. Urobil tak potom, ako sa dozvedel, že zoskupenie ľavého stredu prehralo regionálne voľby na Sardínii. Veltroni svoj odchod zdôvodnil tým, že chce zachrániť projekt DS. Jeho cieľom bolo prekonať politickú formulu, s ktorou priviedol zoskupenie ľavého stredu k moci Prodi a ktorá sa už opotrebovala. Veltroni chcel vytvoriť stranu bez komunistov z krajnej ľavice, ale s ambíciou získať vládnu väčšinu. Výsledok je rozpačitý: vytvoril síce novú stranu, ktorá má jasnejší sociálnodemokratický charakter, ale stratila časť vplyvu a celú tradičnú ľavicu.
Veltroni pri svojej rezignácii uviedol, že sa vzdal vedenia, lebo mu nedovolili vytvoriť stranu ako chcel, robili mu prekážky a hádzali polená pod nohy. Hoci ho priamo nepomenoval, jeho slová boli určené Massimovi D´Alemovi. O tom sa hovorí, že keď prišiel do svojej kancelárie a hoci vedel, že Veltroni rezignoval, obrátil sa na spolupracovníkov so sarkastickou otázkou: Je niečo nového? K odstúpeniu Veltroniho prispel aj ďalší popredný predstaviteľ DS, bývalý minister Prodiho vlády, Pierluigi Bersani. Voči tajomníkovi DS mal výhrady od samého začiatku a pred nedávnom dokonca oznámil, že na budúcom kongrese strany bude kandidovať na jeho miesto. Veltroni už pri ňom taký zdržanlivý nebol a po svojej rezignácii mu vmietol do tváre, že to je jeho vina. Ohlásiť kandidatúru na tajomníka tak skoro znamenalo podľa Veltroniho vystaviť jeho i celú stranu krížovej ceste nekonečnej predkongresovej diskusie, ktorá jeho i stranu zbytočne oslabí.
Odchod Veltroniho zaskočil aj jeho kritikov v DS. Dúfali, že vydrží do zjazdu na jeseň, aby mali čas pripraviť jeho nástupcu. Teraz bolo treba urýchlene riešiť vzniknutú situáciu. Ozývali sa rôzne návrhy: čo najrýchlejšie zvoliť Veltroniho nástupcu, ktorý by viedol stranu do jesenného kongresu, uprednostniť kolektívne vedenie, urýchlene zvolať zjazd a vybrať nového tajomníka cez vnútrostranícke primárky. Nakoniec prevládol pragmatický prístup a v sobotu dvadsiateho prvého februára na valnom zhromaždení zvolili za nového tajomníka strany dovtedajšieho Veltroniho zástupcu Daria Franceschiniho. Z 1259 prítomných delegátov za neho hlasovalo 1047. Znamená to, že sa v zásade potvrdila línia, ktorú v strane presadzoval Veltroni. Našli sa nespokojenci, ktorí v tom vidia len pokračovanie dovtedajšej neúspešnej politiky. Bezprostredným podnetom na odstúpenie Veltroniho totiž bolo sklamanie z výsledkov regionálnych volieb na Sardínii, ale celý minulý rok sa niesol v znamení volebných neúspechov DS. Po prehre v parlamentných voľbách v apríli, prehrala krajské voľby v kraji Friuli-Venezia Giulia a aj boj o kreslo starostu Ríma, ktoré s veľkým úspechom pred niekoľkými rokmi zastával práve Veltroni. V júni Berlusconiho Ľud slobôd získal všetky sicílske okresy a v októbri vyhral aj regionálne voľby v kraji Abruzzo.
Ťažké časy
Tí, ktorí sa dožadovali predbežného výberu tajomníka v straníckych primárkach a zvolania zjazdu, pripomínali, že takáto voľba je len potvrdením starých vrcholových praktík v strane. Narážali na to, že Veltroniho síce vybrali v demokratických primárkach, ale na návrh pohlavárov starých strán, ktorí sa síce nedostali do úzkeho vedenia novej strany, no udržali si pozície v koordinačnej rade a v tieňovej vláde. Neustálymi vyhláseniami v tlači narúšali jednotnú líniu strany a oslabovali pozíciu jej tajomníka. Staré oligarchie brali novú stranu iba ako ďalšiu platformu na udržanie si vlastných pozícií. Veltroniho rezignácia bola protestom proti takýmto praktikám a proti tým, čo ich uplatňovali. Na zhromaždení, ktoré zvolilo Franceschiniho, sa všetci držali v úzadí a po Veltroniho geste bude pre nich oveľa ťažšie vrátiť sa na staré pozície. Novozvolený tajomník hneď ohlásil, že rozpustí koordinačnú radu a tieňovú vládu a dodal, že kto mu dnes tlieskal, nech nečaká, že za ním zajtra príde s návrhom na nejaké menovanie.
Opozícia neprežíva svoje najlepšie obdobie, ale ani vo vládnej koalícii nepanuje len pohoda a optimizmus. Berlusconi ho síce okolo seba stále šíri, ale keď pred ním ľutovali Veltroniho kvôli tomu, čo mu urobili stranícki kolegovia, neodpustil si poznámku, že on má tiež vedľa seba ľudí, ktorí už čakajú s klincami v ústach, aby ho ukrižovali. Narážal zrejme na predsedu poslaneckej snemovne Gianfranca Finiho, o ktorom sa stále hovorí ako o jeho budúcom nástupcovi. Berlusconi sa tvári, že Franceschiniho berie len ako prechodnú figúru, ale bez rokovania s opozíciou sa nezaobíde. Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu a s Veltronim nestihli dotiahnuť projekt, aby sa hranica zvoliteľnosti stanovila na 4 percentá. Mal to byť jeden z krokov plánovanej reformy volebného systému, ktorý by zabránil drobeniu talianskej politickej scény. Berlusconiho koaličný partner Umberto Bossi zo Severnej ligy zase od opozície očakáva, že bude pokračovať v diskusii o jeho pláne na federalizáciu daní.
Upadajúce hospodárstvo
Finančná kríza posledných mesiacov sa pochopiteľne nevyhla ani Taliansku, ale talianskej ekonomike sa nedarí už dlhšie. Boli časy, keď Taliani v HDP predstihli aj Veľkú Britániu, no v minulom roku sa museli zmieriť s tým, že ich v HDP na obyvateľa predstihlo aj Španielsko, ktoré nie tak dávno prijímali medzi bohaté európske štáty ako chudobného príbuzného. FIAT sa ledva stihol pozbierať z ťažkosti, do ktorých sa dostal pred niekoľkými rokmi, a už na taliansky automobilový priemysel doľahla finančná kríza, ktorá znížila predaj áut o vyše 32 percent. Ťažkosti postihujú skoro všetky odvetvia hospodárstva. Nedarí sa dokonca ani turistike, v ktorej boli Taliani dlho vzorom pre ostatné krajiny. Dnes sa Taliansko v konkurencieschopnosti tohto odvetvia ocitli na 28. mieste vo svete a pred nimi sú nielen tradiční rivali ako Francúzsko a Španielsko, ale aj Portugalsko a malé Luxembursko. Švajčiarsko a Rakúsko, ktoré sú na prvých dvoch miestach, aj nám dokazujú, že netreba mať more, aby sme boli úspešnou turistickou krajinou.
Podobne ako ostatné krajiny, aj Taliansko chystá pre svoje chorľavejúce hospodárstvo finančnú injekciu. Malo by to byť 40 miliárd eur z domácich zdrojov a ďalších 40 z európskych fondov. Krajina má však už teraz najvyšší dlh v celej EÚ a tých 112 percent HDP ukazuje, ako sa rešpektovali maastrichtské kritéria, ktoré nám tak otĺkali o hlavu, pri zakladaní EMU. Pre Taliansko takýto dlh neznamená len veľkú záťaž v podobe jeho splácania, ale aj horších úrokov pri získavaní nových pôžičiek.
Taliansky minister financií Tremonti sa takto naozaj ocitá medzi kladivom Berlusconiho optimizmu, ktorý ho nabáda míňať, aby nestratil popularitu, a kovadlinou pesimizmu hospodárstva, ktoré bude musieť na tie dlhy zarobiť.
Autor je romanista, pôsobí na FF UK v Bratislave
Medzititulky Slovo
